Podpora AfD v Nemecku porastie napriek falošným pokusom o jej likvidáciu

Už samotná predchádzajúca veta by ešte nedávno vo všeobecnosti vzbudila (oprávnené) obavy nad prežitím demokratického režimu v danom štáte. V každom prípade, podobné excesy establišmentu sa stali banálnou súčasťou jeho predstavy o „záchrane demokracie“.

Miestna civilná rozviedka Úrad na ochranu ústavy (BfV) označila Alternatívu pre Nemecko (AfD) za extrémnu pravicu, čím potvrdila dlhodobejší trend svojej snahy delegitimizovať túto politickú stranu. Znamená to, že ju považuje za stranu nepriateľskú k demokratickému režimu, ktorá vraj robí „kroky namierené proti slobodnému demokratickému poriadku v krajine“.

Vzhľadom na to, že žiadne podobné kroky zjavne nerobí (napokon, bolo by to protizákonné, teda by bola ľahko zrušená), mnoho Nemcov tuší, že sa tu hrá o čosi úplne iné. Nie je ich málo a napriek pokusom o likvidáciu AfD môžeme predpokladať, že ich nebude ubúdať.

Aktivizmus civilnej rozviedky bol dočasne pribrzdený v súvislosti s prebiehajúcim súdnym konaním, v ktorom sa AfD domáha vydania predbežného opatrenia. Súd v Kolíne nad Rýnom oznámil, že BfV nebude verejne označovať AfD ako potvrdené extrémistické zoskupenie (aspoň nejaké základné inštitúcie práva tam zjavne ešte fungujú), kým nerozhodne o návrhu strany. Tá sa proti podobným formám diskreditácie prirodzene bráni právnou cestou.   

Navyše extrémistické rozhodnutie nemeckej civilnej rozviedky prišlo krátko nato, ako „demokrati“ dostali debakel v Rumunsku, ale len pár týždňov po tom, ako sa euroskeptická a protiimigračná Alternatíva pre Nemecko v Nemecku po prvýkrát umiestnila na čele prieskumu preferencií s 25-percentnou podporou.

Keď tajné služby obviňujú a zároveň bez súdu odsudzujú

Iné by to, samozrejme, bolo v prípade, ak by dotyčná strana naozaj popierala zákon. Niežeby sa nemohla vyskytnúť strana s jasnou extrémistickou agendou, ktorá by bola rizikom, taká by sa však dala ľahko odstrániť ústavou a zákonnými metódami. Je pozoruhodné, že strana môže zákonne kandidovať vo voľbách, má svojich poslancov v spolkových krajinách a v Bundestagu, jej politická participácia je vďaka tomu ústavne legitímna, no tajné služby ju obvinia a zároveň bez súdu odsúdia za najťažší zločin proti demokracii – teda zo snahy zrušiť samotnú demokraciu.

Aby nedošlo k omylu – AfD rozhodne nie je žiadna čistá jarná fialka. Má medzi sebou množstvo hnevlivých populistov a vie v spoločnosti jatriť temné nálady postavené na nenávisti. Nik zároveň netuší, ako by jej členovia dokázali spravovať krajinu.

Silnú podporu vo verejnosti nezískali na základe svojich údajných fašistických či pravicovo-extrémistických pozícií, ale jednoducho preto, lebo vo všetkých nemeckých kľúčových témach posledného desaťročia dovideli ďalej než ich ideologickí protivníci, teda etablované strany, ktoré médiá eufemisticky označujú ako demokratické.

Práve preto sa uvedený prúd nebude podobnými pokusmi o delegitimizáciu oslabovať, ale skôr naopak.

Otázka predsa neznie, či sa niektoré okrajové postavy AfD občas (a niekedy aj častejšie) vyjadrujú a prejavujú nekorektnými výrokmi. Správna otázka znie, prečo sa na stranu obracia štvrtina nemeckých voličov, ktorí už dnes nemajú nádej, že by etablované strany zastávali ich legitímne záujmy. Tie sa totiž ani veľmi netvária, že by v týchto témach vedeli, kde je sever.

