Európsky súd považoval za nevyhnutné poskytnúť ochranu aj týmto prejavom z dôvodu požiadaviek pluralizmu, tolerancie a otvorenosti, bez ktorých nemôže existovať demokratická spoločnosť. Ani európska, ani vnútroštátna judikatúra však nie je slepá voči prejavom, ktoré prekračujú zákonné hranice a preto stanovila výnimky zo slobody prejavu, pri ktorých už autor nie je chránený.

Výnimky zo slobody prejavu

Výnimka zo slobody prejavu podľa ESĽP sa týka prejavov, ktoré obsahujú nenávistné posolstvá alebo negáciu základných hodnôt chránených Európskym dohovorom. Európsky súd neposkytuje ochranu prejavom, ktoré zneužívajú slobodu prejavu na útok na podstatu demokracie ani prejavom, ktorými sa rozširuje nacistická ideológia, popiera alebo zľahčuje holokaust, príp. prezentujú antisemitské názory.

Vo veciach Pavel Ivanov proti Rusku (etnická nenávisť), W.P. a ďalší proti Poľsku (antisemitské vyhlásenia) a Honsik proti Rakúsku (popieranie genocídy v koncentračných táboroch) sa sťažovatelia domáhali ochrany slobody prejavu za svoje výroky.

ESĽP však vyhlásil ich sťažnosti za neprípustné, pretože podľa súdu došlo k zneužitiu práva na presadzovanie názorov ohrozujúcich demokratické zriadenie.

Práve „paradox tolerancie“, ktorý formuloval Karl Popper, si osvojil aj Európsky súd pri posudzovaní hraníc tolerancie voči iným názorom. ESĽP vysvetlil, že ak demokratický štát poskytne úplnú slobodu hnutiam a osobám, ktoré ho chcú zničiť, môže to viesť k jeho vlastnej deštrukcii. Demokratický štát je preto povinný brániť sa voči takýmto prejavom, aby zachoval pluralitnú spoločnosť.

Sloboda prejavu je mimoriadne široká v USA

Právny základ slobody prejavu v Spojených štátoch predstavuje prvý dodatok Ústavy USA. Tento dodatok sa pôvodne vzťahoval len na federálnu vládu, ale neskôr sa jeho pôsobnosť rozšírila aj na jednotlivé štáty prostredníctvom výkladu Najvyššieho súdu USA (doktrína inkorporácie cez Štrnásty dodatok).

Vďaka prvému dodatku a inému právnemu systému patrí americká ochrana slobody slova medzi najširšie na svete. Zahŕňa nielen hovorené a písané slovo, ale aj neverbálne prejavy (napr. symbolické gestá, nosenie odznakov, pálenie vlajky) ako aj nenávistné prejavy (hate speech).

Ústava Spojených štátov chráni slobodu prejavu mimoriadne razantne, no aj tamojšia ochrana pozná výnimky, na ktoré sa toto právo nevzťahuje. Najvyšší súd USA vybudoval rozsiahlu judikatúru, ktorá chráni aj nepopulárne, provokatívne a extrémne názory, no vo svojej judikatúre stanovil prípady, kedy konanie alebo prejavy osoby nemožno zahrnúť pod slobodu prejavu.

Ide o výzvy na bezprostredné násilie alebo nezákonný čin (Brandenburg v. Ohio), ohováranie (libel, slander), ak je vedome nepravdivé a škodlivé alebo vyhrážky (true threats), ktoré vyvolávajú dôvodný strach z násilia (Virginia v. Black).

Na rozdiel od Európskej únie, v USA sú nenávistné názory – aj ak sú rasistické, sexistické alebo homofóbne – ústavne chránené, pokiaľ nevedú k bezprostrednému a konkrétnemu nebezpečenstvu. Nenávistný prejav tak nie je automaticky nezákonný, aj keď uráža rasu, náboženstvo, pohlavie alebo sexuálnu orientáciu.

Sloboda so sebou musí niesť aj zodpovednosť

Aj v Európe platí isté obmedzenie slobody prejavu, no oveľa striktnejšie ako v USA.

V podmienkach Európskej únie platí zásada, že sloboda prejavu nie je absolútnym právom – podlieha viacerým obmedzeniam, pretože výkon tohto práva je spojený s povinnosťami a zodpovednosťou. Pri nenávistných prejavoch, ktoré výrazne zasahujú do základných hodnôt spoločnosti, musí ich autor niesť právnu zodpovednosť.

