Išlo teda o akciu pod falošnou vlajkou, ktorá nevyšla a jej autorom sa vymkla spod kontroly. Miestnym „prodemokratickým“ trollom na čele s „nezávislou“ súdnou mocou to však stačilo na to, aby zrušili riadne demokratické voľby, čo bol precedens, ktorý nemal obdobu.

Po tomto zistení, že k zrušeniu volieb došlo na základe dezinformačnej kampane a spravodajskej hre, výdatne podporenej zahraničnou intervenciou (nie však zo strany Moskvy, pravdaže), ku žiadnej korekcii nedošlo. Spravodajská hra naopak pokračovala a Georgescu dokonca nemohol kandidovať ani v opakovaných voľbách.  

Aj Brusel si vydýchol a niektoré jeho elity naznačovali, že v podobných prípadoch sa to môže opakovať aj inde, napríklad v Nemecku, keby si voliči dovolili voliť stranu protiimigračnú stranu AfD.  

A tak sa voľby v Rumunsku konali znova. V nedeľu v prvom kole prezidentských volieb ich vyhral s vyše 40-percentným náskokom líder národnej pravice George Simion, ktorý bol považovaný za alter ego zakázaného kandidáta, ktorý vyhral voľby predchádzajúce.

Voličov Georgescua si získal ľahko. Bol nositeľom jeho politickej agendy a jeho vylúčenie z volieb označil (pravdivo) za prevrat. Prisľúbil, že ako prezident by hľadal spôsob, ako vrátiť Georgescua späť do hry.

Poníženie Rumunov

Rumuni, ktorí sa už beztak cítili byť ponížení Západom, boli po tomto bezprecedentnom útoku na demokraciu doslova presvedčení, že si z nich Brusel a USA chcú urobiť svoju guberniu. Vysoká podpora pre Simiona je teda len prirodzená. Kandidáti reprezentovali presne ten druh hnevu a obavy, ktorý vzbudzuje nástup autokratického režimu, voči ktorému sa mnoho voličov chcelo postaviť.

Rumunsko považovali Brusel a Bidenova bývalá vláda v USA za dôležitú kolóniu. Amerika tu buduje najväčšiu vojenskú základňu v Európe. Prezidentskí kandidáti ako Georgescu či Simion sú pre nich nebezpeční, prezident v Bukurešti velí armáde a bezpečnostnej rade štátu, ktorá rozhoduje o vojenskej pomoci. Simion odmieta pokračovanie vojenskej pomoci, pričom prevzal „trumpovské“ heslo o tom, že prvoradé budú pre neho záujmy Rumunska a nie cudzích mocností.

Prvé kolo volieb vyhral s tézami o suverenite a nezávislosti Rumunska, je kritický k politike EÚ a podporuje Trumpa. Odmieta dúhovú prevýchovu spoločnosti. Putina síce ostro kritizoval za vojnu, ale Moskvu si dovolil nepovažovať za hrozbu. Skrátka „fašista“ každým cólom.

Kedysi to Rumuni nebrali až tak hrozivo. Dnes je však realita iná a okolité národy (okrem Rumunov napríklad Gruzínci či Moldavci) už dnes naplno vidia realitu Ukrajiny. Prirodzene nechcú byť obetovaní pre cudzie ciele.

Čo je však príznačné ešte viac, Simion – a jemu podobní –, má dnes podporu v rumunskej diaspóre v zahraničí, ktorá predtým tradične podporovala proeurópske strany. Bruselská arogancia dokáže naozaj veľa, dokonca aj postaviť proti sebe svojich tradičných podporovateľov.

Pokus o paralyzáciu rumunských demokratických procesov im však nevyšiel. Burina, ktorú sa „demokratické elity“ snažili vykoreniť zrušením volieb, sa prevalila zvýšeným odporom voči mainstreamovým kandidátom vo voľbách ďalších.

Spoločný kandidát vládnych proeurópskych strán sa nedostal ani do druhého kola. Navyše, po fatálnej porážke rezignoval aj rumunský premiér a líder proeurópskych socialistov Crin Antonescu.

Naopak, outsideri ako Simion či Georgescu získavajú čoraz významnejšiu podporu, ktorú by si v normálnych podmienkach nikdy neboli vydobyli sami (Simionova Aliancia za zjednotenie Rumunov bola úspešná aj v decembrových parlamentných voľbách).

Podstatné však bude sledovať, akým spôsobom sa Simiona Brusel a jeho miestni služobníci pokúsia zrušiť v druhom kole a jeho konečné víťazstvo zablokovať. Majú dve možnosti: bezmocne sa prizerať tomu, ako si rumunskí voliči zvolia toho, koho chcú, alebo zakročiť rázne.

V mene „záchrany demokracie“ napríklad aktivovať tajné služby s nejakou ďalšou dezinformačnou kampaňou a následne voľby zrušiť, napríklad vyhlásením „lebo Rusko“. Na mnohých Európanov vycvičených propagandou to ešte síce zaberie, ale hoci táto skupina dokáže uveriť takmer čomukoľvek, čo sa s moralistickým nábojom predstaví ako boj proti fašizmu, je otázne, koľko ich vlastne je a či naozaj budú ešte stále ochotní naletieť na akýkoľvek hoax.

Druhá možnosť bude dnes až príliš nápadná. Autokratom však zrejme nič iné nezostane.

Treba dodať, že rumunskí národní suverenisti svojou rétorikou v mnohých vzbudzujú oprávnené obavy. Pripomeňme si však, že ešte pred rokom boli na okraji a boli považovaní len za nepríjemných červíkov, ktorých verejná podpora bola taká malá, že ich víťazstvom sa necítili ohrození (napokon, aj preto národní liberáli „podporovali“ Georgescua).

Puč európskych elít

Dnes už to však neplatí. „Proeurópske“, „demokratické“ a „prozápadné“ elity nielen v Bukurešti, ale aj vo Washingtone a Bruseli im vypestovali natoľko silné postavenie, že dnes ich už nie je možné len tak zašliapnuť ako nepríjemný hmyz. Alebo iba s rizikom – ako v prípade Georgescua –, že verejnú podporu tohto tábora ešte posilnia. Nemali by sme podceňovať, že Rumuni sa svojimi kolonizátormi zo Západu cítia naozaj ohrození. Najmä keď sledujú Ukrajinu a vedia, že ich budú kedykoľvek ochotní použiť ako baranidlo voči silnejšiemu protivníkovi.

Simion a ani Georgescu nie sú žiadnymi salónnymi politikmi a ich rétorika môže kadekoho zamraziť. Skutočne správna otázka však znie, ako sa stalo, že takýto kandidáti získavajú v rumunskej politike prevahu.

Európske elity a ich poskokovia nedávno spáchali na Rumunoch protištátny puč, čo miestnych, prirodzene, zdesilo. Volili presne toho kandidáta, ktorý odpor voči tomuto fenoménu reprezentoval.

Kto rozumie tomu, prečo voda v potoku tečie dolu brehom, ten tomu chápe. V Bruseli ich veľa nebude.