Stav, keď sa bezpečnostné služby starajú o to, ktoré strany a ktoré politické agendy smú jestvovať, nevyhnutne vedie do záhuby. K tomu ešte nedošlo, ale zdôvodnenia BfV rozhodne na mnohých nepôsobia dostatočne presvedčivo. Každý predsa tuší, že Alternatíva sa na čiernom zozname neocitla pre nekorektné výroky svojich okrajových postavičiek, ale skôr preto, lebo reprezentuje opozíciu k posvätným politickým agendám progresivizmu, ako je migrácia, klíma či vojna na Ukrajine.

Merkelovej pridlhý tieň

Problémy, ktoré v posledných rokoch v Nemecku vytvorili tieto elitami podporované devastačné ideológie, sú príliš veľké, aby mohli zostať nepomenované (hoci sa mnohí Nemci stále boja verejne vysloviť, že dva plus dva je štyri).

Časť establišmentu to už aj dokáže pomenovať, napríklad Merzova súčasná CDU vo veci migrácie, ale mnohým Nemcom to už dnes neznie dôveryhodne. Jednak "merkeliánska" CDU je autorom všetkých vyššie zmienených prešľapov a jednak preto, že únia s Merzom napriek všetkému za svojich primárnych politických partnerov považujú socialistov (SPD) a sekundárne Zelených. Teda strany, ktoré presadzujú klimatické a migračné agendy ešte aj v čase, keď ich autori (Merkelová a jej pohrobkovia) radšej strkajú hlavu do piesku.

Skúsenosť Nemcov s vládou, v rámci ktorej sa konzervatívci spoja so socialistami či Zelenými, je totiž taká, že sa v nej presadia skôr tí druhí než dominantná CDU. Napokon, na tom stála Merkelovej dlhoveká a (politicky) úspešná stratégia asymetrickej demobilizácie – teda preberania agendy svojich súperov, ktorých takto kanibalizovala.

Nedá sa teda čudovať, prečo Nemci Merzovo prebudenie pri migrácii považujú skôr za politické mimikry než za skutočnosť. Napokon, vstupom do koalície so sektármi bude mať až príliš silné mantinely.

Preto podobné pokusy, k akým sa odhodláva BfV, budú viesť k posilneniu Alternatívy, nie naopak. Až príliš veľa Nemcov – ktorí vôbec nemusia byť fanúšikmi tejto podozrivej strany – so škrípaním zubami tuší, že pokiaľ AfD nezíska dostatočne silné postavenie a príčetný pohľad na migráciu a klímu, nebude nikdy braná vážne a nezmení to ani volebná podpora pre prebudených ľudovcov (ako jasne ukázali eurovoľby). To platí bez ohľadu na to, čo je AfD zač a či je v skutočnosti riziková (v istom zmysle možno aj áno).

Napokon, tento pokus o paralyzáciu nevyšiel ani podľa verejných nálad. Len tri dni po výroku BfV prieskum ukázal, že AfD je stále preferenčne najsilnejšou stranou. Oproti nedávnemu prieskumu Alternatíva stratila len pol percenta a udržuje sa na úrovni 24,5 percenta. 

Prízrak protidemokratických tenzií

Kým dôvody na delegitimizáciu AfD sa nejavia ako presvedčivé – s výnimkou tých, ktorí sú ochotní za extrémizmus považovať bez rozmyslu všetko, čo im vystrašené elity vyznačia –, počin miestnej civilnej rozviedky, ktorá sa zapája do politického zápasu, a množstvo podobných úkazov až priveľmi pripomínajú prízraky autoritárstva, ktoré vyvstáva z temného popola.   

Predpokladajme, že Nemci sú vzhľadom na minulosť citliví na porušovanie demokratických princípov (vraj to máme predpokladať automaticky).

Tak dobre. Potom si urobme malú skúšku správnosti.

V demokratických režimoch sa nesmú tajné služby využívať na likvidáciu politického súpera, ako sa to bežne robí pri totalitných režimoch.

Vzhľadom na to, že civilná rozviedka už dlhšie považovala AfD za podozrivú a hľadala ďalšie dôvody na jej blokovanie, bolo len otázkou času, kedy bezpečnostné služby – ktoré sú dnes v službách tej „správnej“ agendy politického zápasu – naplnia politický rozkaz.

