Trump sa zatiaľ nerysuje ako mierotvorca, ktorým by chcel byť. Posledné kroky na Ukrajine a Blízkom východe skôr ukazujú, že bezradne skĺzava do podpory vojny, ktorá sa mu môže javiť ako lacná, a snaží sa vyhnúť vojne drahej.
USA je stranou v konflikte na Ukrajine
Na Ukrajine Trump získava dohodu o surovinách, ukončuje pokusy sprostredkovať mier a obnovuje dodávky zbraní. Vojna bude pokračovať, ale pre USA o niečo lacnejšie. Na Blízkom východe ukončuje neúspešnú misiu proti jemenským Húsíjom, ktorú sám odštartoval.
Zatiaľ sa tak vyhol drahej vojne s Iránom, ku ktorej smeroval Izrael s časťou jeho vlastnej administratívy. Ale ani lacnú vojnu nemôže považovať za úspech, navyše sa mu môže predražiť.
Americké sprostredkovanie na Ukrajine bolo od začiatku zaťažené dvoma koncepčnými problémami. Po prvé Američania chcú byť sprostredkovateľmi v konflikte, ktorý pomáhali začať a ktorého sú jednou zo strán. Nemohli fungovať ako nestranný sprostredkovateľ.
Navyše časť Trumpovho tímu, poradca pre národnú bezpečnosť Waltz, minister zahraničia Rubio, zvláštny vyslanec Kellog, boli na strane pokračovania Bidenovej politiky, hoci s určitými miernymi posunmi. Ich výber mohol Trumpovi dávať zmysel ako súčasť dohody s deep state, ale takéto dohody majú aj svoje následky.
Samozrejme, súčasťou tímu rozhodujúceho o Ukrajine boli aj ľudia skutočne lojálni k Trumpovi ako vyslanec Witkoff či minister financií Bessent. Zrejme ide aj o skúsených vyjednávačov a je možné, že pri vyjednávaní korporátnych dohôd nemajú konkurentov. Ale ak má byť rokovanie s Ruskom úspešné, bude sa veľmi líšiť od vyjednávania developerského projektu na Manhattane.
Čo Rusi od USA reálne chcú
S tým súvisí druhý problém. Trumpovi verní boli schopní sa s Ruskom baviť o budúcej rusko-ukrajinskej hranici, o energetickej infraštruktúre a o americkom prístupe k prírodným zdrojom na Ukrajine, v Rusku a možno aj inde. Neboli však partnermi pre diskusiu, o akú Rusku skutočne ide: o európskej bezpečnostnej architektúre a globálnych veľmocenských vzťahoch v nastupujúcej multipolarite.
O novú dohodu sa v týchto otázkach usiluje posledných dvadsať rokov a budúce postavenie Ukrajiny je jej súčasťou. Dnes má Rusko aj v dôsledku ukrajinského konfliktu také postavenie, že nad jeho predstavami už nemožno mávnuť rukou, ako to vo Washingtone doteraz robili. Ale Trumpova administratíva zatiaľ na niečo také nie je pripravená.
Jediné na čo mali vo Washingtone silu, bol malý kšeft s Kyjevom. Nakoniec uzavreli opakovane odkladanú dohodu o spoločnom využívaní ukrajinských prírodných zdrojov. Zaostala za očakávaniami oboch strán. Ukrajina nezískala bezpečnostné záruky, Američania nezískali kontrolu nad energetickou infraštruktúrou, nedostanú zaplatené za to, čo predchádzajúca administratíva darovala, a Ukrajinci si ponechávajú nad surovinami blokačnú kontrolu.
Navyše sa zdá, že najzaujímavejšie zdroje sa nachádzajú na územiach, ktoré Kyjev vo vojne stratil. Washington tiež po prvýkrát od nástupu Trumpa poslal na Ukrajinu ďalšie zbrane. Ide síce o minimálny objem 50 miliónov dolárov, pravdepodobne ide o údržbu, ktorú si Ukrajinci tentoraz zaplatia, ale môže byť predzvesťou masívnejších dodávok financovaných napríklad Európanmi. Trump ušetrí, ale inak hrozí návrat do bidenovských koľají.
