Toto obdobie bolo poznačené nielen covidom, ale aj odchodom emeritného pápeža Benedikta XVI. [31. decembra 2022, pozn. red.] či úmrtím kardinála Jozefa Tomka ako našej najvýznamnejšej cirkevnej autority. 

Organizácia pohrebu so štátnymi poctami na Slovensku bola pre mňa ako titulára veľká česť. Otec kardinál spočinul v Košiciach, teda sa symbolicky vrátil na Slovensko, ale v Ríme po ňom zostalo obrovské dedičstvo, aj v podobe Slovenského historického ústavu v Ríme, ktorý sa nám podarilo definitívne usídliť vo vatikánskom prostredí práve po kardinálovom úmrtí. Konkrétne v byte, v ktorom žil posledné dve dekády svojho života.

Vzťahy medzi Slovanmi či Slovákmi na jednej strane a Rímskou kúriou na strane druhej majú svoj začiatok pred takmer 1 200 rokmi. Vnímame to?

Často zabúdame, že vzťah so Svätou stolicou je naša najstaršia diplomatická relácia. Krajina, ktorá má vyše 30-ročnú modernú štátnosť, má na druhej strane hlbokú národnú históriu spojenú práve s cyrilometodským dedičstvom.

Kardinál Tomko hovoril, že týmto sa líšime od iných národov, ktoré často začínajú svoje národné dejiny nejakou mytológiou a skutkami vybájenej postavy. My máme na úsvite našich slovenských dejín dve konkrétne postavy, čo je naozaj unikát.

Cyril a Metod – diplomati, duchovní, poslovia byzantského cisára, filozofi, ktorí nám priniesli nové písmo, preložili do nášho jazyka Sväté písmo, a dosiahli tým uznanie staroslovienčiny ako prvého národného jazyka vôbec. Bibliu preložil do nemčiny v 16. storočí Martin Luther, ďalšie národné jazyky sa toho dočkali tiež v 16. až 17. storočí. My sme mali túto skúsenosť posunutú o šesťsto rokov skôr do minulosti. 

Máme Svätú stolicu chápať ako akési centrum svetovej diplomacie, kde sa pretínajú všetky siločiary?

Spomínané príklady ilustrujú, že Vatikán v globálnom meradle je a zostáva nemennou osou, okolo ktorej sa otáčajú ostatní svetoví hráči. Tí súčasní sú pre Vatikán partneri, ale pred dvesto rokmi to bol Napoleon a pred 1 200 rokmi zase Karol Veľký.

Kým v bežnej politickej rovine sa situácia mení, na druhej strane pomyselnej šachovnice stojí stále ten istý diplomatický partner, ktorý má najmenej 16 storočí inštitucionálnej skúsenosti.

Keď vypukol covid – a Taliansko bolo prvou krajinou v Európe, ktorá bola naozaj ťažko zasiahnutá a dokonca bola akoby v európskom epicentre –, pýtal som sa jedného z najvyšších vatikánskych hierarchov: „Čo očakávame od tejto situácie? Aký to môže mať priebeh?“ A on mi odpovedal tak trochu lakonicky: „Máme s tým svoje skúsenosti.“ Potom presne pomenoval, čo môže nasledovať po samotnej pandemickej fáze – séria kríz, či už sociálnych, ekonomických alebo bezpečnostných, ktoré budú rozsiahlym spôsobom vplývať na európske prostredie. A to sa dnes napĺňa.

Po more sa v Taliansku a neskôr v celej Európe rozmohla renesancia, nenaznačoval tento predstaviteľ niečo podobné?

Áno, niekedy sa zdá, akoby mali krištáľovú guľu, lebo na rozdiel od nás sledujú megatrendy a analyzujú ich. Svetová politika chce ku všetkému okamžite zaujať stanovisko v domnení, že neskôr už to nikoho nebude zaujímať. Svätá stolica nereaguje, uvažuje.

