Aký je význam mena Lev? Byzantskí cisári, pápeži a sociálna náuka

Na druhý deň konkláve 8. mája zvolili kardináli-volitelia dvojtretinovou väčšinou amerického kardinála Roberta Francisa Prevosta za pápeža. Ten si zvolil meno Lev XIV., čím odkazuje najmenej na trinástich svojich predchodcov, ako aj šiestich byzantských cisárov.

Meno Lev (Λέων) skutočne znamená lev. Symbolicky vyjadruje odvahu a bojovnosť, vo vzťahu k postu rímskeho biskupa je preto mierne prekvapivé. Ak však do tejto úvahy započítame aj cisárov Východorímskej či Byzantskej ríše, odhalí sa lesk a sláva vladárskeho majestátu.

Symbolizmus levov, ktorý sa v rámci kresťanskej Byzancie odvolával na pasáž Zjavenia podľa Jána o Ježišovi Kristovi [„A jeden zo starcov mi povedal: ‚Neplač, lebo zvíťazil Lev z Júdovho kmeňa, Koreň Dávidov; on otvorí knihu a jej sedem pečatí.‘“ (Zjv 5,5)], sa premietol aj do vyobrazení na minciach známych ako solidus. Podľa mincí-levov sa dodnes nazývajú meny Rumunska (leu) a Bulharska (leva).

Na leva, ktorý bol podľa hebrejskej tradície vyobrazený na vlajke kmeňa Júda, sa v alegórii odvolával dokonca aj spisovateľ C. S. Lewis v diele Narnia, v ktorom stvoriteľa rozprávkovej krajiny pomenoval Aslan [„arslan“ je po turecky lev, pozn. red.], ktorý bol Synom Vladára spoza Mora.

Prvý korunovaný cisár

Vrátime sa však do byzantskej histórie, konkrétne do roku 457, keď na vladársky stolec nastúpil prvý muž menom Lev. Ten sa narodil v Dácii na území medzi Balkánskymi a Rhodopskými horami (dnešné Bulharsko). Významný je preto, že ako prvý cisár bol korunovaný predstaviteľom cirkvi – vtedajším konštantínopolským patriarchom svätým Anatóliom.

Počas tradičnej rímskej (byzantskej) korunovácie totiž Lev odišiel do Chrámu Božej múdrosti (Hagia Sofia), kde položil čerstvo získanú korunu na oltár. Anatólius mu ju pri odchode vrátil na hlavu, čím dal najavo, že si ho „vybral Boh“, aby sa stal cisárom. Lev I. stál na začiatku novej dynastie Levovcov.

Okrem jeho vnuka a následníka Leva II. Mladšieho však v šesťčlennej dynastii nebol žiadny ďalší cisár s týmto menom, pričom ten samostatne vládol len desať mesiacov.

Cisári cudzinci

Počas obdobia takzvaného veľkého „20-ročného“ bezvládia medzi rokmi 695 až 717 vládol jeden muž menom Leontius, ktorého však nemôžeme započítať medzi Levov, hoci na niektorých minciach používal skrátenú formu svojho mena „León“. A ako Lev I. posilňoval vplyv kmeňa Isaurov z južnej Anatólie, Leontius bol priamo Isaur.

Všeobecne sa Isaurovia považujú za sýrsky kmeň, hoci územie pomenované podľa nich sa dnes nachádza v južnom Turecku približne na sever od Cypru.

V roku 717 však nastupuje človek, ktorý všetky tieto nite spája do svojej vlády – Lev III. Isaur, zakladateľ isaurskej dynastie.

Jeden z jeho následníkov nosil meno a prezývku Lev IV. Chazar (775-780), jeho matkou totiž bola dcéra chazarského kagana menom Cicak (Tzitzak). Z neskoršej dynastie Nikeforovcov zase pochádzal Lev V. Armén (813-820), posledným Levom bol Lev VI. Múdry (886-912) z Makedónskej dynastie.

Z tohto výpočtu je zjavné, že meno Lev niesli cudzinci, ktorí priniesli pokoj po období rozvratu a ohrozenia ríše zvonka, predovšetkým v prípade Isaura, ktorý odrazil prvé arabské obliehanie Konštantínopolu. Šírili tiež vieru, krstili okolitých vládcov, no práve v období vlády Leva III. sa rozšírilo obrazoborectvo (ikonoklazmus).

