Konzervatívny tábor zvíťazil: o majstrovskom ťahu tradicionalistov

V deň zvolenia pápeža Leva XIV. sa na sociálnych sieťach strhla smršť špekulácií. Aktivisti a komentátori prechádzali predchádzajúce vyhlásenia Roberta Prevosta a hľadali náznaky, že by mohlo ísť o „woke“ pontifikát. Niektorí ohlasovali zvolenie „protitrumpovského pápeža“, ktorý bude pravdepodobne presadzovať globálnu agendu mimovládnych organizácií a ešte viac zdôrazňovať proimigračnú rétoriku.

Tento naratív naberal na sile obzvlášť v progresívnych katolíckych kruhoch, ktoré zúfalo túžili po pokračovaní bergogliovského smerovania. Tradicionalistickí katolíci však z rovnakých dôvodov vykresľovali nemenej apokalyptický obraz.

Čoskoro do hry vstúpila realita. Keď pápež Lev XIV. vystúpil na balkón Baziliky svätého Petra, neprišla očakávaná kontinuita, ale zlom. Nový pápež sa objavil v červenej mozzette a pápežskej štóle, v rímskom slnku sa leskol tradičný zlatý pektorálny kríž. Františkov erb na balkónovej tapisérii nechýbal nedopatrením. Táto absencia predstavovala tichú rozlúčku s Levovým predchodcom. Hoci vo svojom krátkom príhovore dvakrát spomenul pápeža Františka, nebolo v ňom ani stopy po ikonoklastickej jednoduchosti, ktorá definovala pontifikát Argentínčana.

Nový tón od prvého nádychu

Prvé známky teologickej rozdielnosti sa objavili rýchlo. Lev XIV. vo svojom príhovore nehovoril o milosrdenstve, ktoré bolo heslom Františkovho desaťročia, ale o mieri – starom, no v súčasnosti nanovo rezonujúcom pojme.

Homília nasledujúceho dňa v Sixtínskej kaplnke nenechala nikoho na pochybách: toto bol odklon. V jej centre stál Kristus, nie synodalita či klimatické zmeny. Nový pápež odsúdil „praktický ateizmus“, ktorý Ježiša redukuje len na obyčajný morálny vzor. Bol to jasný návrat k doktrinálnej jasnosti a dokonca aj Austen Ivereigh, ktorý bol dlho považovaný za Františkovho hagiografa, uznal, že nový pontifikát znamená návrat ku katolíckej tradícii, a to obsahom aj tónom.

Cesta k Prevostovmu vzostupu však nebola lineárna ani nevyhnutná. Talianske médiá vrátane Il Giornale, RAI a Il Fatto Quotidiano podrobne zaznamenávali premárnené príležitosti medzi talianskymi kardinálmi. Hoci mohli vytvoriť silný blok so 17 hlasmi, roztrieštili sa. Štátny sekretár Pietro Parolin bol spočiatku vnímaný ako favorit, ktorý ponúkal kontinuitu s Františkom, no s miernejšími reformami. Iní sa sústredili okolo Mattea Zuppiho, osobnosti napojenej na bergogliovské krídlo, či okolo latinského patriarchu Jeruzalema Pierbattistu Pizzaballu. Kolovali fámy, že Parolin a Luis Tagle vytvorili neformálnu alianciu.

Medzitým kardináli tradicionalisti, ktorým chýbal potrebný počet na to, aby navrhli vlastného kandidáta, vykonali majstrovský taktický ťah. Zoskupili sa okolo Prevosta, centristickej osobnosti s bezchybným renomé: augustiniánsky misionár v Peru s povesťou pastoračnej starostlivosti a pokornej spirituality.

Vďaka jeho doktrinálnej ortodoxnosti bol prijateľný pre afrických kardinálov, ktorí boli opatrní voči progresívnym postojom v oblasti rodiny a sexuality. Jeho misionárska práca a plynulá španielčina zase upokojili Latinskú Ameriku. Pre Ázijcov bola jeho americká národnosť a kritický odstup od čínsko-vatikánskej dohody ideálnou protiváhou voči Parolinovi a Taglemu.

Vykonštruovaný konsenzus

Pri štvrtom hlasovaní získal Prevost potrebné kvórum. Podľa správ viedol od prvého hlasovania, čo je znakom vopred dohodnutého konsenzu, ktorý sa pravdepodobne vytvoril vo fáze pred konkláve. Denník Il Giornale poznamenal, že Parolin sa stiahol včas, pretože si uvedomil, že je to nevyhnutné.

Niektorí poukazujú na diskrétne stretnutie z 30. apríla medzi Prevostom a kardinálom Raymondom Burkeom, dôležitou konzervatívnou osobnosťou a jedným z najvýraznejších kritikov pápeža Františka. Toto stretnutie v Burkeovej rezidencii v Ríme sa teraz javí ako viac než len náhodné.

Hnev kardinála Oscara Maradiagu, ktorý je Bergogliovým spojencom, ešte viac potvrdzuje daný naratív. V rozhorčení odišiel z Ríma ešte pred začiatkom konkláve. Maradiaga obvinil kolégium, že sa Františkovi „obrátilo chrbtom“, čo je výstižná poznámka od preláta, ktorého hviezda zhasla s odchodom Argentínčana.

Prevostovo zvolenie teda vyzerá ako výsledok tichej, no silnej koalície. Tradicionalisti a sociálni konzervatívci obišli rímsky kuriálny establišment aj progresívnu avantgardu, aby zvolili pápeža, ktorý je otvorený tradícii, ale bez rigidného ideologického nastavenia.

Prvé signály poukazujú na to, že Lev XIV. nielen mení tón, ale aj oživuje štruktúry. Správy talianskych médií naznačujú, že sa chce vrátiť do Apoštolského paláca, ktorý František opustil. Ak by sa tieto kroky potvrdili, znamenalo by to nielen zmenu štýlu, ale aj zásadný obrat v smerovaní.

Najvýraznejší geopolitický posun môže za vlády Leva XIV. spočívať v postoji Vatikánu voči Číne. Zatiaľ čo pápež František bol tolerantný či dokonca zmierlivý voči sprísňujúcej sa kontrole Pekingu nad podzemnou cirkvou výmenou za krehkú dohodu z roku 2018, očakáva sa, že Lev XIV. zaujme tvrdší postoj. Ako Američan, ktorý nemal priamy podiel na dohode s Čínou a má mnoho priaznivcov, ktorí sú rozhodne proti nej, je nepravdepodobné, že by Prevost mlčal tvárou v tvár pokračujúcemu náboženskému prenasledovaniu.

V tomto prípade konzervatívny tábor zvíťazil v oživení ducha antikomunistického dedičstva Jána Pavla II. a túto interpretáciu podporuje aj ostrieľaný vatikánsky analytik Sandro Magister. Vatikánska Ostpolitik môže teraz ustúpiť odvážnejšej a zásadovejšej zahraničnej politike.

Text bol pôvodne publikovaný na webe Statement.com. Vychádza so súhlasom redakcie.