Preto začal pápež František s témami, ktoré sú dnes v epicentre nášho záujmu ešte v čase, keď sme o nich nehovorili. Encyklika Laudato si’ vyšla v júni 2015, teda ešte pred Parížskou klimatickou dohodou [medzinárodná zmluva z roku 2015, ktorá bola podpísaná v apríli 2016 a zaväzuje členské štáty OSN k znižovaniu emisií uhlíka, pozn. red]. 

Pápež František hovoril o „rozkúskovanej tretej svetovej vojne“ a to pred piatimi rokmi, keď ešte nikto súčasné konflikty nevnímal ako súčasť jedného celku. My žijeme aktuálnou vojnou medzi Ruskom a Ukrajinou, ale asymetrických vojen podobného charakteru bola za uplynulé roky celá séria. Tiahnu sa v obrovskej reťazi od Guinejského zálivu v západnej Afrike cez oblasť Veľkých jazier a Východoafrického tektonického zlomu cez Sudán a Etiópiu na Blízky východ, odkiaľ sa prenášajú na Kaukaz či na Balkán – hoci tam je teraz nejaká krehká stabilita –, a dnes končí táto „reťaz vojen“ v podstate pri Murmansku.

Sú to často zástupné vojny, ktoré vplývajú na ďalšiu svetovú tému, o ktorej pápež počas svojho pontifikátu opäť hovoril medzi prvými – migráciu.

Domnieval sa František, že tieto megatrendy spolu súviseli?

Vnútri tejto reťaze konfliktov sa okrem Európy nachádza aj veľká časť Afriky, najmä Sahara a región Sahelu. Tam bude existovať sedem z desiatich najľudnatejších krajín sveta v horizonte najbližších dvadsiatich rokov. V dôsledku klimatických zmien, vojen a socioekonomických problémov sa táto populácia môže začať tlačiť na sever.

Vo Vatikáne sledujú a hovoria o veciach, ktoré nám hrozia. Potrebujeme sledovať, kam sa díva Vatikán, lebo on nemá vlastný „záujem“. V každej krajine sveta je katolícka komunita, takže pre vatikánskych diplomatov je každý rozhovor s partnerom v ponímaní „my a my“. 

Z pápeža Františka svetové médiá – možno nechtiac, skratkovitým vnímaním jeho myslenia – spravili akéhosi „liberála“ či „progresívca“. Ilustruje to dokument Amoris Laetitia, ktorý vysvetlili ako umožnenie Eucharistie pre „rozvedených“ katolíkov. Pritom sa odvolával na svojho predchodcu Benedikta XVI., ktorý tiež potvrdil podmienku zdržanlivosti. Verejnosť si z vyselektovaných kúskov poskladala nejaký mediálny obraz, ale ako ste Františka vnímali vy?

Vo všetkom si vyberáme, čo sa nám páči a vyhovuje, a to ostatné odsúvame nabok. My od Vatikánu vždy niečo očakávame a ešte to aj otvorene vyžadujeme. Pápež však nie je arbiter, ktorý by sa v konflikte „čierne – biele“ postavil na niektorú stranu. A to nenarážam len na vojnu na východ od nás, ale pokojne aj na kultúrnu vojnu, povedzme, medzi progresívnym a konzervatívnym svetom. Obe strany chcú, aby pápež potvrdil ich správnosť, a každý si z encyklík a z vyjadrení Svätého otca vyberá to, čo mu vyhovuje.

Následne niektorí hovoria, že nebol dostatočne „liberálny“ alebo „konzervatívny“. Treba to vidieť v komplexnom pohľade. Pápež nebol ani progresívny ani konzervatívny. Viedol pontifikát tak, ako to cítil v hĺbke svojho srdca.

