V 21. storočí je však výnimka trvalým stavom, ako upozornil súčasný schmittovec Giorgio Agamben: výnimočný stav je teraz permanentný a krízy sa nikdy nekončia, len ospravedlňujú nové kontroly, pričom každá z nich rozširuje právomoc štátu.
Liberálne demokracie už nepozastavujú platnosť zákona len preto, aby neutralizovali hrozby, ale namiesto toho odôvodňujú pozastavenie práv nepriateľov – skutočných alebo nie – morálnymi dôvodmi, a to aj mimo rámca štátu, pričom kritiku označujú za nenávistný prejav, skepticizmus za dezinformáciu a opozíciu za extrémizmus. Tým dokazujú to, čo predpovedal Schmittov žiak Julien Freund: že politické presahuje hranice zákona a verejní nepriatelia sú preklasifikovaní na súkromných deviantov.
V rámci tejto krízovej logiky mení liberálna demokracia politických oponentov na morálne hrozby, pričom opozíciu zvláda prostredníctvom vylúčenia.
Kríza ako metóda
Mechanizmy potláčania boli prvýkrát načrtnuté po 11. septembri 2001 v súvislosti s americkým zákonom Patriot Act, ale pandémia COVID-19 umožnila ich úplné prejavenie, pričom sa teraz rozšírili na boj proti domnelému strachu z krajne pravicového populizmu.
Po prvé, právne potláčanie je jasné, keďže AfD, riadne zvolená opozičná strana v Nemecku, môže byť umiestnená pod štátny dohľad za extrémizmus, pričom Marine Le Penová vo Francúzsku a Călin Georgescu v Rumunsku majú zákaz kandidovať vo voľbách. Na ich nesúhlas nikto nedáva argumenty, ale rovno ho obmedzujú a prezentujú ako hrozbu pre posvätnú demokraciu.
Potom je tu aj súdna cenzúra, ako v Spojenom kráľovstve, kde pro-life aktivisti čelia obvineniam za modlitby pred potratovými klinikami.
Sloboda prejavu však nie je potláčaná len silou, ale aj cez sociálne siete: platformy ako Facebook a YouTube majú oprávnenie mazať obsah spochybňujúci vládnu politiku, keďže zákon EÚ o digitálnych službách nariaďuje odstraňovanie dezinformácií, ktoré definovali štátom schválení overovatelia faktov (takzvaní fact-checkeri). Nemecký zákon NetzDG zatiaľ prikazuje platformám zmazať nenávistné prejavy do 24 hodín a v Spojených štátoch Twitter na základe tlaku štátu zadržal príbeh o laptope Huntera Bidena, pričom ho bez dôkazov označil za ruskú dezinformáciu.
Okrem toho sa ako ďalší nástroj na potláčanie prejavu používa odstrihnutie od finančných platforiem. V Spojenom kráľovstve boli opäť zrušené bankové účty Nigela Faragea pre riziko poškodenia povesti. V Austrálii zase platforma GoFundMe zrušila zbierku finančných prostriedkov pre protestujúcich proti lockdownu, pričom ju označila za škodlivú dezinformáciu.
Metóda je jasná vo všetkých liberálnych demokraciách: človeka netreba umlčať. Stačí ho označiť za potenciálnu hrozbu, aby bol odrezaný od všetkých prostriedkov – od hlasovania, fóra aj peňazí.
Budúcnosť kontroly sa už začala
To je len začiatok, ako už ukázala Čína so svojím systémom sociálnych kreditov. Kontrola sa posúva od reakcie k predvídaniu a nesúhlasné prejavy nebudú len potláčané. Bude ich nemožné vysloviť.
Prediktívne modely umelej inteligencie teraz dokážu identifikovať nenávistné prejavy pred ich napísaním. Pripravované digitálne identifikátory môžu čoskoro spojiť akýkoľvek výrok s identitou jednotlivca, čím sa zabezpečí zodpovednosť aj za anonymné prejavy.
Algoritmy Facebooku už označujú príspevky ešte pred ich zverejnením a Európska únia núti platformy preventívne filtrovať dezinformácie.
V profesionálnej sfére na Západe to už nie je len hypotetický scenár, pretože významné osobnosti, ako napríklad kanadský psychológ Jordan Peterson, už dostali príkaz podstúpiť prevýchovu v oblasti sociálnych sietí za svoje politické názory.
Plán pre budúcnosť
Vo všetkých západných demokraciách sa sloboda prejavu zmenila na riadený zdroj, ktorý je povolený len v starostlivo upravených názorových bublinách a cenzurovaný skôr, než sa dostane k publiku, pretože s myšlienkami sa zaobchádza ako s patogénmi: sú nebezpečné a je potrebné zamedziť ich šíreniu.
Medzitým pravidlá, ktorými sa riadi prejav, zostávajú nejasné a neustále sa menia. Autocenzúra je dnes normou. Občania hovoria opatrne a obávajú sa prekročiť hranicu, ktorú im nikdy nikto neukázal.
Samotné uplatňovanie práva na slobodu prejavu sa stalo výsadou, keďže doba otvorenej diskusie sa skončila, a preto už nemožno očakávať záchranu na verejnom priestranstve.
Pre tých, ktorí si cenia slobodu prejavu, ideál absolútnej otvorenosti už nemusí byť praktický. Namiesto toho môže budúcnosť slobody prejavu spočívať v budovaní alternatívnych systémov – súkromných, bezpečných a odolných.
Znamená to prijať diskrétnosť: šifrovanú komunikáciu, anonymitu a selektívne poskytovanie informácií. Tí, ktorí chcú komunikovať, musia v prostredí, kde môže byť prejav kontrolovaný, postupovať s obozretnosťou a dbať na to, aby sa ich slová dostali k tým, ktorí majú o ne skutočný záujem, bez toho, aby zbytočne riskovali odhalenie.
Tí, ktorí chápu meniace sa prostredie vyjadrovania, sa prispôsobia, zatiaľ čo tí, ktorí sa naďalej spoliehajú na neobmedzenú otvorenosť, môžu zistiť, že hovoria len do vetra.
Zhrnutie
Sloboda prejavu na modernom Západe sa stala podmienenou, pretože liberálne demokracie ju čoraz viac vnímajú ako potenciálne riziko. V súčasnosti sa reguluje právnymi, digitálnymi a finančnými prostriedkami. Od štátneho monitorovania nemeckých opozičných strán až po moderovanie nesúhlasných názorov na sociálnych sieťach v Spojených štátoch môže byť kritika označená za nenávistný prejav, skepsa za dezinformáciu a odpor za extrémizmus. Nejde o ojedinelé prípady, ale o súčasť širšieho vzorca riadenia prostredníctvom krízy, v rámci ktorého sa prejav monitoruje, reguluje a v niektorých prípadoch aj preventívne obmedzuje. Tí, ktorí si cenia otvorenú diskusiu, musia túto skutočnosť uznať a primerane sa prispôsobiť.
