Utrpenie kancelára Merza

Pri utorkovom tajnom hlasovaní tomu bolo inak. Merzovi do potrebnej absolútnej väčšiny chýbalo šesť hlasov a prvým kolom neprešiel. Uspel až v tom druhom. Krajina, ktorá potrebuje radikálny obrat, tým získava vládu, od ktorej sa dá očakávať kontinuita a najskôr aj predčasný koniec. Naopak, politickej sile, ktorá by sa o obrat pokúsiť mohla, hrozí zákaz.

Merzova cesta k zvoleniu za kancelára mala byť hladká. Jeho CDU/CSU sa bez väčších stretov dohodla so sociálnymi demokratmi (SPD) a spoločne v parlamente disponujú väčšinou, ktorá síce nie je nijako ohromujúca, ale napriek tomu je jasná; aritmetickú polovicu presahuje o dvanásť hlasov. Napriek tomu dostal v prvom kole o osemnásť hlasov menej, než by zodpovedalo počtu prítomných poslancov CDU/CSU a SPD.

Neznáme hlasy nesúhlasu a trápne hlasy súhlasu

Kto sabotoval dohodu straníckych šéfov? Na strane SPD mohlo ísť o prívržencov spolupredsedníčky Saskie Eskenovej, pre ktorú v Merzovom kabinete nebolo miesto, alebo mladí radikáli z ľavicového krídla nespokojní s tým, že Merz v januári s podporou AfD presadil zákon proti nelegálnej migrácii.

Zrada však mohla prísť aj z vlastného tábora. Dosť poslancov musí byť rozčarovaných, keď v koaličnej zmluve nenachádzajú nižšie dane, koniec zadlžovania, boj s migráciou a ďalšie záväzky, ktoré v kampani sľubovali voličom.

V druhom kole Merz podporu nakoniec dostal. Nevieme, či zmenili názor odporcovia zo strán koalície, alebo sa podarilo prehovoriť niekoho z opozície. Ale to, že druhé kolo mohlo prebehnúť ešte v ten istý deň, umožnili hlasy postkomunistických progresivistov z Die Linke. Situácia dvojnásobne trápna. Merz musel prosiť o podporu strany, ktorú označuje za extrémnu ľavicu. Die Linke, ktorá sa hrá na radikálnu alternatívu, ale na zemskej úrovni si zvyká na vládne pozície, opäť potvrdila, že je stranou systému.

Vláda Friedricha Merza nezačína šťastne. Dokáže tento korporátny technokrat vnímať politické signály varujúce pred chybami v politickom kurze? Takáto schopnosť môže byť životne dôležitá, ak sa za fasádou dvoch kľúčových strán nemeckého režimu rozbieha vzdor proti ich centristickému vedeniu. Pokiaľ bude aj nová vláda pokračovať v popieraní problémov krajiny, bude tento vzdor silnieť, čo zvyšuje pravdepodobnosť jej pádu.

Personálne zloženie vlády skôr nasvedčuje tomu, že problémy ako migrácia, rastúca kriminalita, ceny energií, úpadok priemyslu či strata ruských zdrojov zostanú neriešené. Niežeby sa Merzova vláda niesla v personálnej kontinuite s vládou Scholzovou. Až na jednu výnimku sa všetci ministri menia. Avšak v profesných dráhach novoprichádzajúcich predstaviteľov nenachádzame takmer nič, čo by naznačovalo pripravenosť k rozhodným zmenám; ide o ľudí systému.

Čo sa dá a nedá očakávať

Napriek tomu možno očakávať určité posuny. Na ministerstve vnútra vystrieda Nancy Faeserovú, progresivistiku s väzbami na extrémistickú Antifu, Alexander Dobrindt, skúsený politik bavorskej CSU, ktorý občas prednáša tvrdé výroky na adresu klimatických aktivistov a migrantov. Či na ministerstve vnútra bude popri rozprávaní tiež konať, sa ešte len uvidí. Iného predstaviteľa CSU by mohli oceniť poľnohospodári. Na čele ich rezortu strieda zeleného fanatika a vegetariána Cema Özdemira vyučený mäsiar a podporovateľ konzumácie mäsa Alois Rainer.

Iného zeleného fanatika, Roberta Habecka, nahrádza na čele ministerstva hospodárstva Katherina Reicheová z CDU, ktorá posledných desať rokov strávila v biznise. Pôsobila však ako lobistka pre energetické firmy, ktoré dokázali na politických chybách Berlína aj Bruselu rozprávkovo zarobiť.