Titulár – teda veľvyslanec vo Vatikáne – má možnosť stretnúť sa s hlavou štátu každú stredu na generálnej audiencii. Ak má o to záujem, môže ísť na „baciamano“ [v preklade „pobozkať ruku“, teda osobne ho pozdraviť, pozn. red.]. V bežnej diplomacii veľvyslanec stretne hlavu štátu možno dvakrát do roka.

Mojich osobných stretnutí s pápežom bolo niekoľko desiatok, ale osobitne vystupujú štyri. Prvým bolo počiatočné, keď som mu odovzdával poverovacie listiny – samozrejme, s celou rodinou, čo je opäť špecifikum. Celá rodina totiž podľa vatikánskeho protokolu reprezentuje danú krajinu a zúčastňuje sa na liturgických sláveniach.

Zúčastňovali ste sa aj na omšiach?

Pravdaže, to je súčasť pôsobenia nielen protokolárne. V diplomatickom zbore boli aj veľvyslanci, ktorí sa deklarovali ako neveriaci, alebo takí, ktorí pochádzajú z krajín, kde je kresťanstvo prítomné len marginálne, a reprezentovali iné náboženské systémy.

Vatikán aj s nimi udržiaval živé diplomatické vzťahy a všetci sme sa zúčastňovali na sláveniach, hoci ten osobný rozmer mohol byť u každého iný.

Vráťme sa však k tým výnimočným stretnutiam.

Áno, ďalším bolo to posledné v júni 2024, keď som sa s ním lúčil, opäť s celou rodinou. Vyčnieva aj kratučké stretnutie počas jednej covidovej generálnej audiencie, keď Vatikán ešte nepotvrdil, či pápež príde na Slovensko, a on na moju otázku odpovedal: „Áno, áno, prídem veľmi rád.“ A to štvrté bolo privítanie na pôde bratislavského letiska, keď vystúpil z lietadla. 

Pápež František mal k Slovensku naozaj vrelý vzťah. Súvisí to aj s tým, že sme ako Slováci pri Svätej stolici veľmi dobre situovaní. Aj nový pontifik Lev XIV. mal ešte ako kardinál Robert Francis Prevost Slovensko navštíviť – na mojom stole leží pozvánka na stretnutie a obed s kardinálom Prevostom, ktorý mal byť 1. júna v Košiciach.

Má to silnú symboliku a pre mňa ako Košičana zvlášť. Rozlúčili sme sa s Františkom, ktorý mal Slovensko hlboko v srdci, a stojíme na prahu pontifikátu Leva XIV., ktorý má vrúcny vzťah so svojimi augustiniánmi na východe.

Takzvaný vatikánsky predseda vlády kardinál Pietro Parolin navštívil Slovensko v roku 2023. Správy zo zákulisia naznačovali, že pôvodne váhal, či príde. Ako to bolo naozaj?

Nešlo o váhanie. Kardinál štátny sekretár Pietro Parolin má Slovensko hlboko v srdci. V decembri 2020 nás mal na pozvanie od košického gréckokatolíckeho eparchu arcibiskupa Cyrila Vasiľa navštíviť. V rovnakom čase sme pripravovali aj návštevu vtedajšej prezidentky Zuzany Čaputovej. Všetko už bolo pripravené, ale plány mu zmarili zdravotné problémy.

Návštevu sme posunuli, čo nahralo možnosti, aby Slovensko navštívil Svätý otec. Pápež František v marci hovoril o tom, ako má rád Slovensko a ako by nás rád navštívil, a štátny sekretár ho z protokolárnych dôvodov v septembri sprevádzal. Takže sa predsa len dostal na Slovensko.

A dva roky po tejto návšteve Parolin odhalil na nádvorí Bratislavského hradu súsošie svätých Cyrila, Metoda a Gorazda a ekumenický program zakončil v Klokočove stretnutím s gréckokatolíkmi, kde sa tiež poklonil Klokočovskej Madone. Po nedávnej návšteve nášho predsedu vlády dostal pozvanie na ďalšiu návštevu.

