Záväzný boj Nemecka

Šok zo 6. mája stále pretrváva. V krajine, ktorej politická kultúra pripomína Newtonovo kyvadlo, prinieslo zlyhanie kandidáta na kancelára v prvom kole šok. Svoju suverénnu rovnováhu nestratil len Friedrich Merz, ale aj celý politický systém. Hoci jeho aliancia CDU/CSU-SPD mala na papieri väčšinu, v tajnom hlasovaní získala iba 310 hlasov – potrebných bolo 316. Merz napokon v druhom kole funkciu kancelára získal, no spôsobenú ujmu to už veľmi nenapravilo.

To, s čím sa Merz stretol, nebola len parlamentná vzbura. Bolo to logické vyústenie stratégie politickej izolácie, ktorá sa začala ešte pred jeho nástupom do funkcie. V jadre problému stojí inštitucionálna izolácia AfD. Stredopravá politická sféra teraz čelí úplnému zákazu akejkoľvek spolupráce s AfD, a to nielen na základe straníckych uznesení, ale aj pod hrozbou inštitucionálnych postihov. Tento tlak sa výrazne vystupňoval po tom, čo Spolkový úrad na ochranu ústavy, nemecká spravodajská služba, klasifikoval stranu ako „preukázanú pravicovo-extrémistickú organizáciu“.

Stred sa nemôže posunúť

Stručne povedané: Merz zlyhal čiastočne aj preto, lebo nedostal hlasy SPD. No jeho neúspech pramení aj z toho, že mu štát vopred zablokoval akúkoľvek inú parlamentnú cestu. Jeho strana, zviazaná takzvanou filozofiou Brandmauer [hrádza proti spolupráci so stranami, ktoré sú považované za krajne pravicové, pozn. red.], je teraz ústavne viazaná odmietať akúkoľvek podporu zo strany AfD, dokonca aj pasívnu. Samotná štruktúra Bundestagu bola prepracovaná tak, aby stredopravá vláda bola možná len v spolupráci so stredoľavým spektrom.

Hoci sa rozhodnutie označiť stranu AfD za „extrémistickú“ prezentuje ako ochrana demokracie, jeho dôsledky siahajú ďaleko nad rámec bežných liberálnych fráz. Nejde len o principiálny triumf ústavného poriadku, ale skôr o starostlivo zvolenú stratégiu obmedzenia politického vplyvu. To je zároveň posledný ťah odchádzajúcej ministerky vnútra Nancy Faeserovej (SPD), ktorého cieľom je uvaliť inštitucionálne obmedzenia na jej konzervatívnych nástupcov.

Domáca spravodajská služba sa síce zaviazala, že počas prebiehajúceho súdneho sporu nebude opätovne označovať AfD za extrémistickú, tento však záväzok platí len dovtedy, kým správny súd v Kolíne nad Rýnom nevynesie rozsudok. Ide však len o formalitu – škoda už bola napáchaná. Súdy totiž v podobných prípadoch v minulosti už rozhodli proti AfD.

Právne hranice, politické pasce

AfD, ktorá má výrazné postavenie vo východnom Nemecku a postupne preniká do širších voličských vrstiev, predstavuje viac než len populistickú nepríjemnosť. Ide o systémovú výzvu pre povojnovú politickú rovnováhu Nemecka: tichý konsenzus, ktorý udržiava hlavné strany v sebapodporujúcom strede. Nálepka pre stranu od spravodajskej služby pretvára hracie pole a zaväzuje budúcu vládu pod vedením CDU a nového ministra vnútra z CSU Alexandra Dobrindta. Ocitajú sa v prostredí, ktoré vylučuje experimentovanie, najmä akýkoľvek flirt s perspektívou „čierno-modrej“ koalície.

