Do konca 60. rokov nebolo nič z toho významnou súčasťou americkej federálnej politiky. S Nixonom som na týchto otázkach pracoval veľmi úzko. Bol to veľmi inteligentný, horlivý a angažovaný človek. Politika vo Washingtone bola v tých dňoch dosť odlišná od tej dnešnej.
V čom napríklad?
Republikáni aj demokrati mali svoje konzervatívne aj liberálne krídla. Hlavným poradcom prezidenta Nixona pre domáce záležitosti bol Daniel Patrick Moynihan, v tom čase jeden z najvýznamnejších demokratov v Amerike. Medzi oboma stranami teda panovala veľká miera spolupráce. Dnes je to nepredstaviteľné. Nixon navrhol zmeny nielen v environmentálnej, ale aj v sociálnej politike, zdravotníctve a mnohých ďalších oblastiach, ktoré sa dnes považujú za progresívne, ak mám použiť súčasnú terminológiu.
Áno, práve to som chcel povedať, že dnes sú to priority demokratov.
Dnes je to však úplne odlišné. Ak sa pozriete na politiku vo Washingtone v roku 2025, budete si myslieť, že republikáni sa stiahli z environmentálnej politiky. Ale to nie je pravda, stiahli sa z extrémnej environmentálnej politiky. Sme proti zneužívaniu regulácií týkajúcich sa znečistenia ovzdušia a vody na faktické ukončenie priemyslu s fosílnymi palivami a na presadenie elektromobilov v horizonte, ktorý je fantazijný a nedodržateľný.
Pokiaľ ide o sociálnu politiku a zdravotníctvo, jedným z najdramatickejších aspektov politiky prezidenta Trumpa je jeho záväzok zachovať veľké sociálne programy. Nie je to teda taká veľká zmena, ako by sa mohlo zdať.
Nixon bol zástancom mlčiacej väčšiny. To úzko korešponduje s tým, ako Donald Trump zostavil svoju novú politickú koalíciu, ktorú tvoria ľudia z pracujúcej triedy a menšín vo väčšej miere, ako sa to podarilo akémukoľvek republikánovi predtým. Nixon hovoril o mlčiacej väčšine, o ľuďoch z robotníckej triedy, ktorí neboli tradičnými republikánmi. Nixon sa k nim hlásil. To bol začiatok zmeny, keď dnes najvzdelanejší a najbohatší sú demokrati, zatiaľ čo Republikánska strana sa stala hlavne stranou pracujúcej triedy.
A čo škandál Watergate, keď boli ľudia spojení s Nixonovou volebnou kampaňou prichytení pri pokuse vniknúť do sídla Demokratickej strany a nainštalovať odpočúvacie zariadenia? Bol to naozaj najväčší škandál v americkej histórii, alebo je to prehnané?
K vlámaniu skutočne došlo. A ľudia, ktorí to zorganizovali, pracovali v suteréne budovy, ktorá sa nachádza hneď vedľa Bieleho domu. Takže išlo o naozaj vážny škandál. Ale dnes vieme, čo sme vtedy nevedeli, že išlo o jeden z prvých prejavov toho, čo dnes nazývame deep state. Mnoho ľudí vo washingtonskej byrokracii nenávidelo Nixona. Médiá nenávideli Nixona. A ako sa tento príbeh v priebehu rokov rozplietal, dochádzalo k spolupráci medzi ľuďmi vo vláde, v FBI, medzi sudcami. Všetci úzko spolupracovali, aby Nixona zvrhli, a podarilo sa im to.
Potom ste pracovali pre Ronalda Reagana. Ako on zapadá do vývoja od Nixona k dnešnej podobe Republikánskej strany?