Kardinál Parolin bol jedným z „papabilium“, teda z predpokladaných kandidátov na pápeža, hoci podľa kresťanskej tradície pápeža nevyberajú kardináli, ale Duch Svätý skrze nich. Čo sa však laických predpokladov týka, mali ste nejakého kandidáta, ktorého ste osobne tipovali?

Konkláve je vždy jedinečné a ako ste naznačili, nie je to len obyčajná voľba, kde stačí dosiahnuť dvojtretinovú väčšinu hlasov. Je to vstup Prozreteľnosti do procesu výberu. Opäť raz sú to médiá, ktoré špekulujú nad jednotlivými favoritmi. 

Bolo logické hovoriť o kardinálovi Parolinovi ako o Františkovom nástupcovi, keďže bol a je mužom číslo dva vo Vatikáne. Kardinál Prevost sa spomínal ako číslo tri v hierarchii štátneho sekretariátu – ako prefekt Dikastéria pre biskupov.

Dnes ide o vyriešenú a uzavretú tému, už niet nad čím špekulovať. Tu je však opäť viditeľná univerzálnosť a jedinečnosť cirkvi – napriek mediálnym špekuláciám mala voľba pápeža veľmi rýchly priebeh.

Nepochybujem, že v tandeme pápeža Leva XIV. – ktorý má obrovskú misijnú a rehoľnú skúsenosť – a kardinála Parolina ako vynikajúceho diplomata, ktorý pozná vatikánske prostredie najdetailnejšie, sa nájde veľmi dobrá súhra.

Lev XIV. po svojom nástupe predbežne potvrdil všetkých predstaviteľov na svojich pozíciách, teda až do momentu, keď si potenciálne vyberie niekoho ďalšieho. Išlo mu o udržanie kontinuity?

Kontinuita je jedným zo základných aspektov tejto dvojtisícročnej inštitúcie. My sme zvyknutí, že voľby znamenajú zmenu, čo je prirodzené vo všetkých krajinách s parlamentnou demokraciou. Optika „premiešania kariet“ však neplatí na Vatikán a konkláve. Laici jednoducho nie sú schopní vnímať tento rozdiel.

Do tejto kategórie spadá aj jeden diplomatický prístup, ktorý sa, mimochodom, pripisuje najmä kardinálovi Parolinovi, a to je vzťah k Číne, nazvime ho čínska Ostpolitik. Medzi Svätou stolicou a Pekingom existuje dohoda, ale napriek tomu si komunistická vláda zakladá vlastné diecézy a menuje vlastných biskupov, preto to niektorí pozorovatelia považujú za prešľap voči veriacim Číňanom. Ako by ste ju vysvetlili?

Ak si dobre spomínam, existujú len dve krajiny v modernej histórii s plne etablovanými štruktúrami podzemnej cirkvi – bývalé Československo a Čína. V prípade ČSSR, a konkrétne Slovenska, boli štruktúry podzemnej a oficiálnej cirkvi vzájomne prepojené. Slovensko je malý štát, tu každý každého pozná. Nie som si istý, či toto bude prípad Číny, kde v istom momente bola tá podzemná časť zatlačená úplne do úzadia.

Žiaľ, to je často osud cirkvi ako takej, veď týmto spôsobom existovala v prvých storočiach. Je možné, že komunistický režim vytvorí paralelné štruktúry, ktoré nebudú mať s Rímom nič spoločné. Aj teraz, v období od úmrtia Františka do voľby Leva XIV., mohli nastať „neželané“ personálne pohyby. Som však presvedčený, že 22. storočie bude tým, v ktorom bude v jadre katolíckeho sveta Ázia. 

Aj katolícka komunita v Číne bude rásť. Dnes je ich približne 15 miliónov, čo je skôr symbolický počet, ale pozrime sa na Afriku. V roku 1900 žilo v Afrike 50 miliónov katolíkov a o 50 rokov neskôr už to bolo 250 miliónov. Dnes ich je viac ako 700 miliónov. A to je, mimochodom, zásluhou kardinála Tomka, vtedy prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ktorý v 80. a 90. rokoch navštívil všetky africké štáty.