Pripomeňme však, že podľa klasifikácie tajných služieb im kategória pravicového extrémizmu umožňuje sliediť po tejto strane a sledovať jej vnútornú komunikáciu nad rámec toho, čo by slušný demokratický režim zniesol.

V USA sa prístup, keď držitelia moci špehujú svojich oponentov (BfV je spolitizovanou súčasťou moci), nazýva temným slovom Watergate. V USA sa tento škandál niekdajšej Nixonovej administratívy všeobecne považuje za jednu z najväčších škvŕn na dejinách americkej demokracie. Samozrejme, že sa to v dobrých kruhoch považuje za čosi úplne neprípustné.  

Väčšina populácie, ktorá nie je taká dopletená ako jej zabetónované elity, si však už viac nechce prikazovať vidieť nezmysly namiesto reality. Preto sú označovaní ako fašisti. Sú teda neprávnom označovaní ako radikáli len preto, že preferovali a pomenúvali politické témy, ktoré sú pre Nemecko životne dôležité. A mnohí sa podľa prieskumov boja v Nemecku verejne pomenovať to, čo si skutočne myslia. Aj to je príznak nástupu autoritárstva a v mysliach Nemcov sa derie na povrch cez silnú emóciu – pocit strachu zo života v neslobodnej krajine.   

Deštrukcia demokracie je fenomén, v ktorom európske „elity“ budú zjavne pokračovať tým tvrdšie, čím viac sa ich prístup bude ukazovať ako neefektívny či dokonca kontraproduktívny.

Keďže čoraz väčšiu podporu v populácii získavajú strany a politici, ktorí spochybňujú kánon v mnohých ohľadoch skutočne extrémnej elitárskej politiky, tým viac sú označovaní za ohrozenie demokracie. Prirodzene to speje len k nevyhnutnému dôsledku: jedného dňa bude menšina o väčšine hovoriť, že ju treba zrušiť. Dôvod: extrémizmus.

Čo je to demokracia?

Ako inak, analýza tajnej služby je neverejná. Je to čosi podobné, ako keď u nás Národný bezpečnostný úrad počas predchádzajúcej vlády na pol roka zrušil niektoré podozrivé médiá, pričom nezverejnil svoju argumentáciu, ktorá by zdôvodňovala, prečo by tieto médiá mali byť významným spoločenským rizikom.

Keďže nebezpečnosť dotyčných médií mala spočívať v ich verejne vydávaných klamlivých článkoch, neexistoval dôvod, aby sa analýza NBÚ nezverejňovala. Dokonca principiálne by zverejnená mala byť, inak by vlastne zásah proti odhaleným dezinformáciám týchto médií nedával zmysel. Jej nezverejnením vznikol stav, v ktorom sa rozhodnutie o ich zrušení nemohlo brať vážne – a zostalo tak len neprípustným extrémnym zásahom do základných občianskych práv.  

Procesy, ktoré dali liberálne elity v Rumunsku a Nemecku do pohybu, nevyhnutne povedú k otázke, kto je vlastne demokrat a čo to demokracia je. Máme tu dnes proti sebe dve predstavy, ktoré sú voči sebe čoraz zúrivejšie a neváhajú použiť prostriedky dosiaľ nevídané.

Demokratický politický režim síce vo svojom vnútri umožňuje férový zápas rôznych politických prúdov, ale je postavený na tom, že všetky strany zápasu rešpektujú výsledok legitímnych volieb a majú jasno v tom, čo to samotná demokracia je.

Azda neexistuje lepší príklad krízy a rozkladu demokratického režimu ako to, čo tu predvádzajú elity, ktoré sú ochotné demokraciu zrušiť, len aby ju „zachránili“.

Otázka, čo vlastne zachraňujú títo samozvaní spasitelia a či to náhodou nie sú ich extrémistické mýty, ktorými zamorili Európu, bude mať čoraz zrejmejšiu odpoveď.

Kým sú však ešte pri moci, počas svojho pokusu o záchranu napáchajú toľko škody, koľko len budú môcť. Napríklad vybudujú nový priestor pre AfD.