Kto ešte verí v slobodu prejavu?

Dňa 31. januára 2025 nariadilo Centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb, kľúčová verejná zdravotnícka agentúra v USA, svojim vedcom, aby zastavili výskum, v ktorom sa používajú slová ako „gender“, „transgender“, „tehotná osoba“, „LGBT“, „nebinárny“ a ďalšie termíny spojené s pohlavím a identitou. Tento zoznam reagoval na nové pravidlo, ktoré podpísal prezident Donaldom Trumpom len niekoľko dní predtým a ktoré nariaďuje, že všetky federálne agentúry môžu uznávať iba dve pohlavia: mužské a ženské. Podporovatelia to nazvali návratom k jasným faktom a oneskoreným ukončením toho, čo považovali za štátom financované progresívne posolstvá. Kritici to vnímali ako rozhodovanie vlády o tom, ktoré slová sa smú a nesmú používať.

Bol to jeden z tých zriedkavých momentov, keď mali pravdu obe strany. Už pred niekoľkými mesiacmi sa pravicoví používatelia sociálnej siete X/Twitter sťažovali na postihy za kritiku návrhu Elona Muska na zvýšenie počtu víz pre zahraničných pracovníkov – prišli o dosah alebo overenie na sociálnej sieti. A nebol to jediný prípad, keď bol Musk obvinený z nenápadného obmedzovania používateľov, ktorí s ním nesúhlasili, hoci údajne kúpil Twitter, aby podporoval slobodu prejavu.

Tieto kroky neprišli z ničoho nič. Muskova kúpa Twitteru aj Trumpovo nariadenie sú súčasťou dlhodobého odporu voči progresívnej ľavici, ktorá roky ovládala kultúrny, akademický a vedecký život a neváhala umlčať, zahanbiť alebo „zrušiť“ ľudí, ktorí s ňou nesúhlasili.

Zoznam zákazov a bojkotov by zaplnil celú knihu. „Sloboda prejavu“ stále znie v západnom myslení ako posvätná fráza. No koľko klasických liberálov ešte zostalo a sú ochotní obhajovať právo na prejav ľudí, ktorých nemôžu vystáť?

Racionálne sny, kmeňové myslenie

Myšlienka slobody prejavu sa formovala celé stáročia – od renesančných a osvietenských mysliteľov, ako boli Milton, Spinoza, Locke a Voltaire, až po zakladateľov USA. V roku 1791 jej dal James Madison právnu silu prostredníctvom prvého dodatku americkej ústavy. Tieto hlasy spoločne formovali slobodu prejavu ako základný kameň západných liberálnych hodnôt. Osvietenstvo nevyzdvihovalo len slobodu prejavu, ale spočívalo vo viere, že ľudia sú racionálni a že svet sa dá zlepšiť prostredníctvom rozumu. Lockeova teória, že myseľ je tabula rasa a formuje sa učením, nie osudom, poskytla tomuto konceptu kognitívny základ.

Dnes však vieme, že niektoré z týchto osvietenských predstáv neboli úplne presné. Ľudská myseľ určite nie je tabula rasa – formuje ju nielen to, čo sa naučíme, ale svoj podiel majú aj gény, biológia a hormóny. Nie sme ani tí vyrovnaní a rozvážni myslitelia, akých si predstavovali raní moderní filozofi. Sme skôr emocionálne bytosti, ktoré niekedy premýšľajú. Aj v moderných, vysoko urbanizovaných podmienkach si stále nesieme inštinkty svojej kmeňovej minulosti.

Ako ukazuje sociálny psychológ Jonathan Haidt, tieto inštinkty formujú dokonca aj našu politiku prostredníctvom hlbokých morálnych základov. Napríklad „konzervatívci“ v zásade oceňujú lojalitu a rešpektovanie autority – vlastnosti, ktoré kedysi pomáhali spájať malé skupiny, aby sa udržala stabilita a zaistila obrana. „Liberáli“ sa zatiaľ viac prikláňajú k starostlivosti a spravodlivosti, čo pramení z našej potreby starať sa o príbuzných a budovať dôveru s cudzími ľuďmi.