Nič rozumné bohužiaľ nemožno očakávať v zahraničnej politike. Na ministerstve obrany zostáva Boris Pistorius, tento na verejnosti pomerne obľúbený minister patrí k hlavným tváram nemeckého vyzbrojovania Ukrajiny. Ministrom zahraničia sa stáva Merzov dôverník bez diplomatických skúseností Johann Wadephul. S Merzom kritizoval Scholzovu vládu za to, že Ukrajinu vraj málo podporuje, a podobne ako jeho stranícky šéf je presvedčeným atlantistom.

Obaja sú však atlantistami starého strihu: prešli transnacionálnymi sieťami amerických korporácií, hlbokého štátu a think-tankov, ale dnes ťažko hľadajú spoločnú reč s Trumpovou administratívou.

Tlak na zákaz AfD

Najľahšie by sa s Trumpom v Nemecku dohodla opozičná AfD. Avšak tá nebude Washington spájať, ale rozdeľovať. V Berlíne by ju najradšej zakázali. Cestu otvorila odchádzajúca ministerka vnútra Faeserová. Využila k tomu posudok kontrarozviedky o AfD, ktorý ministerstvo vnútra neoverilo.

Táto spolitizovaná inštitúcia podlieha ministerke a je bez šéfa od novembra, keď sa riaditeľ Thomas Haldenwang, evanjelický kazateľ a bojovník proti pravicovému extrémizmu, rozhodol kandidovať za CDU. Strane sa najskôr hodil ako protiváha proti svojmu predchodcovi Hans-Georg Maassenovi. Bránil politizáciu kontrarozviedky a keď ho Merkelová nechala vyhodiť, vstúpil do politiky.

Faeserová niekoľko dní pred odchodom z funkcie oznámila, že kontrarozviedka vyhodnotila AfD ako pravicovo extrémistickú stranu. Jej slová potvrdili námestníci, ktorí kontrarozviedku dočasne vedú a podľa všetkého zdieľajú jej boj s národnými konzervatívcami; jeden z nich sa narodil tureckým rodičom a prvé štyri roky žil v Istanbule.

Označenie AfD za pravicovo extrémistickú stranu má konkrétne dôsledky: agenti môžu proti nej nasadiť paletu spravodajských prostriedkov a vláda môže začať procedúru vedúcu k zákazu.

AfD sa každopádne bráni, stanovisko kontrarozviedky napadla na správnom súde. Tisícstránkový posudok, o ktorý sa stanovisko opiera, nie je verejný. Ale je známe, že strane vytýka etnické poňatie národa, ktoré má byť v rozpore s ústavou. Ak teda niekto vyhlási, že nemectvo nie je dané iba občianstvom, ale aj pôvodom či kultúrnymi znakmi, stavia sa mimo ústavu. Napríklad otázkou, či rodený Turek má byť na čele nemeckej kontrarozviedky.

Otvára sa tým zaujímavá filozoficko-právna debata, lebo nemecký systém s etnickým poňatím celkom otvorene pracuje, keď uznáva nemectvo cudzincov, ktorí v Nemecku nežijú, nemecké občianstvo nemajú a nemecky nehovoria, ale ktorých predkovia boli Nemci; na tomto základe prišli po roku 1990 do Nemecka státisíce obyvateľov bývalého Sovietskeho zväzu či Rumunska.

Nemecko ako "maskovaná tyrania"

O filozoficko-právne konštrukcie však ide až na druhom mieste. AfD vadí svojou silou. Po voľbách sa stala druhou stranou krajiny a podľa aktuálnych prieskumov je stranou najsilnejšou.

Hrozba zákazu najväčšej opozičnej strany navyše vyvoláva negatívny ohlas u protektorov Nemecka na druhom brehu Atlantiku. V AfD vidia ideového súpútnika a snahu systému ju súdne eliminovať chápu rovnako ako útoky americkej justície na Trumpa a jeho verných.

Ani viceprezident JD Vance, ani minister zahraničia Marco Rubio si nebrali servítky. Šéf diplomacie označil Nemecko za „maskovanú tyraniu“ a vládu vyzval, aby zmenila kurz.

Merzova vláda stojí pred ťažkou voľbou. Zákaz AfD nemá podporu jej konzervatívnejších členov vrátane nastupujúceho ministra vnútra, ale bude dôležitou témou pre upadajúcu SPD. Americký tlak potom vyvoláva dvojakú reakciu: poslúchnuť amerického poručníka, vymedziť sa proti Trumpovi. CDU/CSU to potiahne prvým smerom, SPD tým druhým.

Ale podobne ťažké rozhodnutia čakajú nového kancelára Merza aj v otázkach migrácie, Green Dealu či Ukrajiny. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by mohol uspieť.