Demokracia alebo dogma pod iným názvom?

Liberálna demokracia v Európe prechádza zvláštnou premenou. To, čo sa začalo ako politický systém otvorenej diskusie, prerástlo do systému vynúteného konsenzu. Centristické režimy v krajinách ako Francúzsko a Nemecko si dnes pod tlakom kultúrnej rozdrobenosti a populistického odporu strážia morálne hranice spôsobom, ktorý pripomína náboženské inštitúcie.

Situácia

Právne a politické inštitúcie naprieč Európou čoraz viac vystupujú ako strážcovia občianskej ortodoxie. Francúzsky zákon „Princípy republiky“ z roku 2021 vyžaduje, aby verejné združenia sľubovali vernosť republikánskym hodnotám. V máji 2025 nemecká spravodajská služba klasifikovala AfD, najväčšiu stranu v krajine, ako „extrémistickú“, čím ju vystavila prísnemu dohľadu a potenciálnemu zákazu. Štátna moc sa v oboch prípadoch mobilizuje nielen proti násiliu alebo poburovaniu, ale aj proti vnímanej ideologickej odchýlke.

Tento posun je viditeľný aj vo vzdelávaní. V rokoch 2013 a 2015 zaviedlo Francúzsko učebné osnovy sekulárnej morálky, ktorých cieľom je vštepovať školákom republikánske hodnoty. Nemecká Spolková agentúra pre občianske vzdelávanie zase podporuje viac ako 700 mimovládnych organizácií desiatkami miliónov eur ročne. Tým vytvára štátom podporovaný ekosystém, v ktorom podpora „pluralizmu a tolerancie“ prináša nielen ideologický vplyv, ale aj významné inštitucionálne a finančné odmeny pre organizácie, ktoré sú s ňou zosúladené.

Regulácia médií sa takisto riadi podobným modelom. Platformy musia podľa nemeckého zákona NetzDG vymazať „zjavne nezákonné“ prejavy a zákon EÚ o digitálnych službách tento prístup upevňuje tým, že vyžaduje odstránenie obsahu, ktorý sa považuje za škodlivý pre občiansku súdržnosť. Po nariadeniach zvyčajne nasleduje otvorená cenzúra, čo dokazuje skutočnosť, že francúzska agentúra pre reguláciu médií ARCOM opakovane udelila spravodajskému kanálu CNews pokutu za vysielanie poburujúcich prejavov, pričom ako dôvod uvádzala porušenie noriem pluralizmu.

Zdá sa, že základom týchto ideálov je nový druh „militantnej demokracie“, ktorá stelesňuje myšlienku, že demokratické režimy sa musia vyzbrojiť, aby aktívne zabránili vlastnému zničeniu. Európske štáty tak v podstate vymedzujú nové hranice prijateľného diskurzu, pričom tých, ktorí nesúhlasia, neoznačujú za oponentov, ale za demokratických heretikov. Demokracia teraz znamená súhlasiť s pozitívnym kánonom základných hodnôt.

Politický význam

Presadzovanie občianskej ortodoxie má zjavné politické dôsledky. To, čo kedysi pôsobilo ako procedurálny liberalizmus, teda spravodlivé pravidlá, otvorený prejav či rovná súťaž, sa čoraz viac približuje k dogme. Politickí aktéri, ktorí spochybňujú mainstreamové hodnoty, a to najmä v otázkach, ako napríklad imigrácia, národná identita alebo náboženské vyjadrovanie, už nie sú len oponenti. Sú diskvalifikovaní, sledovaní, vylúčení z bankového systému alebo priamo zakázaní.

Výsledkom nie je tolerantnejšia, ale krehkejšia spoločnosť. Spoločnosť, v ktorej sa sloboda prejavu rozpadá, ako to Economist brilantne vysvetlil v článku o Nemecku.

Spravodlivosť sa potom používa ako dokonalý zámok. Francúzsky justičný systém oprávnene zakázal Marine Le Penovej kandidovať do verejnej funkcie pre zneužitie fondov EÚ, no urobil to krátko po tom, čo v prieskumoch viedla ako favoritka na prezidentský post. Podobne pôsobí aj klasifikácia AfD v Nemecku, ktorá ju poznačuje za „extrémistickú“, pričom v prieskumoch dosahuje viac než 25 percent a stáva sa vedúcou stranou v krajine.

