Kde iní útočia, on premýšľa. Lev XIV. a cirkev v novom veku

Keď kardinál Robert Francis Prevost vystúpil 8. mája 2025 na centrálnu loggiu Baziliky svätého Petra ako pápež Lev XIV., okamžite bolo vidieť zvláštnu zmes kontinuity a jemnej nápravy. Najvýraznejší bol návrat červenej mozzetty, pápežského plášťa na ramená, ktorú odložil jeho predchodca. Táto voľba nebola len symbolickou poznámkou pod čiarou, ale znamenala posun v tóne: úcta k tradícii, vedomie histórie, ale zároveň zakorenenie v súčasnosti.

Potom zazneli slová: „Pokoj s vami... Zlo nezvíťazí. Všetci sme v Božích rukách.“

Jeho inauguračné posolstvo nebolo cvičením v rétorickej novosti. Bola to hlboká pastoračná prosba zameraná na pokoj, milosrdenstvo a misiu. Vzdal hold „slabému, ale odvážnemu hlasu pápeža Františka“, a pripomenul veľkonočné ranné požehnanie, ktoré počas pandémie zaznelo po celom svete. Vyzval cirkev, aby budovala mosty prostredníctvom dialógu, aby zostala otvorená pre všetkých a aby bola „verná Ježišovi Kristovi bez strachu“. Spolu s davom sa pomodlil Zdravas Mária, v španielčine vzdal poctu svojej peruánskej diecéze a zdôraznil svoju augustiniánsku identitu: „S vami som kresťan, pre vás som biskup.“

Okrem slov a symbolov však muža, ktorý teraz zastáva Petrov úrad, najviac odlišoval pokojný, nepolarizujúci, hlboko zakorenený tón.

Pozorovatelia, ktorí hľadajú historické analógie, nachádzajú predovšetkým jednu: Pavol VI. Nový pápež odráža pontifika z minulého storočia nielen štýlom, ale aj duchom. Tam, kde iní útočia, on premýšľa. Tam, kde niektorí rozdeľujú, on spája. Pavol VI. chápal cirkev ako krehkú archu, ktorá sa plaví postkoncilovými zmenami – nie hlučne, ale odtienok po odtienku. Zdá sa, že aj Lev XIV. je skôr stavaný na pomalé reformy než na prudké zlomy.

Jeho životopis to potvrdzuje. Prevost sa narodil v roku 1955 v Chicagu, v roku 1977 vstúpil k augustiniánom, študoval matematiku, teológiu a kánonické právo a viac ako desať rokov strávil v Peru. Tam, v zaprášených farnostiach a seminároch, vyrástol do pozície pastiera ľudu – ďaleko od vatikánskych ambícií i americkej cirkevnej politiky. Svoju komplexnú perspektívu ďalej rozvíjal ako generálny prior augustiniánov, biskup Diecézy Chiclayo a neskôr ako prefekt Dikastéria pre biskupov. Tieto úlohy formovali lídra, ktorý rozumie riadeniu, rozlišovaniu a cirkevnej štruktúre.

Jeho štýl naznačuje zmenu: menej charizmy, viac súdržnosti. Jeho blízkosť k Františkovmu odkazu sa zdá skutočná, ale jeho realizácia môže uprednostniť právnu jasnosť pred pastoračnou improvizáciou. Mnohí ticho dúfajú, že to bude znamenať menej svojvôle v kánonickej správe, najmä v tom, ako biskupi a dikastériá pristupujú k diecézam, spoločenstvám a jednotlivcom.

Niektorí katolíci teraz opatrne očakávajú veľkorysejšie prostredie pre tradičnú latinskú omšu, pretože tá bola v posledných rokoch poškodzovaná obmedzeniami, ktoré často pôsobili skôr trestajúco než rozumne. Iní, najmä kontemplatívne mníšky, dúfajú, že Lev XIV. prehodnotí nedávne pravidlá, ktoré obmedzovali autonómiu života v klauzúre – mnohí to vnímali ako prehnaný byrokratický zásah. Jeho výsledky v oblasti úctivého riadenia by mohli znamenať obnovenie rovnováhy: nie ústup od reforiem, ale ich zdokonalenie.

Napriek tomu nenastupuje do úradu bez svojho bremena. Dva prípady súvisiace so zneužívaním, jeden v USA, druhý v Peru, stále ovplyvňujú vnímanie ľudí. Hoci sa nepreukázalo žiadne pochybenie a obhajcovia poukazujú na náležitú starostlivosť a pastoračnú opateru, dôvera vo vedenie cirkvi zostáva krehká.

Zdá sa však, že Lev XIV. je odhodlaný budovať. Jeho mlčanie o polarizujúcich témach, ako napríklad diakonát žien, požehnávanie párov rovnakého pohlavia či liturgický pluralizmus, nesignalizuje ľahostajnosť, ale opatrnosť. Vyzerá to tak, že podobne ako Pavol VI. dáva prednosť trvalému konsenzu pred prchavým potleskom. Možno hovorí zriedka, ale dlho počúva.

Vo svete, ktorý je nastavený na pobúrenie, by Levova tichá autorita a augustiniánska trpezlivosť mohli byť presne tým, čo cirkev teraz potrebuje: pápež mostov, nie barikád. Reformátor práva a duše. Pastier, ktorý nevládne, aby oslnil, ale aby vydržal. Nie víchrica, ale uholný – a možno napokon aj oslobodzujúci – kameň.

Text bol pôvodne publikovaný na webe Statement.com. Vychádza so súhlasom redakcie.