Samotný pojem nenávistný prejav (hate speech) nemá presný legálny význam, resp. v medzinárodnom práve ani v odbornej literatúre neexistuje jeho všeobecne akceptované vymedzenie. Práve významová neurčitosť tohto pojmu je široko diskutovanou témou v súdnych sporoch, a to s ohľadom na požiadavku právnej istoty.

Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy o nenávistných prejavoch charakterizuje nenávistný prejav ako „všetky formy prejavu, ktoré šíria, podnecujú, podporujú alebo ospravedlňujú násilie, rasovú nenávisť, xenofóbiu, antisemitizmus alebo iné formy nenávisti založenej na neznášanlivosti, vrátane intolerancie vyjadrenej agresívnym nacionalizmom a etnocentrizmom, diskriminácie a nepriateľstva voči menšinám, migrantom a osobám prisťahovaleckého pôvodu“.

V decembri 2023 a opätovne v januári 2024 vyzval Európsky parlament na zaradenie nenávistných prejavov a trestných činov z nenávisti medzi tzv. eurozločiny – teda skutky, ktoré sú trestné v celej EÚ bez ohľadu na národné právne rozdiely.

Rovnako ako terorizmus či obchodovanie s ľuďmi, aj podnecovanie nenávisti by tak malo byť prísne postihované. Poslanci poukazujú na to, že šírenie nenávisti čoraz častejšie vedie k fyzickým útokom na príslušníkov menšín, ženy, migrantov či LGBTI+ ľudí.

Nenávistné prejavy nemajú riadnu definíciu ani v SR

Z hľadiska trestnoprávnej zodpovednosti sú nenávistné prejavy aj v podmienkach Slovenskej republiky spájané s extrémistickými trestnými činmi, ako napríklad prejav sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd – inými slovami, sympatizovanie s nacizmom, fašizmom a im podobnými ideológiami.

Ministerstvo vnútra SR vydalo v rámci prevencie kriminality brožúru, ktorá má verejnosti poradiť, ako rozoznať nenávistné prejavy. Ani táto však neposkytuje dostatočne presné a jasné hranice, a pri jej pomerne širokom výklade by pod pojem nenávistný prejav mohlo spadať skutočne rozsiahle spektrum výrokov, ktoré za normálnych okolností nepredstavujú žiadnu formu radikálneho názoru.

Hoci sú nenávistné prejavy v určitej miere definované medzinárodnými normami či judikatúrou, práve neschopnosť právne precizovať tento širokospektrálny problém vedie k rozporuplným reakciám verejnosti.

Pohľad súdov na nenávistné prejavy

Každému je jasné, že velebenie nacistických zločinov alebo zobrazovanie nacistickej symboliky je trestné. Problém však nastáva vtedy, keď si niekto rôzne prejavy či gestá inej osoby vykladá ako nenávistný prejav len na základe svojho subjektívneho vnímania.

Tento problém vyvstal aj pri obvinení a väzobnom stíhaní Daniela Bombica.

Jeho advokát David Lindtner argumentoval judikatúrou, podľa ktorej nemožno za extrémistické gesto či symbol považovať prejavy, ktoré nie sú všeobecne trestné, no u špecifickej osoby môžu predstavovať extrémistický obsah.

Tento názor je však v rozpore s inou judikatúrou, ktorá na podobné konanie osôb nazerá z pohľadu ich osobného života. Ako príklad možno uviesť odsúdenie Mariána Kotlebu za verejné odovzdávanie šekov so sumou 1488 eur, čo má predstavovať nacistickú symboliku.

Súd vyslovil názor, že pri inej osobe by síce išlo o bežnú sumu, no vzhľadom na extrémistickú minulosť Mariána Kotlebu bolo zrejmé, že rozumie skrytému významu tohto čísla a mal úmysel verejne odkazovať na nacistické heslo. Súd teda zhodnotil, že pri takýchto „skrytých“ odkazoch je potrebné brať do úvahy celkový kontext pôsobenia osoby v spoločnosti.

Tento prístup zvolili súdy preto, aby predstavitelia extrémistických hnutí nemohli šíriť svoje názory prostredníctvom často meniacich sa symbolov tak, aby sa vyhli trestnému postihu. Takýto prístup však otvára relevantnú diskusiu o tom, kam až môže podobný spôsob postihovania prejavov zájsť.