Merz, ktorý sa kedysi naznačil ochotu získať voličov zo základne AfD, má výrazne zúžený manévrovací priestor. Akýkoľvek posun smerom doprava nesie riziko, že sa bude vykladať nielen ako politické odpadlíctvo, ale aj ako potenciálne porušenie ústavy. Dobrindt, ktorý teraz riadi aparát zodpovedný za klasifikáciu Alternatívy pre Nemecko, sa stáva jeho prvým rukojemníkom.

SPD presadila svoje strategické záujmy prostredníctvom inštitucionálnych mechanizmov, čím premenila Spolkový úrad na ochranu ústavy na nástroj straníckeho dedičstva. Jeho klasifikácia nielenže zakazuje spoluprácu s AfD, ale zásadne mení aj cenu samotného uvažovania o nej. To, že bývalý predseda úradu Thomas Haldenwang kandidoval za CDU, nie je náhoda. Aj v tejto strane stále pôsobia predstavitelia éry Merkelovej – politici, ktorí vidia svoju budúcnosť v ľavicovom kurze a AfD nevnímajú ako súpera, ale ako vyvrheľa.

Demokracia je príliš krehká na to, aby sme sa smiali

Pri AfD sa však inštitucionálna kampaň proti odporu nekončí. V posledných rokoch sa v Nemecku stupňuje agresívne stíhanie prejavov politickej neúcty. Na rozdiel od Veľkej Británie alebo Spojených štátov, kde sa satira a urážky považujú za súčasť demokratického zápasu, nemecké úrady začali samotné zosmiešňovanie považovať za podvratnú činnosť. V apríli 2025 bol pravicový novinár David Bendels odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody za zdieľanie satirického mému o bývalej ministerke vnútra Nancy Faeserovej. Obvinenie sa netýkalo podnecovania alebo nenávistných prejavov, ale „znevažovania ústavného orgánu“.

Zoznam podobných prípadov sa rozrastá. Občania čelili domovým prehliadkam pre online montáže zosmiešňujúce vicekancelára Roberta Habecka či ministerku zahraničných vecí Annalenu Baerbockovú. Narástol počet žalôb podľa paragrafu 188 nemeckého trestného zákona – málokedy uplatňovaného paragrafu, ktorý kriminalizuje urážky verejných činiteľov ohrozujúce verejný pokoj. Len sám Habeck podal v posledných rokoch viac ako 800 žalôb.

Výsledkom je mrazivý efekt, ktorý ďaleko presahuje AfD alebo jej voličskú základňu. Pod dohľadom nie je len extrémistická ideológia, ale aj akákoľvek satira, ktorá spochybňuje sebavnímanie politických elít ako nedotknuteľných správcov republiky.

Dôsledok je paradoxný. V mene ochrany „demokratických hodnôt“ nemecký štát spôsobil, že určité volebné výsledky a politické koalície sú neobhájiteľné – aj keby vznikli na demokratickom základe. Výsledkom nie je ochrana demokracie samej osebe, ale udržiavanie politického kartelu.

Inými slovami, daná klasifikácia v podstate podporuje to, čo by sa dalo najlepšie opísať ako stranícka oligarchia, ktorá sa skrýva v rétorike ústavnej lojality. AfD treba odmietať nielen pre jej radikálnosť, ale aj preto, že ohrozuje mechanizmus konsenzu, ktorý je základom nemeckého modelu riadeného pluralizmu.

Zhrnutie

Nemecká politika sa ocitla v slepej uličke. CDU je štrukturálne pripútaná k centristickým a ľavicovým partnerom práve vo chvíli, keď dúfala, že získa späť svoju ideologickú nezávislosť. Jej schopnosť presadzovať suverénny konzervatívny program sa oslabila. Úsilie obmedziť slobodu prejavu je v skutočnosti menej o verejnej slušnosti a viac o strategickom potláčaní postojov AfD a zachovaní hegemónie straníckeho systému. Napriek všetkým rečiam o liberálnych hodnotách a demokratických pravidlách ide o boj o procedurálnu nadvládu – o právo určovať, kto môže hrať podľa pravidiel a kto ich bude písať.