Jeho vplyv sa však neobmedzoval iba na univerzitné posluchárne. Padre Prevost bol aj naďalej známy tým, že jazdieval na koni do odľahlých dedín, kázal chudobným a počúval ich trápenia. Toto rané obdobie jeho služby bolo o skutočnej prítomnosti a neustálej pokornej oddanosti ľuďom v severnom Peru.

V rovnakom období zohral Prevost zásadnú úlohu v úsilí augustiniánov získavať kandidátov na kňazstvo. Počas búrlivých rokov vlády vtedajšieho peruánskeho prezidenta Alberta Fujimoriho začal presadzovať obranu ľudskej dôstojnosti nad politickými rozdielmi. Stal sa hlasným kritikom prezidenta a odsúdil zverstvá, ktoré páchala nielen protikomunistická polovojenská skupina Colina, ale aj maoistická gerilová organizácia Svetlý chodník.

Augustiniánsky vodca s globálnou perspektívou

V roku 1998 bol Prevost zvolený za provinciála miestnej augustiniánskej provincie v Chicagu a o tri roky neskôr – v roku 2001 – sa stal generálnym predstaveným celého augustiniánskeho rádu. 

Po viac než desiatich rokoch pôsobenia v Peru ho táto nová úloha priviedla do Ríma. Ako predstavený rádu precestoval takmer 50 krajín a viedol ho s víziou, ktorú formovala jeho misionárska minulosť: blízko k chudobným, duchovne zakotvený v komunite, s pokorným vedením. 

Aj napriek tomu, že nebol biskupom, jeho postavenie mu umožnilo byť jediným zástupcom augustiniánov na synodách v rokoch 2005, 2008 a 2012, vďaka čomu prispel k zásadným debatám priamo v centre cirkvi.

Skúsenosť na čele rehoľného rádu ho očividne pripravila na zložitosť budúceho riadenia Vatikánu. A predsa sa ešte raz musel vrátiť do svojej adoptívnej vlasti, aby zdokonalil vlastné pastoračné schopnosti na významné poslanie, ktoré ho čakalo. 

Od biskupa k pápežovi

V roku 2015 pápež František vymenoval Prevosta za biskupa Diecézy Chiclayo, chudobnej peruánskej diecézy, kde pôsobil rok predtým ako dočasný apoštolský administrátor. Išlo o návrat do krajiny, ktorá ho formovala. Prevost sa v tom istom roku stal naturalizovaným občanom Peru, čím dal aj právne najavo svoje puto s danou krajinou.

Jeho vedenie v Chiclayo sa opäť vyznačovalo aktivitou a osobným nasadením: cestoval po celom regióne, osobne navštevoval farnosti v odľahlých komunitách a priamo sa zapájal do života veriacich. Po vypuknutí pandémie COVID-19 spustil kampaň „Kyslík pre nádej“, ktorou zabezpečoval zdravotnícky materiál pre preťažené nemocnice. V roku 2023, keď cyklón Yaku vyhnal z domovov tisíce ľudí, Prevost inicioval kampaň „Peru podáva ruku“ a zabezpečil, aby sa pomoc dostala k najviac odrezaným od sveta.

Monseñor Robert teda nebol len pastierom svojho stáda, ale aj záchranným lanom pre tých, ktorí sa ocitli v kríze – bol autentickým „biskupom ľudu“.

Napriek tomu sa jeho pôsobenie nezaobišlo bez kontroverzií: objavili sa obvinenia, že kryl prípady zneužívania v diecéze. Jeho obhajcovia vrátane významného miestneho novinára Pedra Salinasa tvrdili, že išlo o očierňujúce kampane, a to najmä zo strany zdiskreditovanej organizácie Sodalicio de Vida Cristiana, ktorú pomohol rozpustiť pre jej vlastné škandály.

Prevostova cesta dosiahla v roku 2023 zásadný zlom, keď ho pápež František vymenoval za prefekta Dikastéria pre biskupov a povýšil na kardinála. O rok a pol neskôr bol zvolený za pápeža, pričom jeho postup bol rovnako rýchly, ako keď sa z biskupa na periférii v Peru stal jednou z najvplyvnejších osobností Vatikánu.

Trvalé spojenie s adoptívnou vlasťou sa po jeho zvolení najjasnejšie prejavilo v obrovskej radosti, ktorá zaplavila Peru až do takej miery, že prezidentka Dina Boluarteová vyhlásila: „Boh miluje Peru.“

Je ešte príliš skoro povedať, či bude opakovať rovnaké progresívne posolstvo, vďaka ktorému si Františka obľúbili západné elity. No ak jeho peruánska cesta niečo napovedá, tak Lev XIV. nebude len ďalším latinskoamerickým pápežom, ale skutočným predstaviteľom globálneho Juhu a jeho hlboká solidarita s chudobnými a prehliadanými, ktorých poznal a ktorí poznali jeho, ho definuje už najmenej štyridsať rokov.

Zhrnutie

Lev XIV. nie je len ďalším latinskoamerickým pápežom. Je pápežom globálneho Juhu z vlastnej voľby, nie na základe svojho pôvodu. Jeho cesta z vysokohorských oblastí peruánskych Ánd až po chodby Vatikánu bola cestou skutočnej solidarity s ľuďmi, na ktorých sa zabudlo. Pontifikát Leva XIV., ktorý osobne jazdil do odľahlých dedín, čelil porušovaniu ľudských práv a viedol záchranné operácie, je zakotvené v realite sveta, ktorému moc často nevenuje pozornosť. Úrad nového pápeža, ovplyvnený jeho peruánskou odyseou, bude pravdepodobne definovaný pokorou, skutkami a dlhotrvajúcim vzťahom k prehliadaným ľuďom.