Najmä Lev V. podporoval ikonoklastov na čele s mníchom Jánom Gramatikom, ktorý sa neskôr stal posledným ikonoklastickým patriarchom Jánom VII. Proti nemu vzniesol argumenty za úctu k svätým obrazom nám známy Konštantín Filozof (svätý Cyril).

Prvý Lev na latinskom západe

Približne v tom istom období, ako na byzantský trón nastúpil Lev I. ako cisár, sa nástupcom svätého Petra stal človek s rovnakým menom. Pápež Lev I. bol pred svojím zvolením roku 440 v provincii Galia, kde pôsobil ako vyslanec svojich predchodcov Celestína I. a Sixta III. V období prvých storočí po Kristovi bolo zvykom, že si pápež ponechal svoje občianske meno.

Podľa jeho súčasníkov sa mimoriadne zasadzoval o šírenie kresťanstva nielen v Galii, je autorom stovky pastorálnych listov a asi rovnakého množstva kázní, v ktorých vyzdvihoval prvenstvo Ríma medzi biskupmi.

Do histórie sa tiež zapísal ako človek, ktorý presvedčil hunského vodcu Atilu, aby nevyplienil Rím. Je faktom, že pápež nomádskeho vojvodcu masívne podplatil, Levovi súčasníci však tento krok aj tak vyhodnotili ako zásah zhora, čo mu posmrtne dopomohlo k svätorečeniu. Následne v roku 455 prišli germánski Vandali a „večné mesto“ vyplienili, tých však presvedčil, aby ušetril aspoň životy Rimanov.

Zomrel 10. novembra 461, pochovali ho v bazilike cisára Konštantína, ktorá sa dnes nazýva Bazilikou svätého Petra.

Zmierenie a záchrana cirkvi pred prvou schizmou

Ďalší Lev stál na čele snáh o zmierenie medzi Východom a Západom, pričom sa pridal k odsúdeniu svojho predchodcu Honoria I. za údajné schvaľovanie herézy. Tou malo byť učenie o jednej vôli Ježiša Krista, ktorú západná i východná cirkev na Treťom carihradskom koncile odsúdili ako bludné učenie.

Okrem dvoch podstát existencie – božskej a ľudskej – má totiž Ježiš Kristus podľa cirkevnej dogmy aj dve vôle, ktoré boli podľa dobového filozofa Maxima Vyznávača vyjadrené v Jeho modlitbe v Getsemanskej záhrade: „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie, čo ja chcem, ale čo ty."

Honorius I. pritom počas svojho pontifikátu potvrdil predošlé učenie známe ako monoteletizmus (jediná vôľa). Podľa Maxima sa však ľudská vôľa prezentuje v tom, že Ježiš odmietne svoju inštinktívnu túžbu, aby ho „minul kalich“ utrpenia, a podriaďuje sa tomu, čo chce Otec.

Koncil v rokoch 680-681 tak predišiel schizme, čo bolo zásluhou aj Leva II. (682-683), ktorého až potom potvrdil byzantský cisár Konštantín IV.

Obnovenie západného impéria a ochrana Večného mesta

Ďalší nositeľ mena Lev na Petrovom stolci učinil v roku 800 niečo, čo si dovtedy žiadny barbarský kráľ nemohol ani predstavovať. Počas vianočnej omše, na ktorej sa zúčastnil aj kráľ Frankov a Longobardov Karol I. so svojím synom Ľudovítom, dal Lev III. franskému „ochrancovi Ríma“ na hlavu korunu a vyhlásil ho za cisára obnovenej Rímskej ríše.

Tým sa Franské kráľovstvo povýšené na dediča západného impéria dostalo do konfliktu s Byzanciou, ktorá Karlov titul augustus potvrdila až v roku 812, teda len dva roky pred jeho smrťou. Frankovia si však ponechali cisársky titul, ktorý pokračoval vládcami neskoršieho Nemecka, a to až do roku 1806.

Zo strany Leva III. išlo o reakciu na Karlov zásah do rímskej politiky. V roku 799 sa totiž biskup dostal do sporu so synovcom svojho predchodcu Hadriána I. menom Paschalis. Ten ho dal uväzniť, Lev však ušiel ku Karlovi, ktorý ho neskôr zbavil všetkých obvinení.