Vyzerá to skôr ako stratégia obmedzovania vplyvu: existujú hranice toho, za čo môžu občania hlasovať.

Paradoxne však táto stratégia môže posilniť práve tie hnutia, ktoré sa snaží potlačiť. Tým, že centristické vlády označujú populistov za nebezpečných outsiderov, riskujú, že potvrdia ich antiestablišmentový naratív.

Uvedený trend radikalizuje aj ľavicu. Keďže konzervatívci sú obviňovaní z autoritárstva, môže sa teraz ľavica v mene antifašizmu postaviť do pozície poslednej bašty morálnej čistoty a zároveň presadzovať stále rozsiahlejšiu kontrolu spoločnosti a slobody prejavu.

To odhaľuje ďalší opakujúci sa vzorec: stred vyvíja tlak na konzervatívne sily, zatiaľ čo ľavici ponecháva priestor, aby zostala nespochybnená. Medzitým „umiernené“ progresívne elity preberajú a využívajú témy a posolstvá, ktoré pravica presadila v mainstreame, ako napríklad bezpečnosť a migrácia, čím posúvajú Overtonovo okno bez toho, aby pripísali zásluhy pôvodnému zdroju.

Výsledky sú hocijaké, len nie neutrálne. Keď stred delegitimizuje pravicu, umožňuje to ďalšiu deformáciu. Ľavica, posilnená inštitucionálnou podporou, hoci len implicitnou, sa často obracia chrbtom k svojej tradičnej základni, teda k tým, ktorých trápia pracovné miesta, bývanie a životné náklady, a zameriava sa na čisto symbolické problémy a kultúrny dohľad. Stred sa medzitým usiluje presadzovať súdržnosť selektívnym osvojovaním myšlienok z oboch strán. Výsledkom nie je len kultúrny rozkol, ale aj umelo vytvorené vákuum. V tomto vákuu sa demokracia začína meniť na vynútenú občiansku povinnosť.

Kam to vedie

V skutočnosti sa európske liberálne demokracie môžu dostať do paradoxu: čím viac sa pokúšajú potlačiť politické extrémy v mene harmónie, tým extrémnejším sa stáva ich vlastný postoj. Slovník tolerancie sa dnes využíva na ospravedlnenie netolerancie. Sledovanie, zákazy strán, mediálne sankcie – nástroje, ktoré boli kedysi vyhradené na obranu republiky pred ozbrojenými hrozbami, sa uplatňujú proti stranám pôsobiacim v rámci volebného systému, ako je francúzske Národné združenie (RN) alebo nemecká AfD.

Ak sa demokratické inštitúcie považujú za zmanipulované, opozičné strany získavajú dôveryhodnosť ako skutoční obrancovia „ľudu“. Voliči nemusia sympatizovať so zakázanými alebo sankcionovanými osobnosťami samými osebe, ale môže im prekážať nadradenosť. Čím viac stred moralizuje, tým viac burcuje volebné periférie. 

A tak sa môže stať, že sekulárna teokracia, ktorá bola vytvorená na obranu demokracie, nakoniec podkope svoj vlastný poklad. Liberálne hodnoty, vynucované ako dogma, nebudú Európu chrániť pred extrémizmom. Možno sa už stali jej vlastným hrobom.

Zhrnutie

V snahe chrániť sa pred vnímanými hrozbami hrozí, že sa európske liberálne režimy zmenia na veľkňazov sekulárnej ortodoxie. Každý zákaz, sankcia alebo zaradenie na čiernu listinu môže síce dosiahnuť taktické obmedzenie vplyvu, no v súhrne signalizujú, že demokracia je čoraz menej otvorená a čoraz viac dogmatická. Keď je nesúhlas prezentovaný ako kacírstvo a občianske cítenie je vynucované nariadením, demokratický duch súťaže ustupuje ritualizovanému konsenzu. Ak presvedčenie preváži nad diskusiou a morálna čistota zatieni pluralizmus, je nevyhnutné položiť si otázku: ide ešte o demokraciu alebo dogmu pod iným názvom?