Čína a Európa. Keď dvaja centrálni plánovači robia to isté, často to prináša iné výsledky

Nassim Nicholas Taleb publikoval esej Najnetolerantnejší víťazi: Diktatúra malej menšiny pred desiatimi rokmi, v ktorej konštatuje, že komplexné dodávateľské reťazce sa rozhodli urobiť každý tovar v obchode s potravinami kóšer namiesto toho, aby sa rozdelili na uličky "kóšer" a "nekóšer".

Limonáda je len cukor a voda. Ale zložitá snaha vyhovieť malej časti populácie, ktorá dodržiava kóšer, by pre výrobcov a distribútorov znamenala nezmyselnú duplicitu. Takže väčšina výrobkov na pultoch veľkých maloobchodných predajní bude kóšer. Nabudúce sa presvedčte sami – na vašom tovare bude malé "u" v kruhu, ktoré znamená Orthodox Union.

Vozidlá sú trochu zložitejšie ako limonáda. Kov, kompozity, kovanie, montáž, globálne dodávateľské reťazce, siete predajcov...

To znamená, že ak jedna časť svetového trhu – najmä jeho bohatá časť ako Európa – prijme prísnejšie predpisy pre spaľovacie motory, celý výrobný reťazec sa im prispôsobí.

V kontexte skutočnej snahy vybudovať a viesť podnik v tomto prostredí je realita dodržiavania európskych regulačných rámcov takáto:

– vaše výrobky budú pre spotrebiteľov drahšie,

– životné cykly vašich produktov sa skrátia,

– vaše riešenia nemusia byť nevyhnutne “zelenšie”,

– vaše fixné náklady sa zvýšia, keď sa budete snažiť dosiahnuť súlad.

Žiadna z týchto vecí nezvyšuje zisk, ktorý budete môcť dosiahnuť.

Ako to - ako priemyselný výrobca - zmiernite? Musíte sa usilovať o väčšie úspory z rozsahu. 

Potrebujete 10-násobne zvýšiť svoje tržby a počet zamestnancov, aby sa minimalizoval znížený zisk a vaše lobistické úsilie mohlo mať väčší vplyv na formovanie predpisov. 

Samozrejme, nepotrebujete mať ekonomické vzdelanie, aby ste vedeli, že zvýšené fixné náklady drvia malých výrobcov. Čo však inovácie? Nie každá technická revolúcia sa uskutočňuje rovnakou rýchlosťou. Moorov zákon zdvojnásobil výpočtový výkon každých 18 mesiacov, zatiaľ čo hustota energie batérií sa zdvojnásobovala len každých 12 rokov. To je osemnásobný rozdiel.

Je oveľa jednoduchšie zarobiť peniaze investovaním do niečoho, čo sa každé dva roky zdvojnásobí. Etablovaní hráči nepredstavujú takú hrozbu a vy sa môžete viezť na technologickej vlne. Pozrite si plochosť modrej čiary počas 25 rokov: 

Prečo hovorím o batériách?

Pretože krivka technologického zlepšovania sa pohybuje dostatočne pomaly, môžeme ju sledovať. Trvá to dlhšie ako jedna politická administratíva. Vyžaduje si to úroveň trvalých kapitálových investícií, ktoré majú zmysel len vtedy, ak ste na tejto ceste schopní vyberať zisky. A potom, keď sa dostanete k produktom "vhodným pre masový trh", dostupný kapitál prúdi násobne a všetko ide na dračku.

V roku 1995 nemôžete lusknúť prstami a povedať: "Vyrobte mi elektrický skúter, ktorý dokáže prepraviť dospelého muža 40 kilometrov rýchlosťou 30 kilometrov za hodinu a ktorý sa môže predávať za 400 až 500 eur so ziskom."

Ale práve v roku 1995 spoločnosť LG začala investovať miliardy do svojho závodu v Nankingu v Číne. Musela sa zviesť na boome spotrebiteľských notebookov, aby bola schopná zabezpečiť boom mikromobility v roku 2010. To odomklo schopnosť mať prosperujúci ekosystém priemyslu so stovkami malých hráčov popri medzinárodných megakorporáciách, ktorý dokáže kombinovať a rekombinovať základné technológie do produktov pripravených pre trh bez ohľadu na to, aká vlna inovácií príde potom. Tam, kde sa čínska priemyselná platforma zamerala na základné technológie a podporu dynamického ekosystému, Európa zvolila (...) trochu iný prístup.