Pápež sa franskému kráľovi tiež odvďačil za ochranu pred invazívnymi longobardskými vojvodstvami Spoleto a Benevento, ktoré dlhodobo ohrozovali samostatnosť Patrimónia [ako sa oficiálne nazýval pápežský štát – Patrimonium sancti Petri, pozn. red.].

Rím ohrozovali barbari aj v neskoršom období, čoho dôsledkom bola stavba desaťmetrového múru okolo neskoršieho Vatikánu. O to sa tiež postaral Lev, tentoraz Lev IV. (847-855), ktorý bol pápežom počas víťaznej fázy bojov so Saracénmi. Hoci Leonské hradby v súčasnosti nestoja, už vtedy oddeľovali okrsok Borgo a Baziliku svätého Petra od zvyšku Ríma.

Traduje sa tiež, že Lev IV. zastavil požiar spomínaného okrsku Borgo tým, že nad plameňmi urobil znamenie kríža. Pápež zároveň založil prvú úniu miest na obranu pred moslimskými vojskami, pričom presvedčil mestá Amalfi, Gaeta a Neapol. Práve neapolské námorníctvo požehnané Levom IV. porazilo saracénsku presilu a zajalo veľké množstvo bojovníkov.

Levovia neboli len úspešní pápeži

Jedného z Levov postihol nešťastný osud, keď ho dal údajne odstrániť jeho protipápež Krištof. Leva V. totiž za podozrivých okolností zaškrtili vo väzení v októbri roku 903, čím sa skončil jeho takmer polročný pontifikát. Po Levovi sa zároveň začína jedno z najtemnejších období dejín pápežstva.

Obdobie od konca 9. do druhej tretiny 10. storočia sa medzi historikmi bežne nazýva „temné storočie“ (saeculum obscurum), keďže sa vyznačovalo vnútropolitickými zápasmi a rapídnym úpadkom mravov. Jedným z najznámejších reprezentantov bol pápež Ján XII., ktorého pôsobenie dalo vzniknúť termínu „pornokracia“ – vláda prostitútok. Toto slovo zaviedli nemeckí protestanti v 19. storočí.

Nástupcom Leva V. bol Sergius III., ktorý mal podľa historických záznamov jeho odporcov milenku menom Marozia. Tá počas spomínaného temného storočia údajne ovplyvňovala výber viacerých z dvanástich pápežov tohto obdobia, so sestrou Teodorou tiež porodili najmenej dvoch pápežov – Jána XI. a Jána XIII. Prvého menovaného mal pritom splodiť sám Sergius III.

Aj ďalší pápež Lev, tentoraz Lev VI. (928), bol dosadený Maroziou ako „dočasný“ pápež. Profesionálna milenka sa totiž spoliehala na sériu krátkych nestabilných pontifikátov, po ktorých mal nastúpiť jej syn Ján XI. Po necelom polroku tak nechala zosadiť aj Leva VI.

Leva VII. (936-939) už dosadil rímsky senát pod patronátom patricija Albericha II. Rímska mestská aristokracia totiž získala výnimočný vplyv na voľbu pápeža, čo umožnila aj niekoľkonásobná výmena dynastií na franskom tróne. Až v roku 936 sa východofranským kráľom stal Oto I. Veľký, ktorý do istej miery ustálil politické pomery v Európe.

Dovtedy si však rímska šľachta dovoľovala kroky značne presahujúce ich postavenie, čo sa odrazilo na vyhnaní italského kráľa Huga z mesta.

Pápež Lev VII. nadobudol určitý vplyv na fungovanie cirkvi, čoho dôsledkom bolo prijatie benediktína Oda z Cluny, reformátora kláštorného života, ktorý sprostredkoval zmierenie medzi Hugom a Alberichom. Okrem toho reorganizoval pravidlá fungovania rádu benediktínov, čo historiografia nazýva termínom clunyjská reforma.

Vrchol temného storočia zaznamenal pontifikát nástupcu nenávideného Jána XII., ktorým bol Lev VIII. O tomto pápežovi nie je ani jasné, či na Petrov stolec nastúpil alebo či bol jeho pontifikát legitímny. Mal byť pápežom v rokoch 964 až 965, teda len mesiac po smrti Jána XII., hoci Jánov nástupca Benedikt V. vládol len mesiac (máj až jún 964).

