Viskupič o dôchodkoch, daniach a demotivácii mladých: Slovensko potrebuje ekonomický reštart

Ako to myslíte? Skúste nám to krátko opísať...

Slovensko momentálne nikde nesmeruje, ale padá. Pripadá mi to, ako ten smutný vtip, v ktorom človek padá z päťdesiateho poschodia. Keď míňa štyridsiate poschodie, ešte si hovorí, že je to v pohode. Míňa tridsiate poschodie a stále si hovorí, že je to dobre. No a na takejto trajektórii sa momentálne Slovensko pohybuje.

Ľavicové alebo sociálnodemokratické strany dnes rozprávajú len o tom, čo dajú voličom. Presnejšie, čo rozdajú ľuďom, ako naoko pomôžu rodinám, starým ľuďom a tak ďalej. Politici však už zabúdajú hovoriť o tom, že ak chce štát rozdávať, tak niekomu musí najprv zobrať, alebo si požičať. Toto dnes opomínajú takmer všetci politici, bez výnimky. A to nielen koaliční ale aj opoziční poslanci.

V ekonomických rebríčkoch sa však naša krajina, napriek vysokým verejným výdavkom, prepadáva. Niektorí naši susedia sa nám pomaly, ale iste, vzďaľujú. Priemerný plat v Poľsku dosiahol úroveň takmer 2100 eur, kým na Slovensku to bolo 1542 eur. Máme tu viac ako 500 eurový rozdiel v platoch. Čím to je? Prečo teda politici nepristupujú zodpovedne k svojim občanom?

Poľsko išlo roky rokúce kontinuálne dopredu. Sú tiež, ako my, veľmi pracovitý národ. Navyše sú veľmi podnikavý národ, pravdepodobne najpodnikavejší národ v Európe. Veľmi dobrým príkladom je, keď premiér Donald Tusk hovorí o podnikateľoch ako o poľskom národnom poklade. A netvrdí to len on, ale aj jeho predchodcovia. Bez rozdielu, ku ktorej časti politického spektra patria.

Aj Poliaci majú svoje politické problémy, ale v ekonomickom pohľade, v podpore podnikania a podpore tvorby novej hodnoty majú všetci jasno, bez rozdielu politickej príslušnosti a to už dlhé roky.

Zároveň dokázali úspešne využiť eurofondy, posunúť ich čo najnižšie na ich kraje, teda vojvodstvá. Do regiónov, ktoré potom ďaleko ľahšie, rýchlejšie a efektívnejšie využívajú tieto zdroje. Tamojší obyvatelia aj politici vnímajú, že ich národný poklad, o ktorý sa treba starať a rozvíjať, je podnikanie a vytváranie ekonomickej hodnoty.

Bohužiaľ, keď sa pozriem na našu súčasnú vládu, tak pre nich je slovenský podnikateľ hlavne bankomatom, ktorému treba zobrať. A jediné, o čo sa starajú, je distribúcia odobratej hodnoty.

Čo by malo byť tým naším národným pokladom? Ak teraz vidíme napríklad Poľsko a ich všeobecnú zhodu v ekonomických otázkach, prečo je to u nás také rozdielne?

Slováci sú veľmi pracovitý národ a mali by sme veriť aspoň udalostiam, ktoré sa už stali. Veď aj my sme boli stredoeurópskym ekonomickým tigrom. V minulosti sme mali rovnú daň, realizovalo sa množstvo ďalších reforiem, ktoré na začiatku boleli občanov, ale naštartovalo to rast Slovenska a aj životnej úrovne každého občana.

Mali sme všetky podmienky na to, aby sa Slovensko rozvíjalo. No namiesto toho, aby sme slovenský ekonomický zázrak postupne vylepšovali, tak nasledujúce vlády Roberta Fica robili presne opačné kroky. Podľa mňa si mysleli, že vytvorená ekonomická hodnota je večná a automatická. V skutočnosti sa však začalo viac rozdávať a prejedať úspech, ktorý sme dosiahli.

Postupne sa zvyšovalo daňové a odvodové zaťaženie, zrušila sa rovná daň, pribudli sektorové dane. A nakoniec sme sa dostali do stavu, že máme zvýšenú DPH, zaviedla sa transakčná daň, daňové licencie, zvýšili sa poplatky. Slovensko je v podstate pred kolapsom. Prial by som si, aby naším národným pokladom bola viera a schopnosť, že dokážeme zopakovať slovenský ekonomický zázrak a opäť sa stať stredoeurópskym tigrom.

Takže podľa vás sme si náš bývalý ekonomický úspech prejedli?

Áno. Na Slovensku sa kupovanie voličov stalo politickým nástrojom. Vlády si zabezpečovali hlasy cez sľuby dôchodcom, rodinám alebo zabezpečovaním „sociálnej spravodlivosti“ cez zvyšovanie zdanenia „zlých a bohatých“ podnikateľov.