Európske nariadenia sú kóšer priemyslu. Každý dodržiava euronormy, aby sa znížila duplicita. Sú najnetolerantnejší. Je im jedno, kto zbohatne alebo kto skončí s pracovnými miestami, pokiaľ budú autá čistejšie. A tak...

Hádajte, od koho teraz musia európski výrobcovia automobilov kupovať uhlíkové kredity?

Neverili by ste tomu, keby ste to čítali v beletrii.

Ako to vyzerá v praxi? Stark Varg – skutočný zázrak Európskej únie. Švédsky zakladateľ, ktorý sa presťahuje v rámci EÚ do Španielska, aby založil domácu priemyselnú spoločnosť vyrábajúcu elektrické vysokovýkonné terénne motocykle.

Zakladateľ tejto spoločnosti nedávno rozprával v podcaste: “Niekedy máte pocit, že sa vám vláda snaží zabrániť v platení ich vlastných príjmov z daní. Vy robíte všetko preto, aby ste im zarobili viac peňazí a oni robia všetko preto, aby vám v tom zabránili.”

Na druhej strane stojí čínsky elektrický terénny bicykel Sur Ron. Vyzerá ľahší. Vyzerá o niečo lacnejšie. Sur Ron je prirodzeným vývojom čínskeho inžinierstva a technológie. Je to výhonok “priemyslu elektrických kolobežiek”. Sur Ron nie je taký dobrý ako Stark. Ale stojí polovicu ceny a dosahuje rýchlosť 60 kilometrov za hodinu. Spotrebitelia milujú výrobok, ktorý poskytuje 70 percent hodnoty za 50 percent ceny. V Spojenom kráľovstve ich predali viac ako ktorýkoľvek iný výrobca v tejto kategórii - benzínový alebo elektrický.

Keď zahraniční konkurenti dokážu splniť alebo obísť zvýšené regulačné zaťaženie a stále vás predbehnú za tretinu ceny, naozaj vyhrávate? Čo sa v tejto analógii stane so slovenským automobilovým priemyslom?

Zistiť, ako vytvoriť vysokokvalitný spotrebný elektromobil, je ťažká úloha. Ale každá veľká európska, americká, japonská a kórejská automobilka už uzavrela dohodu s drakom. Ich duševné vlastníctvo je "chránené" len v tom zmysle, že čínske automobilky súhlasia s tým, že nebudú predávať priame klony svojich vozidiel pod rovnakou značkou.

Ale to už nemusia robiť.

Teraz majú svoje vlastné značky, inovujú na vlastnú päsť, vydávajú skutočne dobré výrobky za nízke ceny vďaka ekosystému.

Čína vybudovala to, na čo Európa zabudla, alebo čo je ešte depresívnejšie, čo si nevážila natoľko, aby to ochránila: veľké továrne, dostatok kvalifikovanej pracovnej sily, množstvo malých firiem, intenzívnu konkurenciu, vlastníctvo celého dodávateľského reťazca – prísady pre neustály rast produktivity.

Keď sa toto všetko robí správne, vzniká významná nadväzujúca zamestnanosť v sektore služieb pre biele goliere, ako sa opisuje v Birminghame vyššie približne v roku 1775, ale podobné príbehy by sme našli aj v západnom Nemecku či na severozápade USA. Bohužiaľ, opisujem tu totalitný komunistický štát – Čínu, ktorý dokonale funguje podľa príručky Západu.

Ale ešte k tomu Birminghamu. Jeho priemyselný rozvoj bol postavený na prispôsobivosti a kreativite vysoko platenej pracovnej sily s výraznou deľbou práce, ktorá vykonávala širokú škálu odborných remesiel a vyrábala neustále sa diverzifikujúci sortiment produktov v silne podnikateľsky orientovanej ekonomike malých, často súkromných dielní. Celá táto výroba si vyžaduje húfy sekretárok, bankárov a právnikov.

Kamkoľvek sa pozriete, návod na použitie je rovnaký. Solárne články? Európa a Amerika ich prikazujú. Kto ich vyrába?

Drony?

Smartfóny? 

Komunisti v Číne chceli v minulosti všetko prispôsobiť záujmom pracujúcich, no ignorovali fungovanie trhu a kapitálu. Výsledkom bolo zrútenie hospodárstva, čo viedlo aj k hladomoru a smrti miliónov ľudí. Bola to veľmi drahá a krutá metóda “pokus-omyl”, z ktorej sa poučili a vytvorili dnešné inovačné ekosystémy a obchodné reťazce.