Dlhé lúčenie s liberalizmom

Ak by sa niekto chcel počas posledného pápežského konkláve naladiť na tú správnu atmosféru, postačil by rýchly návrat k filmom o Don Camillovi a Pepponem. Tie predstavujú viac než prehliadku povojnového katolicizmu. Stelesňujú celú éru politickej slušnosti.

Kňaz a komunistický starosta si neustále idú po krku – až do chvíle, keď je potrebné vypiť si spolu, opraviť most alebo čeliť niečomu horšiemu. Ich reči boli ostré, no ich rozpačité spojenectvo fungovalo. Toto duo dokázalo rozburácať publikum od smiechu.

Tento cit pre predchádzanie otvorenému konfliktu – existencia pluralizmu v rámci spoločnej morálky – bol základným kameňom povojnového liberálneho poriadku. Sloboda prejavu, dokonca aj v prípade myšlienok, ktoré sa niekomu zdali neprijateľné, nebola len hodnotou. Bol to štrukturálny pilier, ktorý odlišoval demokratický Západ od nátlakových modelov fašizmu a komunizmu.

Tento rozdiel sa vytráca. Novou otázkou už nie je to, či má byť prejav slobodný, ale kto rozhoduje o tom, ktorý prejav sa považuje za legitímny. Na celom Západe sa vracajú obmedzenia prejavu – ak nie formálnymi zákazmi, tak reguláciou, odobratím prístupu a algoritmami.

Medzi pohodlím a kontrolou

Liberalizmus bol desaťročia definovaný svojím záväzkom k individuálnej autonómii a otvorenej diskusii. Podmienky, ktoré kedysi podporovali tento model, teda relatívna homogénnosť, dôvera v inštitúcie a všeobecne prijatý kultúrny naratív, sa však vytrácajú. Namiesto toho sa objavuje nová politická logika: viac technokratická, manažérska a menej tolerantná voči nesúhlasu.

Obdiv k efektivite, ktorú umožňuje autoritatívny systém rozhodovania, už nie je obmedzený len na okrajových mysliteľov. Dostal sa do mainstreamu. V Číne sa ročne postaví 10-tisíc kilometrov diaľnic. V Nemecku sa rekonštrukcia zrúteného mosta Carolabrücke v Drážďanoch nemôže začať skôr než v roku 2027 a jej dokončenie je možné očakávať až v 30. rokoch. Naproti tomu v Pekingu raz vymenili celý diaľničný nadjazd za 43 hodín. A to nie je preklep.

Západné vlády kritizujú čínsku infraštruktúru určenú na dohliadanie, no zároveň ju napodobňujú. Počas protestov proti dôchodkovej reforme použilo Francúzsko softvér na rozpoznávanie tváre. Bolonská „inteligentná občianska peňaženka“ udeľuje občianske body za správne triedenie odpadu a dochvíľnosť pri cestovaní vlakom – ako vernostná karta pre demokraciu.

To všetko je prezentované ako inovácia, nie nátlak. Ide však o posun: liberálny štát začína prijímať nástroje, ktoré kedysi odsudzoval.

Nedávne krízy – od pandémie cez klimatické zmeny po vojnu – tento obrat urýchlili. Politika núdzového stavu sa stala novou normou. Logika je povedomá: na ochranu vyššieho dobra treba obetovať práva. Lockdowny, digitálna cenzúra a vojnové prídely už nie sú výnimkou. Sú to šablóny, ktoré treba dodržiavať a uplatňovať.

Tak je to aj s politickými prejavmi. Nemecká domáca spravodajská služba zaradila AfD medzi potvrdené extrémistické organizácie. Hoci je to právne obhájiteľné, načasovanie a dôsledky sú jednoznačne strategické. Štát týmto krokom nanovo definoval, kto môže byť súčasťou demokratického života. Satirici a kritici, u ktorých sa vykonali razie, dostali podmienečné tresty za zosmiešňovanie ministrov. Aj mierny výsmech sa v takejto atmosfére stáva podozrivým.