Rímska aristokracia nakoniec potvrdila Leva VIII. až po Benediktovej smrti. Ten zomrel 1. marca 965, čím pápežský stolec ostal opäť uprázdnený. Až v októbri toho roku nastúpil syn profesionálnej milenky Teodory ako Ján XIII., ktorého neskoršie zdroje nazývajú prímením Dobrý.

Upevnenie pápežskej moci

Hoci východnú schizmu a upevnenie učenia o autorite pápeža voči ostatným biskupom či dokonca definitívne zavedenie celibátu sa spája najmä s pápežom Gregorom VII., bol to práve Lev IX. (1049-1054), ktorý exkomunikoval konštantínopolského patriarchu Michala Kerullaria. Práve Lev tiež odmietol investitúru biskupov zo strany svetských predstaviteľov, čo Gregor neskôr potvrdil dogmou o nadradenosti duchovnej moci.

Lev sa totiž snažil presadiť latinskú liturgiu v kostoloch južnej Itálie, čo sa stretlo so značným odporom tamojších tradične byzantských farností. Kerullarios preto vydal nariadenie, aby všetci latinskí preláti opustili Konštantínopol.

Pápežský legát Humbert kardinál da Silva Candida preto v roku 1054 vycestoval do Carihradu v snahe zmieriť latinský Západ s gréckym Východom. Nakoniec však prevážila Levova snaha o univerzálne pápežstvo a Humbert otvorene spochybnil proces Kerullariovho vysvätenia. Vrcholom tohto konfliktu bolo položenie exkomunikačnej buly na oltár v Chráme Božej múdrosti.

Na druhej strane Lev sprostredkoval prímerie medzi rímskonemeckým cisárom Henrichom III. a uhorským kráľom Ondrejom I., v južnom Taliansku sa naopak ako vojvodca postavil proti prenikajúcim Normanom zo Sicílie. Tí ho v bitke pri Foggii v roku 1053 zajali a držali ho deväť mesiacov.

Do histórie pápežstva sa tiež zapísal ako neúnavný odporca svätokupectva, z ktorého obvinil okrem iných aj Kerullaria. Skutočne išlo o kupovanie si sviatostí za peniaze, ktoré sa viaže na postavu gnostického kazateľa Šimona Mága zo Skutkov apoštolov, ktorý si chcel od apoštola Petra „kúpiť Ducha Svätého“. Z tohto dôvodu sa v grécko-latinskom origináli nazýva simonia či symonia.

Dlhé obdobie bez Levov

Desiaty pápež s menom Lev nastúpil na Petrov stolec so značným časovým posunom – po takmer štyroch storočiach. Vlastným menom Giovanni di Lorenzo de Medici, pápež Lev X. (1513-1521) reprezentoval jeden z najvýraznejších momentov renesancie, keď boli vládcovia talianskych mestských štátov mecenášmi umenia.

Lev X. však podobne ako okolití vládcovia bol tiež skorumpovaným vládcom, ktorý pestoval rodinkárstvo a kupčil s rímskymi úradmi. Syn florentského faktického vládcu Lorenza Nádherného sa stal príslušníkom kléru už v siedmich rokoch a 9. marca 1489 ho Inocent VIII. vymenoval za kardinála in pectore – utajene.

Ukončil tiež Piaty lateránsky koncil, ktorý prisľúbil reformy cirkvi, hoci len na papieri. Na túto neochotu k zmene a obnovení odpustkov na financovanie Chrámu svätého Petra reagoval 31. októbra 1517 augustinián a profesor na univerzite vo Wittembergu Martin Luther.

Ten odpovedal na kázanie dominikána Johanna Tetzela, ktorý svoje pôsobenie začal v januári. Aj v súčasnosti fungujú odpustky, ktoré rušia časný (pozemský) efekt hriechu, z ktorého sa veriaci vyspovedal. Vrchol renesancie sa však v tejto veci vyznačoval „kúpou“ odpustkov za milodary, čo Luther rozsiahlo kritizoval.