Asi chcete, aby som hovoril o veciach, na ktorých som sa sám podieľal. V 70. rokoch, za Nixona, Forda a Cartera, to, čo dnes nazývame administratívny štát, enormne narástlo. Bol to vlastne začiatok nového fenoménu v západnej politike. Začalo sa to zakladaním nových agentúr. Počas stagnácie v 70. rokoch bol Washington mestom v rozkvete, ale hlavne vďaka novým zákonom, ktoré produkovala byrokracia, nie volení zástupcovia, ako to zamýšľala ústava.
Ronald Reagan postavil svoju kampaň na boji proti tomu. Keď bol zvolený, učil som na Harvarde. Stal som sa šéfom pre dereguláciu v jeho prvom volebnom období. Zaviedli sme nový postup, podľa ktorého ak chcela agentúra presadiť novú reguláciu, musela Bielemu domu preukázať, že jej výhody prevyšujú nevýhody. Teoreticky to znie veľmi jednoducho, v praxi to bolo veľmi kontroverzné. Bola to jedna z troch nôh stoličky, na ktorej stála Reaganova ekonomická politika spolu so stabilnými peniazmi a fiškálnou zodpovednosťou.
Aký bol Reagan?
Bol skvelý šéf. Nixon bol tiež dobrý šéf. Bolo mi potešením pracovať pre oboch. Keď sa na to teraz pozeráte s odstupom tridsiatich, štyridsiatich rokov, zdá sa, že to išlo hladko. Môžete jasne ukázať, čo ste dosiahli. Ale v tom čase to bolo veľmi ťažké, veľmi sporné, diskutovali sme o veľkých zmenách.
Ale Reagan bol vynikajúci líder. Bol zásadový. Keď sme sa dostali do problémov, postavil sa za nás. Bolo skvelé pre neho pracovať. Jeho osem rokov vo funkcii bolo celkom úspešných. Okrem toho, že zvrhol Sovietsky zväz, dosiahol aj veľmi dobré výsledky v ekonomike. Ľudia o ňom hovoria ako o zástancovi voľného obchodu, čo v istom zmysle aj bol.
Ale tiež vyrokoval s Japonskom takzvané dobrovoľné kvóty na dovoz automobilov do USA. Spomínam si, ako prišiel do továrne Harley-Davidson a pred veľkým nadšeným davom oznámil obmedzenie dovozu japonských motocyklov. Všetci politici reagujú, ak sú ich voliči v problémoch a potrebujú trochu pomôcť. Takže aj Ronald Reagan dokázal byť protekcionista, ak to považoval za oprávnené.
V súčasnosti však Donald Trump protekcionizmus vyzdvihol na doteraz nevídanú úroveň. Zapadá to nejako do toho?
Teraz je svet veľmi odlišný. Je to viac ako tretina storočia odvtedy, čo Ronald Reagan opustil úrad. Svet sa zmenil. Republikánska strana sa vďaka Trumpovi fundamentálne zmenila. V roku 2016 zaznamenal zmeny v americkej spoločnosti a politické tendencie, ktoré nikto iný nezaznamenal.
V deň volieb v novembri 2016 si všetci bystrí ľudia mysleli, že vyhrá Hillary Clintonová. V tom čase som bol v Izraeli a mal som mať prejav o tom, čo pre neho bude znamenať administratíva Hillary Clintonovej. Musel som zostať hore celú noc a prepísať ho. Takže ma to tiež prekvapilo.
Pokiaľ ide o posledné týždne, došlo k mnohým zmenám. Čo sa nezmenilo je to, že v americkej vláde často dochádza k ostrým nezhodám o niektorých otázkach. Predtým sme mali v Bielom dome mnoho tvrdých debát o politike, ktoré však nikto nezaznamenal. Vtedy bolo oveľa jednoduchšie udržať tajomstvo. Dnes sa všetko deje oveľa otvorenejšie.
Čím to je?