Sloboda prejavu na internete je teraz viazaná na podmienky, pravidlá a klauzulu o monetizácii. YouTube od tvorcov vyžaduje, aby dodržiavali 14 pravidiel. Buďte inkluzívni, vyhýbajte sa kontroverzii a buďte ústretoví voči inzerentom. Jedno katolícke združenie raz vynaložilo 9 500 eur na obnovenie svojho prístupu po tom, ako mu bol bez vysvetlenia zablokovaný. Neviditeľné náklady spojené s vyjadrením názoru, napríklad strata dosahu na publikum, demonetizácia či zákazy na platformách, vytvárajú silnú motiváciu mlčať.

Technokratický horizont

To, čo sa deje, nie je návrat k otvorenému autoritárstvu, ale pomalé nahrádzanie. Namiesto nespútaného pluralizmu, ktorý je vlastný liberalizmu, prichádza starostlivo zostavený a poddajný poriadok, ktorý nestojí na hrubej sile, ale na usmerňovaní správania a inštitucionálnom obmedzovaní.

Technologické zmeny urýchľujú tento posun. Umelá inteligencia, rozpoznávanie tváre a prediktívne modelovanie sú dnes ústrednými prvkami na tvorbu politiky.

Kompromisy však nie sú vždy viditeľné. Chcete robotické taxíky? Očakávajte rozpoznávanie tváre na každom priechode. Chcete prispôsobený obsah? Zmierte sa s tým, že vaše názory možno nikdy nebudú trendové. Pre tých, ktorí sú pri moci, to nie je tyrania. Je to otázka logistiky.

Daný vývoj nie je výsledkom jediného plánu. Je to prispôsobenie. Liberálna demokracia, ktorá vyčerpala kapacitu fungovať ako zmierovateľ uprostred konfliktu, sa teraz usiluje odstrániť ho úplne – tým, že zužuje spektrum prijateľných myšlienok. To, čo kedysi predstavovalo systém súperiacich vízií, sa môže zmeniť na rámec riadeného konsenzu.

Nie preto, že by to niekto žiadal. Deje sa to preto, lebo tí, ktorí vybudovali alebo umožnili systémy – sociálne, digitálne, politické – považované za samozrejmé, už netolerujú neporiadok, ktorý vytvárajú.

Preto rozlúčka s liberalizmom nebude náhla. Príde v krátkych intervaloch: jedno nariadenie, jeden oneskorený most, jeden filtrovaný výsledok vyhľadávania za druhým. Nebude to ako kopanec do tváre, ale ako bezpečná prikrývka. A keď padne záverečná opona, možno si spätne uvedomíme, že nikdy nešlo o slobodu ani o kontrolu. Šlo o pohodlnosť. A pohodlnosť zvíťazila.

V tomto svetle nie je koniec liberalizmu neúspechom. Je to nevyhnutný záver jednej kapitoly a tichý začiatok čohokoľvek, čo príde potom.

Zhrnutie

Liberalizmus nekolabuje, len je zastaraný. Systémy na efektívnosť, bezpečnosť a algoritmický poriadok zaujmú jeho miesto. Základné ideály otvorenej diskusie a individuálnej autonómie ustupujú technokratickému riadeniu a riadenému konsenzu. Krízy znormalizovali núdzové opatrenia, zatiaľ čo digitálne platformy a štátne inštitúcie teraz určujú prijateľný prejav prostredníctvom nenápadných, ale mocných obmedzení. Dohľad sa prezentuje ako inovácia. Cenzúra prichádza s používateľsky prívetivým dizajnom. Nejde o návrat k autoritárstvu, ale o posun smerom k riadenému dodržiavaniu pravidiel. Koniec liberalizmu sa bude „predávať“ ako pohodlie: väčšina ho privíta ako oslobodenie od zodpovednosti mať slobodu.