Zákon o mimovládkach. Ústavné limity a zavádzanie zo strany Zastavme korupciu
Prezident SR Peter Pellegrini podpísal novelu zákona o mimovládnych organizáciách a podpísané znenie zákona vyvoláva oprávnenú kritiku o jeho ústavnosti, ale aj nepodložené zavádzanie zo strany nadácie Zastavme korupciu.
Prezident SR Pellegrini podpísal novelu s odôvodnením, že verejnosť má právo vedieť, ako sú tieto organizácie financované, najmä ak samy žiadajú transparentnosť od politikov a inštitúcií. V súčasnom znení nevidela rozpor s Ústavou SR či právom EÚ ani Kancelária prezidenta SR, napriek výhradám časti verejnosti.
Prezident SR pri novele pripomenul, že v schválenej verzii sa mimovládne organizácie nenazývajú „zahraničnými agentmi“ a nie je ich možné zrušiť len za nesplnenie administratívnych povinností.
Kritici zákona organizovali protesty, pričom tento zákon nazývali „ruským“ zákonom, no nevedeli poriadne vysvetliť prečo. Bol to práve mimovládny sektor, ktorý protestoval najhlasnejšie, no zároveň vystupoval s najabsurdnejšími zdôvodneniami.
Na snímke prezident SR Peter Pellegrini. Foto: Martin Baumann/TASR
Podpísané znenie zákona pritom skutočne nemusí spĺňať všetky predpoklady súladu s vyššími normami práva, na čo upozornil verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský.
Výhrady verejného ochrancu práv Dobrovodského
Dobrovodský avizoval podanie návrhu na Ústavný súd SR, aby preskúmal ústavnosť novely v časti, ktorá ukladá mimovládnym organizáciám povinnosť zverejňovať informácie v zmysle infozákona. Mimovládky by tak po novom museli, rovnako ako iné povinné osoby – orgány verejnej moci – zverejňovať zákonom predpokladané informácie každému, kto o ne požiada.
Práve tieto ustanovenia zákona považuje Dobrovodský za nesúladné s koncepciou práva na informácie, pretože podľa jeho názoru Ústava SR nedáva parlamentu právny základ na to, aby subjekt súkromného práva (napríklad mimovládna nezisková organizácia) mal totožnú povinnosť ako orgán verejnej moci.
Róbert Dobrovodský. Foto: Jaroslav Novák/TASR
Verejný ochranca práv ďalej hovorí, že občania môžu získať požadované informácie od mimovládok aj iným spôsobom, pričom narážal na verejne dostupné registre, a zavádzanie ďalších zákonných povinností pre mimovládny sektor nie je potrebné.
V tomto smere však navrhovatelia novely argumentovali, že prehľadávanie jednotlivých registrov je náročné a častokrát aj zdĺhavé, a preto je potrebné podradiť mimovládny sektor pod povinné osoby v zmysle infozákona, aby sa verejnosť mohla jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom dostať k požadovaným informáciám.
Povinnému zverejňovaniu informácií chýba právny základ
Minimálne v rovine práva poskytovať informácie zo strany súkromného sektora je výhrada verejného ochrancu práv Dobrovodského viac než opodstatnená.
Právo na informácie, a teda aj základ zákona o slobodnom prístupe k informáciám, totiž vychádza z článku 26 Ústavy SR, ktorý garantuje slobodu prejavu a právo na informácie. Právo na informácie je v infozákone pretavené spôsobom, že orgány verejnej moci majú povinnosť zverejňovať zákonom predpokladané informácie verejnosti.
Zákonná povinnosť orgánov verejnej moci zverejniť obdobné údaje sa však nevzťahuje aj na iné, najmä súkromné subjekty. Tie sa spravujú iným režimom a na rozdiel od orgánov verejnej moci majú silné postavenie aj z hľadiska judikatúry v oblasti ukladania povinností.
A práve tento chýbajúci právny základ pre zákonnú povinnosť poskytovať informácie v zmysle infozákona zo strany mimovládnych organizácií – nie štátnych subjektov – môže predstavovať zásadný nedostatok zákona.
Na to, aby boli mimovládky povinné zverejňovať informácie, zákonodarca jednoducho nezvolil vhodnú zákonnú formu, a súčasné nastavenie so základom v infozákone zrejme cez Ústavný súd SR neprejde.
Ústavne priechodná legislatíva by sa nemala opierať o povinnosť vyplývajúcu z infozákona, ale vládna moc by ju mala upraviť v samostatnej norme, napríklad v novele.
Podobné povinnosti tento zákon už pre mimovládne organizácie zavádza, no následne by vznikla otázka oprávnenosti tejto požiadavky, nakoľko by už nebola podopretá ústavným právom na informácie. Aj s týmto problémom by sa teda mala prípadná legislatíva vysporiadať.
Výhrady Róberta Dobrovodského k novým zákonným povinnostiam teda majú skutočne relevantnú oporu v zákone.
Riaditeľka Zastavme korupciu hovorí o neexistujúcej povinnosti
Uvedené už však nemožno tvrdiť o mimovládnom sektore v podobe zavádzajúcich výrokov riaditeľky nadácie Zastavme korupciu Zuzany Petkovej.