Preto koncom októbra pribil na dvere univerzity 95 téz, ktorými pôvodne pozýval predstaviteľov Kúrie na verejnú dišputu [vešanie textu na dvere malo podobný efekt ako dnes na nástenku, pozn. red.]. Jeho študenti ich však rozmnožili pomocou revolučnej technológie – tlačiarenského lisu.

V roku 1519 Luther konečne vstúpil do dišputy s doktorom teológie Johannesom Eckom, v ktorom sa dopustil argumentačnej chyby – odvolal sa na odsúdeného kacíra Jána Husa. Rok nato preto Lev X. vydal bulu Exsurge Domine, ktorou odsúdil 41 Nemcových prešľapov. Luther bulu spálil, čím si vyslúžil exkomunikáciu bulou Decet Romanum pontificem.

Bulou tiež ocenil vtedajšieho anglického kráľa Henricha VIII., ktorý vystúpil proti Lutherovej kritike siedmich sviatostí. Od Leva si kráľ vyslúžil titul Obranca viery (Fidei Defensor), ktorý britská monarchia používa dodnes – napriek odtrhnutiu od Ríma.

Na území Uhorska však pristupoval k iným kresťanom omnoho zmierlivejšie, čoho dôkazom bola jedna z posledných búl „o katolíkoch byzantského obradu“.

Neter Leva X., takisto z rodu Mediciovcov, zrodila ďalšieho pápeža i ďalšieho Leva. Alessandro Ottaviano sa stal rímskym biskupom 1. apríla 1605 a zvolil si meno Lev XI. na počesť svojho prastrýka.

Za svoju krátku kariéru stihol zmieriť španielsky klérus s jezuitmi a presvedčil francúzskeho kráľa Henricha IV., aby prestúpil na katolícku vieru – ešte pred zvolením za pápeža, hoci podľa súčasných historikov to bola práve Levova zásluha. Jeho predchodca Klement VIII. totiž odvolal cirkevnú kliatbu voči Henrichovi [ktorý bol dovtedy huguenote – francúzsky stúpenec kalvinizmu, pozn. red].

Levov pontifikát netrval ani mesiac, zomrel 27. apríla 1605.

Vplyv posledných Levov

Po ďalšej dlhej odmlke v používaní cisárskeho mena nastúpil 28. septembra 1823 na Petrov stolec Lev XII. (1823-1829). Ten tvrdo vystupoval proti omylom osvietenstva, odsudzoval povstania proti španielskej korune zo strany latinskoamerických revolucionárov a nepriamo požehnával taliansky odpor voči vlne francúzskeho republikanizmu po napoleonskej ére.

Jeho blízkym spolupracovníkom bol kardinál protodiakon Fabrizio Ruffo, ktorý v Neapolskom kráľovstve viedol hnutie odporu proti krátko existujúcej Partenopskej republike. Jej vznik ešte v roku 1799 motivovala Napoleonova expanzia a neapolský kardinál sa postavil do čela odporu voči jakobínom.

Hnutie, ku ktorému sa hlásili najmä miestni katolícki roľníci, sa oficiálne nazývalo Armády svätej viery v nášho Pána Ježiša Krista. Z frázy „svätá viera“ (santa fede) neskôr vznikol názov sanfedizmus.

Ruffo viedol korunováciu Leva XII. 5. októbra 1823. Jeho krátky pontifikát sa vyznačoval podlomeným zdravím, o ktorom ešte pred konkláve informoval kardinálov. Na začiatku hlasovania si totiž pozdvihol sutanu a ukázal im chorobou doráňané nohy, čo však paradoxne viedlo kardinálov k rýchlejšej voľbe.

Lev XII. okrem iných tvrdo konzervatívnych krokov podriadil cirkevné školstvo v Európe úplne pod gesciu kléru, a to bulou Quod divina sapientia. Tento krok zvrátil niekoľkými nariadeniami prvý taliansky kráľ Viktor Emanuel I., zjednotiteľ Talianskeho kráľovstva, v rokoch 1860 až 1862.

Levova bula po prvý raz zaviedla teologické kontroly kníh, ktoré tlačili kresťanské vydavateľstvá. Dnes už všeobecne rozšírená fráza nihil obstat (doslova "nič neprekáža") slúži na potvrdenie toho, že text knihy nijakým spôsobom neodbočuje od oficiálneho katolíckeho učenia.