Riziko neprípustnej cenzúry je stále prítomné

Kritici tohto prístupu a zásahov zo strany trestného práva oprávnene varujú pred rizikom cenzúry a zneužitia zákonov na potláčanie nepohodlných názorov. Ak nie je jasne definované pravidlo zakázaného správania, možno pod neho účelovo zaradiť prejavy nepohodlnej osoby tak, aby mohla byť trestne stíhaná. U verejne činných osôb to platí dvojnásobne.

V tejto súvislosti treba upozorniť aj na negatívne sa vyvíjajúci trend „normalizácie“ reči na úrovni EÚ – niektoré krajiny totiž zaviedli trestné sankcie za nesprávne oslovovanie pohlavia. Ak bol biologický muž, vydávajúci sa za ženu, oslovený ako muž, išlo už o zločin z nenávisti.

Podobná „nenávisť“ mohla byť spáchaná podobne absurdnými spôsobmi na verbálnej úrovni, najmä voči predstaviteľom LGBTI+ komunity, a trestná politika niektorých štátov v tomto smere zachádzala do skutočných extrémov – v podobe nielen potláčania slobody slova, ale aj objektívnej reality.

Okrem sexuálnych menšín sa terčom skutočnej cenzúry stávali aj etnické či náboženské skupiny. Dlhodobé pôsobenie pedofilných pakistanských gangov vo Veľkej Británii ukázalo, že úrady nad ich činnosťou zatvárali oči len zo strachu pred označením za rasistov.

Tento prípad predstavuje extrémny príklad toho, kam až môže zájsť ideologické potláčanie slobody prejavu pod hrozbou trestu. Podobné prípady možno nájsť aj v súvislosti s islamským radikalizmom, ktorý otvorene hlása zavedenie opatrení nezlučiteľných s európskymi hodnotami – a ktorý je často šírený pod záštitou slobody slova.

Aj v týchto prípadoch sa kompetentní boja zasiahnuť zo strachu pred označením za extrémistov. Mnohé teroristické útoky na európskej pôde potom médiá označujú za akt zradikalizovaného jednotlivca. Nik však nespomína, kde a ako sa daný človek zradikalizoval, a ako je možné, že miestne orgány tieto procesy nezachytili alebo neboli ochotné konať v rámci trestnoprávnych postihov.

Správna myšlienka, nesprávne smerovanie

Podobné prípady ukazujú, ako sa postupne formujú hranice slobody prejavu. Pôvodne správna myšlienka zákazu šírenia historicky preukázateľných a skutočne nebezpečných ideológií sa pomaly začína zneužívať na rôzne pochybné ciele.

Sloboda prejavu a jej limity zrejme nikdy nebudú môcť byť presne vymedzené. Spoločnosť ako celok by však mala vedieť, kam až je v diskusii povolené zájsť. Táto znalosť by mala prameniť zo vzdelania a hodnotového nastavenia, ktoré je založené na nadšení z výmeny názorov a informácií, ako aj na umení záživnej komunikácie s názorovým oponentom.

Inšpiráciou by mohli byť debaty na pôde Oxford Union Society, kde si rečníci dokážu kultivovane oponovať aj pri aktuálnych a polarizujúcich témach. Každý si vie zhodnotiť, či podobnú diskusiu videl v podmienkach Slovenskej republiky.

Vznešená myšlienka otvorenej výmeny názorov však v súčasnosti čoraz častejšie naráža na skutočnosť, že názor sa využíva ako zbraň v politickom či inom mocenskom boji. Čoraz menej sčítaná verejnosť potom nedokáže rozpoznať primitívne manipulácie zo strany jednotlivcov, ktorí však dokážu zaujať masy.

Aj preto sloboda prejavu nemôže byť absolútna – musí byť nejako ohraničená. Ohraničenie dnes spočíva v termíne „nenávistný prejav", pretože zaberá širokú škálu neželaného správania, hoci nejde o šťastné pomenovanie.

Tieto hranice však musia byť posudzované prísne a nezaujato, osobami, ktoré vnímajú celé spektrum práv všetkých občanov a nie sú ideologicky zamerané len na presadzovanie vlastných naratívov.

Sloboda prejavu je úžasný výdobytok demokratickej spoločnosti. Tvrdou pravdou však je, že jej neobmedzenosť nevyhnutne povedie k jej zániku.