Viackrát ste spomenuli zosnulého kardinála Tomka, po ktorom ostal rímsky byt, v ktorom sídli časť knižničnej zbierky Slovenského historického ústavu v Ríme. Že tieto priestory nakoniec pripadli Slovensku, je aj Vaša zásluha. S akými prekážkami ste sa pri riešení tejto otázky stretli?

Otec kardinál odišiel do domu Otca v auguste 2022 a bezprostredne po pohrebe sme vstúpili do rozhovorov s prefektom Dikastéria pre evanjelizáciu, ktorým bol od roku 2019 filipínsky kardinál Luis Tagle.

Mnohé ambasády mali o ten byt záujem ako o sídlo či rezidenciu pre veľvyslanca, keďže je to prestížna adresa [ide o ulicu Via Conziliazione 44, pozn. red.]. My sme však nechceli, aby to bol „len“ protokolárny priestor. Argumentovali sme, že tým by sa stratila hodnota nášho spoločného slovensko-vatikánskeho dedičstva. U kardinála Tagleho sme našli otvorené dvere. 

Podarilo sa tak etablovať akoby druhé zastúpenie Slovenska vo Vatikáne – aj rozhodnutím vlády SR, ktorá na to vyčlenila finančné prostriedky. Následne sa podpísala zmluva so Slovenským historickým ústavom v Ríme, ktorý inak v Ríme dovtedy nemal stále sídlo, hoci jeho účelom je bádanie vo vatikánskych a rímskych archívoch.

Práve v Ríme často nachádzame svoje korene a aj hmatateľné artefakty našich kultúrnych dejín. Tam je najstaršie vyobrazenie nášho územia – na stĺpe Marca Aurelia. V Taliansku nájdeme napríklad aj Cividalský evanjeliár, v ktorom sú po okrajoch strán zapísané mená našich vládcov – Pribinu, Svätopluka, Rastislava či Koceľa, ktorí navštívili dnešné Cividale. Nikto ich tam nedopísal 200 či 300 rokov potom, museli tak spraviť pri návšteve kláštora, lebo účelom vpísania mien bolo, aby sa za nich miestni modlili.

Okrem písomných pamiatok spomínate aj „artefakty“, čo predpokladá aj pramene archeologického rázu. Ktorý z týchto artefaktov považujete za najvýznamnejší?

Nepochybne hrob svätého Cyrila v Ríme. Nachádza sa v bazilike San Clemente, kde bol sv. Cyril pochovaný po smrti 14. februára 869 v kláštore pri Bazilike svätej Praxedy. Tento fakt potvrdzuje, že naše dejiny nie sú mýtus, ale majú konkrétny základ.

V roku 1952 inštalovali americkí Slováci na hrob mramorovú dosku s latinským nápisom: „Na počesť sv. Cyrila venovali synovia slovenského národa.“ Medzi nimi bol aj mladý kňaz pôsobiaci v exile Jozef Tomko, neskorší kardinál. Táto tabuľa bola dlho jediným slovenským pamätníkom v bazilike. Až v roku 2022 sa podarilo osadiť pamätnú tabuľu v slovenčine s prvým veršom z básne Proglas sv. Cyrila.

Táto udalosť podčiarkuje význam Ríma ako miesta našej historickej pamäte. Slovenský historický ústav v Ríme pokračuje v dokumentovaní našej minulosti vďaka rozsiahlym vatikánskym archívom – vrátane Apoštolskej knižnice, diplomatických a rehoľných archívov, lebo každá rehoľa má svoj archív.

Pri benediktínoch je to obzvlášť dôležité, lebo mali kláštor na Aventínskom vŕšku ešte predtým, ako u nás poznali písmo, a tamojší mnísi sa učili „slovanskú reč“, aby mohli uskutočňovať misie nad Dunajom.