Zuzana Petková totiž v rozhovore pre denník SME tvrdila, že podľa novely zákona o mimovládnych organizáciách mimovládky ako povinné subjekty v zmysle infozákona nebudú môcť odmietnuť infožiadosť občana, ktorý sa pýta aj na veci mimo rámca povinného zverejňovania.
Podľa riaditeľky Petkovej nastane problém, ak sa „občan opýta na niečo iné (mimo zákonom danej povinnosti zverejniť), pretože mimovládna organizácia nemôže vydať zamietavé rozhodnutie (k takto položenej žiadosti o informácie), a to môže vydať iba štátny orgán“.
Petková ďalej uvádza, že „mimovládka, ktorá dostane takúto otázku, bude musieť vypracovať kvalifikovaný podnet a poslať ho štátnemu orgánu, teda ministerstvu alebo úradu, ktorý poskytol verejné dotácie, aby tento vydal občanovi odmietavé stanovisko. To bude znamenať zahltenie byrokraciou jednak tých mimovládok a v podstate aj štátnych orgánov, pričom občanovi to nič neprinesie.“
Novela zákona o mimovládnych organizáciách však v žiadnom svojom ustanovení neobsahovala povinnosť odpovedať na každú otázku a ani nemožnosť odmietnuť na ňu odpovedať tak, ako to prezentovala Petková. Žiadne takéto ustanovenie neobsahuje ani infozákon.
Odkaz na analýzu nič nevysvetlil
Na otázku denníka Štandard.sk, ako vlastne Zuzana Petková dospela k takémuto výkladu zákona, nadácia Zastavme korupciu zaslala odkaz na stránku Platformy pre demokraciu, na ktorej platforma analyzuje „ruský zákon“ a vyzýva prezidenta Petra Pellegriniho na jeho veto.
Zastavme korupciu ohľadom tvrdení Zuzany Petkovej odkazuje na bod č. 2 tejto analýzy, ktorý však rozoberá úplne inú problematiku, ako prezentovala Petková v rozhovore. Bod č. 2 hovorí o vyhodnocovaní výkazov podávaných zo strany mimovládnych organizácií a nejasnostiach okolo kontrolných právomocí štátnych orgánov v tomto smere.
Ani táto analýza teda neobsahuje zmienku o tom, čo tvrdí Zuzana Petková, a teda že po novele nebudú môcť mimovládky odmietnuť infožiadosť občana a pri jej podaní sa rozbehne akýsi kolotoč byrokratického zaťaženia, na ktoré nakoniec doplatia všetci a nikto tým nič nezíska.
Zo zákonnej podstaty všetkých príslušných noriem, ako aj elementárnej logiky, je zjavné, že ide o nezmyselné tvrdenie.
Výrok o nadmernej byrokratickej záťaži zo strany Petkovej pritom nie je náhodný. Súdny dvor EÚ, ktorý posudzoval maďarský zákon o mimovládnych organizáciách, vyslovil jeho nesúlad s právom EÚ – okrem iného aj preto, že navrhované znenie neprimerane byrokraticky zaťažovalo mimovládny sektor, čo je z pohľadu práva EÚ neprípustné.
Práve na sporný bod sa zrejme snažila upozorniť Zuzana Petková, no vybrala si na to neexistujúce povinnosti, ktoré nikto nikdy nestanovil, a nie je teda ani jasné, kto a prečo by ich od mimovládok vyžadoval.
Výhrady k novele zákona o mimovládnych organizáciách sú absolútne na mieste, ak sú podložené racionálnym zdôvodnením, ako to urobil verejný ochranca práv. V danom prípade je na prospech veci, ak sa problematické časti zákona upravia alebo odstránia hneď v jeho počiatkoch.
V prípade nepodložených tvrdení nadácie Zastavme korupciu, ktorá sa skôr prikláňa k emočným ako k racionálnym argumentom, je zasa na škodu veci, ak sa verejná kritika posúva do roviny absurdna.
Zástancovia zákona, aj v jeho objektívne nedostatočnej forme, môžu poukazovať na podobné výhrady s tým, že ide iba o nezmyselné tvrdenia v štýle „ruského zákona“ zo strany tých, ktorých sa to bytostne dotýka.
Transparentnosť mimovládneho sektora je mimoriadne žiadúca pre jeho doposiaľ slabo regulované finančné pozadie a občan by skutočne mal vedieť, kto a prečo sponzoruje často politické kampane a ovplyvňovanie verejnosti.
Najmä ak ide iba o obyčajné bičovanie vášní v nespokojnom dave po vzore protestov proti neexistujúcemu vystupovaniu Slovenskej republiky z EÚ. Je zaujímavé, že v takýchto prípadoch už nikto nespomína šírenie dezinformácií či konšpirácií, ale naopak, samozvaní „strážcovia pravdy" s nimi veľkolepo narábajú.
Mimovládny sektor by teda mal byť, rovnako ako iné sektory, transparentný s jasne nastavenými pravidlami. Dané regulácie však musia spĺňať všetky normy právneho štátu a nemôžu slúžiť ako politický nástroj voči nepolitickým subjektom.
Nepodložené burcovanie tretieho sektora a množstvo peňazí, ktoré v ňom pravidelne končí, si rozhodne zaslúžia verejnú kontrolu.