Po udelení takéhoto súhlasu musí kniha dostať aj povolenie kladného rázu – na to slúži fráza imprimatur (nech je tlačená), ktorú udeľuje príslušný ordinár.

K Levovi XII. sa viaže aj istá kontroverzia, a síce že na území Pápežského štátu údajne zakázal očkovanie. Hoci toto tvrdenie rozširovali doboví historici v prvej polovici 19. storočia, neexistuje žiadny dôkaz o takomto zákaze.

Zomrel 10. februára 1829, dva dni predtým prijal viaticum – pohrebné prijímanie bez posledného pomazania – a neskôr aj samotné pomazanie. Svedkom jeho úmrtia bol francúzsky veľvyslanec François-René de Châteaubriand.

Krátky pontifikát predpokladal aj – teraz už predposledný – pápež menom Lev, hoci nakoniec zotrval na čele cirkvi celých 25 rokov. Historici považujú Leva XIII. za „politického“ pápeža, čo sa malo prejaviť ešte pred jeho nástupom.

Ako apoštolský nuncius v Belgicku vystupoval v roli spojenca krajín, ktoré sa snažili oslabiť a opätovne rozdeliť Taliansko. Od tohto postupu si biskup Vincenzo Pecci sľuboval obnovenie moci cirkvi nad Apeninským polostrovom, ktorého výsledkom mala byť federácia menších štátov podriadená Kúrii. Z tohto dôvodu Pecciho v roku 1846 odvolali a stal sa arcibiskupom v Perugii.

Konkláve ho zvolilo na druhý deň zasadania, 20. februára 1878. V tom čase ešte neexistoval samostatný štát Vatikán [ten vznikol na základe Lateránskych zmlúv medzi cirkvou a vládou Benita Mussoliniho, pozn. red.] a rímski biskupi sa ironicky nazývali „vatikánskymi väzňami“.

Už od začiatku sa Lev XIII. zasadzoval o čo najširšie zapojenie katolíkov do spoločenského života. Vydal takmer 20 encyklík a búl, medzi inými aj Grande munus (1880), ktorou zaviedol pre celú cirkev sviatok svätých Cyrila a Metoda, no najmä Rerum novarum (1891), v ktorej rozoznáva odopieranie spravodlivej mzdy ako ťažký hriech. Ňou sa tiež dištancuje od socializmu a poštátňovania súkromného vlastníctva.

Encyklikou Humanum genus z 20. apríla 1884 odsúdil "protikresťanské bludy" ako naturalizmus [stotožnenie Boha a prírody, pozn. red.], slobodomurárstvo či gnosticizmus; bulou Felicitate quadam (1897) zase zjednotil františkánske spoločenstvá do jedného Rádu menších bratov (Ordo fratrum minorum, OFM). Vyrovnal sa aj s východnými cirkvami bulou Orientalium dignitas (1894), ktorou odsúdil ich násilnú latinizáciu.

Práve encyklika Rerum novarom však v Európe motivovala katolíckych kňazov, aby vstúpili do národnej politiky. V Uhorsku preto v roku 1894 vznikla Uhorská katolícka ľudová strana (Magyar katolikus néppárt, MKNP), od ktorej sa v roku 1905 odčlenila slovenská časť – Slovenská ľudová strana.

V jej radoch boli kňazi v menšine, zastávali však významné úlohy – ako predseda Andrej Hlinka, Ferdinand Juriga či Jozef Tiso, ktorý sa stal kontroverznou postavou až v neskoršom období.

Po Levovi XIII. však jeho nástupcovia začali priamy vplyv cirkvi v politike obmedzovať, čo zavŕšil pápež Ján Pavol II. Lev XIII. však tiež neplánoval angažovanie kléru, išlo o reakciu na jeho najznámejšiu encykliku. Tá sa zároveň stala ústredným textom katolíckej sociálnej náuky ako ju chápeme dnes.

Ako vidno na tomto výpočte, nositelia mena Lev sa masívne zapísali do histórie. Samo meno malo očividne silu a vyjadrovalo tvrdosť charakteru, pápeži Levovia však zároveň s tým cielili svojimi krokmi na udržanie jednoty cirkvi a jej morálnej výšky.