Oba uvedené súbory inštinktov pomohli našim predkom prežiť, no ich komplexnosť nie vždy ladí s otvorenou politickou diskusiou.

Sloboda prejavu v roztrieštenom svete

To pomáha objasniť, prečo ľudia z oboch táborov – ľavicového aj pravicového – tak rýchlo umlčiavajú hlasy, ktoré podľa nich prekračujú akceptovateľnú hranicu. Pre niektorých ľudí nie je odlišný názor podnetom na diskusiu, ale skôr hrozbou. Keď sa ozvú inštinkty, rozum sa často iba pridá.

Ľavica už dlhší čas ovláda kultúrnu diskusiu, preto sa ľahko môže zdať, že túžba umlčať ostatných je vlastná iba jej. Ako sa však politická moc mení, môžeme zistiť, že pravica, nech už má akúkoľvek podobu, sa takisto neriadi Lockeovým Listom o tolerancii. Noví myslitelia západnej pravice, ako Curtis Yarvin, ktorý presadzuje vládu silného centralizovaného štátu, alebo Bronze Age Pervert, ktorý spája staroveký kult hrdinstva s hrubou silou, posúvajú svoje predstavy ďaleko za bežné hranice liberálnej demokracie.

Na strane ľavice zase niektorí otvorene čerpajú od autorov ako Herbert Marcuse, ktorý v 60. rokoch minulého storočia tvrdil, že slobodu prejavu by bolo vhodné obmedziť, ak pomáha silným skupinám udržať si moc – pretože podľa neho rovnaká sloboda prejavu len sťažuje boj proti nespravodlivej moci.

Klasický liberalizmus, ktorý kládol dôraz na slobodu prejavu, fungoval najlepšie za určitých podmienok: v kultúrne a etnicky homogénnej spoločnosti, v hierarchicky usporiadanom verejnom priestore, kde sa diskusie viedli prevažne medzi elitami, a na kontrolovaných platformách, ako sú noviny, ktoré určovali, čo sa smie povedať a kto to smie povedať.

Dnešný svet je hlučnejší, rýchlejší a roztrieštenejší. Pomalý rozklad spoločných noriem a oslabovanie kultúrnej a etnickej súdržnosti sa dostali do víru online hluku. Tam môže každý hovoriť, no nikto nie je nútený počúvať.

Ľudia stále tvrdia, že podporujú slobodu prejavu – kým sa to nedotkne ich nervov. Podpora výrazne klesá pri témach ako náboženstvo, práva homosexuálov alebo rasa.

V USA je tento pokles najstrmší medzi mládežou. Jedným z dôvodov môže byť aj spôsob, ako mladí ľudia vnímajú online svet. Sociálne siete menia virtuálny prejav na neustále prítomný, verejný a priamo spojený s osobnou identitou. Pre „progresívnu“ či „liberálnu“ ľavicu pôsobia urážlivé prejavy často ako ujma, zatiaľ čo pre „konzervatívnu“ pravicu môžu odlišné názory predstavovať hrozby voči národu, viere alebo tradícii.

Zvýšená konfrontácia a interakcia s virtuálnym priestorom tak vytvárajú odlišné, no rovnako komplikované tabu spojené so slobodou prejavu. A nech už sa kultúrne vojny vyvíjajú akokoľvek, hlavným porazeným často býva spravodlivosť a samotná sloboda prejavu.

Zhrnutie

Na dnešnom polarizovanom Západe sa sloboda prejavu v teoretickej rovine chváli, no v praxi sa často popiera. Nedávne federálne obmedzenia slobody prejavu pod Trumpovým vedením a pravicové online reakcie odrážajú širší trend: ľavica aj pravica si teraz vyberajú, kedy budú brániť slobodu prejavu. Tento posun signalizuje úpadok klasického liberalizmu, ktorý spočíval v osvietenských predstavách o racionálnych ľuďoch a civilizovanej výmene názorov. Nové výskumy, kmeňové inštinkty a nárast tvrdej ideologickej línie však tento predpoklad spochybňujú. Sloboda prejavu, kedysi formovaná pomalšími médiami, etablovanými elitami a spoločnými normami, sa dnes zmieta v búrke hluku – a rýchlo stráca pôdu pod nohami.