Irán ako jablko sváru vo Washingtone
Nedarí sa mu ani na Blízkom východe. V marci sa pokúsil o silácke gesto voči jemenským Húsíjom v podobe niekoľkotýždňovej série leteckých úderov. Bolo výnimočné svojou nevydarenosťou. Nielenže Trumpov tím o úderoch diskutoval na signálovom kanáli, do ktorého omylom zahrnul voči Trumpovi nepriateľského novinára, ktorý všetko publikoval, ale obeťami úderov boli prevažne civilisti. Keď sa americká lietadlová loď snažila ostrým manévrom vyhnúť húsíjskému protiútoku, zhodila z paluby do mora stíhačku F18.
Celá operácia navyše bola motivovaná skôr záujmami Izraela ako USA. Húsíjovia otvorene vyhlasujú, že budú útočiť na Izrael, kým bude bojovať v Gaze. Iné štáty a ich lode nechávajú na pokoji. Ak sa dnes USA sťahujú s tým, že Húsíjovia sľúbili, že nebudú útočiť na americké ciele, ide len o potvrdenie ich predchádzajúcich pozícií, o vojnu s USA nikdy nemali záujem.
Vstup do jemenského konfliktu však otváral cestu ku konfliktu s Iránom, ktorý Húsíjov podporuje. Keď Trumpova administratíva zaútočila na Húsíjov a Iránu prisúdila zodpovednosť za čokoľvek, čo Húsíjovia v odvete podniknú, vyzeralo to, že sa chystá na Irán skutočne udrieť. O takom údere už roky sníva izraelský premiér Netanjahu. Následky pre región by však boli zničujúce. Irán neskrýva, že by v takom prípade zaútočil nielen na Izrael, ale aj na ropné a plynové polia všetkých amerických spojencov. To by Američanov vyšlo dosť draho.
V Trumpovej administratíve sa pre Irán zrejme dosť pohádali. Tí, ktorí definujú americké záujmy na Blízkom východe výlučne optikou Jeruzalema nakoniec prehrali s tými, ktorí berú do úvahy vlastný americký záujem aj širšie regionálne súvislosti. USA aspoň nerozpútali ďalšiu vojnu.
Tento spor mohol byť príčinou odchodu Michaela Waltza z kľúčového postu poradcu pre národnú bezpečnosť. Mohlo byť dobrou správou, že tento jastrab oddaný Izraelu a napojený na bidenovský deep state po štyroch mesiacoch odchádza, pokiaľ by sa jeho nástupcom nestal Marco Rubio, ktorý je z rovnakého cesta. Súčasne zostáva ministrom zahraničia a po prvýkrát od čias Henryho Kissingera spája jedna osoba tieto dva dôležité úrady. Rubio nie je človekom, ktorý by dokázal uskutočňovať Trumpovu mierovú agendu. V lepšom prípade bude prikladať do lacnej vojny a kormidlovať od vojny drahej.
Zelenského vojnový kurz, domáce represie a medzinárodné provokácie
Vojna na Ukrajine však rozhodne nie je lacná pre Ukrajincov. Platia životmi, územím a zničenými majetkami. V Kyjeve sa tiež utvoril režim odtrhnutý od potrieb krajiny, ktorý profituje z Trumpovho tápania. Prezident Zelenskyj môže pokračovať vojnovým smerom. Navyše pritvrdzuje v domácich represiách: uvalil sankcie na bývalého prezidenta Porošenka aj niekdajšieho spojenca Arestoviča.
Pokračuje tiež v medzinárodných provokáciách. Naposledy sa vyhrážal účastníkom verejných osláv konca vojny v Moskve, že ich bezpečnosť môže byť ohrozená. Rusko zatiaľ pokračuje vo svojom tlaku, ktorý Ukrajina nemôže ustáť. Akoby si v Kyjeve neuvedomovali, že ak sa dnes odmietajú vzdať Krymu a štyroch ruskojazyčných oblastí, pripravujú stratu Charkova a Odesy. Načo budú všetky tie obete?
Nakoniec to nebude lacné ani pre USA. Dohoda s Ruskom by im prišla vhod, kvôli Číne, Arktíde, Blízkemu východu. Otázky, o ktorých chce Rusko rokovať, budú skôr či neskôr na stole. Vzhľadom na oslabovanie globálneho postavenia USA, by vo Washingtone mali mať záujem, aby to bolo radšej skôr ako neskôr.