Mlčanie ako verdikt. Nevyslovený odkaz začiatku konkláve

V stredu ráno v Bazilike svätého Petra zavládla v cirkvi napätá atmosféra. Keď kardináli kráčali v procesii na Missa pro eligendo Pontifice [svätá omša za voľbu pápeža, pozn. red.], všetky pohľady sa upierali na kardinála Giovanniho Battistu Rea. Nasledovala homília nabitá tradíciou – vzývanie Ducha Svätého, pripomínanie apoštolskej povinnosti a výzvy na jednotu uprostred krízy. Jedna vec však nápadne chýbala: pápež František nebol spomenutý ani raz.

Žiadna pocta. Žiadne zamyslenie. Ani slovo vďaky. Len ticho.

Mlčanie vo Vatikáne takmer nikdy nie je náhodné. Toto liturgické ticho nebolo omylom, ale gestom – premysleným, zámerným a symbolicky významným. Ukončilo jednu kapitolu a otvorilo neistú budúcnosť. Keď v stredu kardináli vchádzali do Sixtínskej kaplnky na prvé hlasovanie konkláve roku 2025, Reovo mlčanie rezonovalo ako zvon, ktorý bije opačne – nie na upútanie pozornosti, ale na vytýčenie záveru.

Nepomenovaný pontifikát

Samotné rozhodnutie nespomenúť Františka – v momente, ktorý tradične slúži na vzdanie pocty odchádzajúcemu pápežovi – samo osebe predstavuje určitý druh hodnotenia. Reovo mlčanie, či už zo zdržanlivosti, alebo nespokojnosti, odrážalo širšiu rozkolísanosť v kolégiu kardinálov.

Pontifikát Jorgeho Maria Bergoglia s dôrazom na milosrdenstvo a dialóg pretvoril cirkev. No rovnako silné faktory – od dogmatickej a právnej svojvôle až po prísny postoj voči klauzúrnym mníškam a takzvaným tradicionalistom – viedli k jej rozdeleniu. Tieto rozkoly sú teraz tichými spoluautormi súčasného konkláve.

Začalo sa hlasovanie mužov, ktorí nesú bremeno napätia v cirkvi – rozpoltenej medzi spravodlivosťou a milosrdenstvom, tradíciou a modernizáciou, jednoznačnosťou a neistotou. Toto konkláve má teda nielen zvoliť pápeža, ale sa aj kriticky pozrieť na jeho odkaz.

Dva hlasy zúčtovania

Vatikánski pozorovatelia, vrátane Marca Politiho, upozorňujú, že tu nejde o duchovné stretnutie, ale o strategický priestor. Kardináli nielen hľadajú vôľu Ducha Svätého, ale aj manévrujú v politickom prostredí plnom protichodných ekleziológií. Politi zároveň upozorňuje na rozštiepenosť cirkvi: „Ak nový pápež nedokáže uniesť oba prúdy – zástancov spravodlivosti a hlásateľov milosrdenstva –, trhliny sa ešte viac prehĺbia.“

Roberto de Mattei je ešte kategorickejší. Tento konzervatívny mysliteľ vníma Františkov pontifikát ako obdobie systematickej straty spravodlivosti – právnej, doktrinálnej a sviatostnej. Volá po novom pontifikáte, ktorý sa nebude zakladať na popularite, ale na svätosti. Nie na gestách, ale na zákone. „Cirkev bez objektívnych noriem sa stáva tyraniou silných,“ upozorňuje de Mattei.

Títo dvaja myslitelia rámcujú názorové spektrum: jeden volá po syntéze, druhý po očiste. Ich spoločná naliehavosť však poukazuje na skutočnú dilemu: či sa cirkev vydá cestou kontinuity, alebo sa pokúsi opraviť kurz posledných dvanástich rokov.

Koniec moderného experimentu?

Britský novinár Dan Hitchens pridáva triezvu diagnózu. Podľa neho bol František posledným pápežom, ktorý veril, že cirkev sa môže zmieriť s modernosťou. Jeho pontifikát sa snažil pretaviť večné pravdy do sveta formovaného meniacimi sa normami, mediálnym chaosom a spoločensko-politickou nestabilitou.

Podľa Hitchensa však modernosť stratila svoju jednotu a rozpadla sa na fragmenty. Už neexistuje jednotná kultúra, s ktorou by mohla viesť dialóg. Pápežský úrad musí teraz čeliť svetu rozmanitosti, nie súdržnej epoche.

Prvé rozhodnutie už bolo urobené

A tak cirkev už pred odovzdaním akéhokoľvek hlasu prijala nenápadné, no historické rozhodnutie. V Reovom mlčaní zaznel posledný tón Františkovej éry – odmietnutie kanonizovať ju, hoci len rétoricky.

Konkláve 2025 sa nezačalo chválospevom, ale tichým odlúčením. Keď nový pápež vystúpi na balkón, jeho prvé slová určia smer. Cirkev však už prehovorila iným jazykom: opomenutím. Občas je najvýraznejší taký odkaz, ktorý nie je vyslovený.

Text bol pôvodne publikovaný na webe Statementu. Vychádza so súhlasom redakcie.