Širší obraz aktuálnej reality tomu nenasvedčuje. Americká administratíva čelí zjavne veľkým problémom v snahe dosiahnuť s Ruskom sľúbenú dohodu o ukončení vojny a otvorene špekuluje aj nad možnosťou, že na krajiny, ktoré dovážajú ruské energonosiče, uvalí 500-percentné clo.
Hoci ide skôr o typicky trumpovskú vyhrážku, ktorej cieľom je pritvrdiť na Rusko pri jednaniach, a jej realizácia je len málo pravdepodobná, je zjavné, akým smerom sa uberajú úvahy vo Washingtone. Trump už pochopil, že snaha o dohodu s Putinom bude podstatne komplikovanejšia, ako sa sprvoti nazdával. Jeho predchodca spálil príliš veľa mostov, aby ich bolo možné len tak ľahko spliesť dohromady.
Kladivo však môže dopadnúť najťažšie práve na Trumpových rétorických spojencov vo východnej Európe, teda Slovensko a Maďarsko. V tejto atmosfére našej širokorozchodnej geopolitickej taktike („na štyri svetové strany“) veľa neprospeje, ak sa bude Fico s Putinom nielen rozprávať, ale aj sprisahanecky bratať – čo anticipoval deň krátko pred odletom do Moskvy napríklad príhovorom pred ruským veľvyslancom v Michalovciach.
Fico by si nemal vyberať medzi dvoma propagandami
Slovenský premiér tak odlieta do Ruska na oslavy konca vojny a porážky fašizmu, ktoré sú však zaťažené novou propagandou, ktorá je rovnako šialená, ako tá, ktorú si pri tejto vojne tvorí Západ (a ktorú práve Fico rád kritizuje).
Lenže úlohou nášho premiéra nie je vyberať si medzi dvoma propagandami, aj keby boli rovnako prízemné a zhubné. Stále sme predsa súčasťou Západu a jeho minimálnou povinnosťou je dávať najavo, že v spore s Ruskom síce nemusíme byť militantnejší ako ostatní – a nemusí nám to brániť artikulovať širší okruh vinníkov vojny, ktorí sa nachádzajú v Európe a USA -, a Moskva je agresor, ktorý ohrozil medzinárodný poriadok.
Ak by chcel Fico trochu demonštrovať, že účasť na historických oslavách porážky fašizmu nemá propagandistický, ale čisto reálpolitický rozmer, postrážil by si najmenej to, aby po jeho boku nestál Ľuboš Blaha, ktorý v jeho strane reprezentuje otvorene podliezavý prístup k Rusku.
Limity a riziká diplomacie na štyri svetové strany
Diplomacia na „štyri svetové strany“ má svoj zmysel, keď viete, v aký čas sa treba na ktorú obrátiť. Fico touto návštevou oslabuje svoju pozíciu na opačný smer – ak nie na Brusel či Berlín, tak aspoň na Washington -, kam by mal aktuálne smerovať svoje záujmy. A svoju návštevu Moskvy zrušiť najneskôr vtedy, keď sa začalo črtať, že aktuálne bude chcieť Trump na Putina skôr zatlačiť a podliezanie Moskve nie je rozumný taktický krok od spojenca.
Pachuť zanecháva aj to, že sme sa o jeho avizovanom piatkovom bilaterálnom stretnutí s Putinom nedozvedeli priamo od neho, ale od poradcu ruského prezidenta.
Ficove konanie tak nie je len nepatričné voči napadnutému spojencovi v tejto vojne – ktorým Ukrajina napriek sporom stále je -, ale nedáva ani politickú logiku.
Ak Trump zaťaží dovoz z krajín, ktoré dovážajú ruskú ropu, pre Slovensko to bude vážna rana. A to najmä pre automobilový priemysel, kde si Fico dáva záležať, aby sa prezentoval ako jeho ochranca.
My totiž ruskú ropu a plyn nedovážame len preto, že je pre nás výhodná, ale jednoducho preto, že nemáme veľa iných možností. Sme na kontinente „na konci rúry“, logicky nemáme prímorské terminály a chýba nám teda alternatívna možnosť dovážať plyn spoza oceána (respektíve sme odkázaní na susedov, čo je pri energetickej nezávislosti a nedostatku zdrojov problém).
Krátkozrakosť vnútropolitických motívov
Ak sa v premiérovom konaní predsa len nejaká logika nachádza, je skôr vnútropolitická, a to účelová a krátkozraká. Fico si pestovaním obrazu muža, s ktorým sa Putin rád stretne a porozpráva, chráni pravý bok, ktorý mu ohrýza Republika.
„Proruské“ tendencie v uvažovaní Ficovho publika už dnes nemajú len povahu odporu voči politike Západu, ale sú voči ruskému agresorovi čoraz romantizovanejšie. Tento neblahý proces podkuruje nielen Robert Fico a zopár ďalších historizujúcich „dejateľov“ v jeho strane, ale z opačného brehu ho nechtiac podnecuje aj priemyselná propaganda Západu plná nenávistnej emócie, voči ktorej sa nacionalistické publikum vyhraňuje. A v ňom prebieha zápas o to, kto je k Rusku milší a povoľnejší – zápas medzi Smerom a Republikou.
Fico na prirodzené výčitky nad jeho účasťou na moskovskej oslave obvykle reaguje, že pri podobných akciách striktne oddeľuje historické udalosti od tých aktuálnych. To však sám popiera svojím pripravovaným stretnutím s Putinom, kde sa zrejme nechystajú rozoberať vojny minulé, ale skôr tú aktuálnu, respektíve jej medzinárodný aspekt – ako napokon pomenoval obsah stretnutia Putinov poradca Jurij Ušakov.
„Nebudem miešať súčasné obdobie s tým, čo sa dialo v rokoch 1941 až 1945,“ vyhlásil napriek tomu premiér ešte v nedeľu. Narážka na „rok 1941“ ako začiatok vojny je priamym popretím iniciačnej ruskej spoluzodpovednosti za veľkú vojnu a ignoráciu paktu Molotov-Ribbentrop, teda obdobie prvých dvoch rokov vojny, keď v nej Rusko ešte stálo de facto na strane agresorov.
Napokon, Putin pri podobných historických oslavách tiež nenecháva minulosť minulosťou, ale rád ňou rámcuje súčasnosť. Počas osláv Dňa víťazstva zvykne vo svojich prejavoch podporiť súčasné ťaženie na Ukrajine, čím naznačuje – niekedy nepriamo, ale občas aj priamo -, že ruskí vojaci aktuálne bojujú za to isté, za čo kedysi bojovali ich dedovia.
Pri jeho pocte padlým vojakom v boji proti fašizmu, čo je podľa Fica jediným cieľom jeho moskovskej cesty, teda nie je jasné, akým spôsobom chce Robert Fico dosiahnuť oné „striktné oddelenie“ od aktuálnej situácie. Na oslavách sa zúčastní ako jediný z európskych štátnikov.
Kým Fico dokázal racionálne pomenovať, v čom západná propaganda klame a k akým strašlivým dôsledkom najmä voči Ukrajine to povedie, bolo to v poriadku a v Európe nebolo veľa lídrov, ktorí to dokázali.
Problémom je až to, keď v tom zápase stratíme cit voči Ukrajine a povedomie, kto je v tejto vojne vlastne agresor.