V konečnom dôsledku sme sa dopracovali do stavu, že máme najhoršie verejné financie [v rámci EÚ máme aktuálne štvrtý najvyšší deficit v pomere k HDP a trinásty najvyšší dlh, pozn. red.] a z pohľadu ratingových agentúr ide naša krajina negatívnym smerom. Nedávno práve agentúra S&P zmenila výhľad Slovenska zo stabilného na negatívny, čo aktuálna vláda prezentuje občanom ako úspech. Pritom v ekonomike sú trendy ešte zásadne dôležitejšie ako aktuálny stav. No a výhľad Slovenska je presne taký, ako hovoria agentúry – negatívny.

Aktuálna vláda už neprejedá úspech, ale peniaze, ktoré si požičiavame. Navyše, zlými opatreniami si ešte viac brzdíme ekonomiku a zhoršujeme podnikateľské prostredie. U nás, aj keď to vládni politici nechcú vidieť, máme veľký problém na výdavkovej časti štátneho rozpočtu. Výstižným príkladom sú dôchodky, hoci ich nerád spomínam. Tie predstavujú pre deficit štátneho rozpočtu sumu približne tri miliardy eur ročne. 13. dôchodok je z toho jedna miliarda eur. Teda náš problém je ďaleko horší ako len politicky propagovaný 13. dôchodok. My už totiž reálne nemáme na vyplatenie 12. a ani 11. dôchodku. Aj tieto dôchodky sú už vyplácané z ostatných sociálnych fondov a z financií, ktoré si Slovensko musí požičať. Toto je veľká téma, ktorú však aktuálne len tlačíme pred sebou.

Ako vyjsť z tohto kola von?

Jedinou cestou je, aby sme urobili všetko pre zvýšenie ekonomického rastu. Aby bol rast robustnejší, aby sa tvorilo viac hodnoty. Rozmením to na drobné. V základe sa musíme pozrieť na to, čo tu fungovalo. Pre Slovensko je správnym riešením opätovné zavedenie rovnej dane (z príjmov právnických a fyzických osôb) na najnižšej možnej sadzbe, maximálne 19 percent. Zároveň potrebujeme zrušiť množstvo daňových výnimiek a zjednodušiť daňový systém. My potrebujeme, aby si podnikatelia povedali, že štát chce od nás rozumnú mieru zdanenia a my tu chceme investovať a rozvíjať sa ďalej.

Štát dnes, paradoxne, podporuje odchod ľudí do predčasného dôchodku. A pritom si to nemôžeme dovoliť – na jednej strane v ekonomike chýbajú ľudia a na druhej strane štát nevládze vyplácať dôchodky. Predčasné dôchodky robia obrovskú dieru do verejných financií a štát to ešte podporuje.

Potrebujeme opak. Štát musí urobiť opatrenia, aby čo najviac ľudí ostalo dobrovoľne čo najdlhšie ekonomicky aktívnych v produktívnej časti ekonomiky. Preto navrhujeme pre pracujúceho dôchodcu znížiť jeho sociálne odvody a motivovať ho, aby sa mu oplatilo zostať pracovať. V konečnom dôsledku je vždy lepší plat ako dôchodok. Štát z toho benefituje dvakrát – získava financie z odvodov a daní. A nemusí v danom momente vyplácať dôchodok.

Rovnakú logiku potrebujeme uplatniť aj v prípade mladých ľudí. Štát nemôže financovať tie vysoké školy, z ktorých je uplatnenie v študovanom odbore minimálne. Musí podporovať a motivovať najmä ekonomickú aktivitu mladých ľudí. Nehovorím, že mladý človek má byť len zamestnancom. Ale je neudržateľné, aby mladý človek do 26 rokov nerobil nič iné, len sa pokúšal študovať už tretiu vysokú školu. Nech sa radšej 18-ročný občan stane malým podnikateľom a do 26 rokov vyskúša založenie už štvrtej či piatej firmy. Opäť použijem poľský príklad - životným snom mladého Poliaka je založiť si živnosť, založiť si eseročku a raz mať veľkú firmu. Aj Slovensko musí k tomuto motivovať mladých ľudí.

Zmeňme taktiež systém rodičovskej dovolenky podobne ako Českej republike. Vyplaťme na dobrovoľnej báze rodičovi tie isté peniaze za dva roky, ktoré dnes dostane za tri. Mama alebo otec nič nestratia, ale ak chcú, o rok skôr môžu ísť do práce. Zlepšia si tak svoju sociálnu situáciu a štát získa o rok skôr príjmy z ich daní a odvodov. Je to win-win [výhra oboch strán, pozn. red.] situácia.

Aj možnosť pracovať už prvé leto po skončení povinnej školskej dochádzky je naše riešenie, ktoré sa mi podarilo presadiť dokonca počas aktuálnej vlády. Mladí 15-16 roční ľudia sú tak viac motivovaní ísť brigádovať a ich prvá pracovná skúsenosť nie je „na čierno“, ako to bolo doteraz, ale už plne v súlade so zákonom. Aj takto učíme mladú generáciu, aby sa čím skôr zapojila do ekonomickej aktivity.