Samozrejme a neskôr mali kláštory aj u nás, na Zobore či v Hronskom Beňadiku. Na Aventine bol okrem toho aj svätý Vojtech, keď po prvý raz prišiel do Ríma. Aj prvý Kostol sv. Vojtecha bol práve tam, kde je dnes Kostol sv. Bartolomeja. A môžu niektorí povedať, že 'veď to bol pražský biskup', ale bol evanjelizátorom Čechov, Maďarov aj Poliakov.

Aj na Slovensku máme veľké množstvo artefaktov – Nitra či Valy nad Bojnou –, a tiež v Budapešti v Národnom múzeu, kde sú pozostalosti z obdobia Pribinu, črepy s hlaholským písmom z Blatnohradu či veľkomoravský meč z Blatnice na Turci. 

Najvýznamnejšie stopy našej histórie sa však nachádzajú v Ríme, ktorý možno so zveličením nazvať „prvým slovenským mestom“. Nejde len o dávnu minulosť, ale aj o moderné dejiny – od Milana Rastislava Štefánika a československých légií až po slovenský exil a vznik Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. Ten spoluzakladal aj kardinál Tomko, ktorý neskôr presvedčil pápeža Jána Pavla II., aby ústav prijal pod svoju kuratelu. Vďaka tomu sa premenoval na Pápežský slovenský ústav a kolégium sv. Cyrila a Metoda.

V roku 1959 Slovensko stále neexistovalo ako samostatný štát. Skupina slovenských exilových kňazov sa preto rozhodla konať a symbolicky „vrátiť Slovensko na mapu“ duchovného sveta. Výsledkom bolo založenie ústavu v roku 1963 pod záštitou Svätej stolice.

Historický zlom nastal v roku 1977, keď Vatikán oficiálne uznal slovenskú cirkevnú provinciu. Išlo o prvé medzinárodné uznanie Slovákov ako samostatného národa – nezávislého od Čechov či Maďarov. Rím tak zohral kľúčovú úlohu v potvrdení slovenskej duchovnej aj národnej identity.

Vrátim sa ešte posledný raz ku kardinálovi Tomkovi. Od jeho smrti nemá kolégium kardinálov slovenské zastúpenie. To je vec, ktorá sa považuje za akýsi nedostatok. Je otázne, či je to akoby „naša chyba“, alebo na to nie sú vhodné podmienky. Ako to vnímate? Budeme mať kardinála?

Určite áno. Kardinálov slovenského pôvodu sme v dejinách mali viacero, napríklad kardinála Alexandra Rudnaya [ostrihomský arcibiskup v rokoch 1819-1831, pozn. red.] alebo kardinála Jána Krstiteľa Scitovského [rovnako ostrihomský arcibiskup 1849-1866, pozn. red.]. Bola ich celá plejáda najmä v uhorských dejinách.

V rímskom prostredí zohrávali predstavitelia nášho národa vždy osobitnú úlohu, hoci posledným najvýznamnejším prelátom bol práve Jozef kardinál Tomko. Ten bol osobnosťou, ktorá v 20. storočí stále reprezentovala Slovensko, aj keď sme ešte neboli na mape, a jeho prínos je mimoriadny.

Pontifikát pápeža Františka kládol dôraz na periférie. Preto dnes v kardinálskom zbore neboli zastúpené ani veľké diecézy vrátane tých talianskych ako Benátky či Miláno, ktoré tradične majú zastúpenie v kolégiu.

Slovensko má v prostredí Svätej stolice mimoriadne významné miesto už dvanásť storočí, absolútne nepochybujem, že sa dočkáme slovenského kardinála. Je to otázka času, no ako sme spomínali, čas vo Vatikáne sa neráta na dni, týždne a mesiace, ale niekedy na desaťročia a storočia.