Musíme si totiž uvedomiť, že zvýšená ekonomická aktivita vytvorí viac hodnoty, z ktorej v konečnom dôsledku bude aj vyšší príjem štátneho rozpočtu a potreba požičiavania si bude pre krajinu nižšia. Každá aktivita prináša hodnotu a vytvára cestu, ako vyrásť z dlhov. Vysoké dane však aktivitu brzdia. Vždy je však nutnou podmienkou aj rozpočtovo zodpovedné hospodárenie štátu. To momentálne nevidím, stále veľa financií zbytočne prejedáme.

Máme tu však novinku - transakčnú daň - prezentovanú ako nevyhnutný nástroj konsolidácie verejných financií. Z koaličných strán SNS a Hlas nedávno zaznelo, respektíve naznačili, že by si vedeli predstaviť extra zdaňovanie zbrojárskych firiem, ktorým sa momentálne darí, a takto nahradiť súčasnú transakčnú daň. Čo vy na to?

Transakčnú daň treba zrušiť ako celok. No nesmie byť nahradená vyšším zdanením napríklad zbrojárskych firiem, ale jedine a len úsporami na strane štátu. Teda štát musí začať šetriť na svojich výdavkoch.

Pre Slovensko je správnym riešením už spomínaná rovná daň. Nie dodatočné extra zdanenie úspešných či sektorové dane. Veď si uvedomme, že kto zarába viac a má vyššie zisky, platí aj pri rovnakej sadzbe vyššiu daň. A práve to je správna miera progresivity, to je tá správna miera, že bohatí a úspešní sa majú viac podieľať na financovaní štátu. Práve zdravá miera zdanenia v konečnom dôsledku prináša viac peňazí pre štát.

Zbrojárstvo sa 10 rokov ako odvetvie potácalo. Stále potrebovali nejaké dotácie, štátne zákazky a tak ďalej. Teraz sa rozbehlo. Dnes vyvážame zbrane a muníciu z hľadiska pomeru k hrubému domácemu produktu na úrovni USA. Zbrojárstvo sa u nás znovu stalo vážnym odvetvím priemyslu, ktoré generuje zisky. Buďme za to radi, nechajme ich žiť a nevymýšľajme nejaké extra zdaňovanie. Už aj tak sú, rovnako ako všetky firmy na Slovensku, najviac daňovo a odvodovo zaťažení oproti okolitým krajinám. Namiesto toho, aby sa zbrojárske firmy rozvíjali u nás, úvahami o dodatočnom zdanení ich nútime uvažovať o možnostiach, ako urobiť napríklad spoločný podnik mimo Slovenska, kam následne presunú postupne časť výroby a aj zisky.

Budujme priemysel a potrebnú ekonomickú hodnotu doma. Nevyháňajme daňami ekonomickú aktivitu preč zo Slovenska. Vojny sú samozrejme zlé, ale sú realitou dnešného sveta. Nech je príspevkom Slovenska k bezpečnosti Európy práve schopnosť vyrábať.

Na začiatku sme spomínali sociálnodemokratické strany a ich tendencie rozdávať ľuďom peniaze. Vaša strana sa aktuálne pohybuje v silnom bloku s hnutím Progresívne Slovensko. Niekedy to pôsobí, že s nimi splývate.

Možno opozičná spolupráca SaS a PS pri rýchlom pohľade zvonku môže pôsobiť ako určité splývanie. Ale my máme svoju vlastnú identitu. Sloboda a Solidarita je tu 15 rokov a sme pravicová strana. Práve pravicovosť je to, čo nás od PS-ka jasne odlišuje. Dnešná situácia síce stiera rozdiely, ale PS nie je pravicová strana.

Keď sa pozrieme, ako vyzerá naša ekonomika, naše verejné financie a celkovo naša krajina, tak znovu musí byť priestor na pravicovú politiku. To je naše posolstvo, naša vízia pre Slovensko. Zároveň prezentujeme liberálne hodnoty, ale máme aj správny mix konzervativizmu. V našich radoch je Alojz Hlina či Martina Bajo Holečková. Akokoľvek sa môže niekomu zdať, že je nás ťažko od PS odlíšiť, stačí sa zamerať na náš ekonomický pravicový pohľad. Tu je naše odlíšenie od PS jasné a viditeľné.

Ako sa teda v ekonomických otázkach zhodujete s progresívcami, keďže sa v podstate bavíme o spolupráci so sociálnymi demokratmi? Veď skúsenosť máte aj s predchádzajúcou vládou Igora Matoviča a tam ste tie ekonomické veci nepresadili.

Spolupráca s Igorom Matovičom bola extrémne ťažká v tom, že on funguje v režime „toto si myslím ja, to je správne a tak to bude“.

Ak by ste sa však s progresívcami dostali do vlády, v čom by bol rozdiel? Podľa preferencií budete opäť ťahať za kratší koniec…

Na rozdiel od vlády s Matovičom som presvedčený, že s PS-kom budeme schopní nájsť nejaký ekonomický súzvuk. Bude to podľa mňa jednoduchšia a schodnejšia cesta ako pri Matovičovi. Nebudem však špekulovať dopredu. Máme dva a pol roka pred voľbami. Našou úlohou je, aby sme za ten čas dokázali otvoriť ľuďom oči a ukázali im, akú máme ekonomickú víziu, myšlienku a stratégiu pre Slovensko.