Čiastočne je to technológiami, čiastočne tým, že Trump je radikálne odlišný od kohokoľvek iného a absolútne transparentný vo všetkom. Ľudia si robia žarty, že je hore od tretej ráno a tvítuje, čo bude robiť v ten deň. To je určite nové. Ale nové je aj to, že vysoko postavení ľudia v administratíve na seba navzájom verejne útočia. To by sme za Nixona a Reagana do takej miery nikdy nedovolili. Takže ľudia kritizujú Trumpa, že je veľmi nestály.
Čo sa prejavilo napríklad práve v colnej politike.
Je to rozhodne teatrálne, ako neustále mení názor na colnú politiku, a veľmi slabé podklady, ak to mám povedať mierne, na ktorých stál počiatočný colný režim a výpočet takzvaných recipročných ciel, to je veľký chaos. Bolo to dosť trápne. Niekedy to vyzerá, že Trumpov plán je dotlačiť zvyšok sveta k veľkému zníženiu ciel. Inokedy, že cieľom je postaviť múr, ktorý pomôže zvýšiť mzdy a blahobyt pracujúcich Američanov, ktorých pracovné miesta sa za posledných dvadsať rokov presúvajú do zahraničia.
V politike nie je nezvyčajné, že reformy majú viac odôvodnení. Tentoraz je to však oveľa zrejmejšie, pretože táto debata prebieha verejne. Môžeme sa na to však pozerať aj tak, že ešte nedávno boli americké clá oveľa nižšie ako clá všetkých ostatných krajín. Myslím si, že keď sa všetko upokojí, americké clá budú skôr vyzerať ako clá ostatných krajín, než že budú mimoriadne nízke.
e možné to kritizovať. Môžete namietať, že ako veľký národ s obrovským vnútorným trhom by sme mali mať nízke bariéry. Malé ekonomiky často potrebujú ochranu, pretože majú často len jednu alebo dve vývozné komodity. Ak nejaká krajina pestuje len kávu, je logické, že jej vláda bude tento biznis chrániť. Ale máme mnoho interných problémov. Máme ostré rozdiely medzi bohatými vzdelanými elitami a pracujúcou triedou. Jedno je z Trumpových zámerov jasné. Snaží sa, aby mzdy pracujúcich ľudí rástli. Jeho snom je Amerika, v ktorej rodina môže vyžiť z jedného platu. A clá vidí ako prostriedok na to. Teraz budeme môcť empiricky otestovať, či to funguje.
Nemôžu ho však prinútiť k zmene názory verejnosti alebo ostatných republikánov? Niektorí sa obávajú, že clá by mohli vyvolať recesiu, čo by znamenalo porážku v kongresových voľbách o rok a pol. O tom hovoril napríklad senátor Ted Cruz.
Nemám na to príliš vyhranený názor. Som vo Washingtone viac ako päťdesiat rokov. To, že sa v priebehu týždňa stane niečo veľké, z čoho ľudia vyvodzujú zásadné zmeny o tom, ako svet už nikdy nebude taký istý, že jedna strana bude navždy pri moci a druhá bude porazená, je bežné. Ľudia majú tendenciu robiť prehnané závery. Musíme počkať a uvidíme.
Prezident je odhodlaný presadiť svoje ciele počas štyroch rokov vo funkcii. Je tiež praktickým biznismanom. Je vždy otvorený k zmene kurzu, to vidíme. Nemyslím si však, že to znamená, že by zrušil všetky clá. A nemyslím si, že to znamená, že republikáni prehrajú. Do volieb sa ešte môže veľa stať.
V mnohých ohľadoch je Trump populárnejší ako kedykoľvek predtým. Ak čítate noviny, zdá sa, že napríklad ministerstvo pre efektívnosť vlády bolo pod Elonom Muskom absolútne hrozné. Že len rušia granty a vyhadzujú množstvo ľudí. Tieto kroky sú však v skutočnosti veľmi populárne. Federálna byrokracia je takmer rovnako nepopulárna ako Kongres. Či sa vám to páči alebo nie, špecifiká ich činnosti rozhodne odhalili niektoré do očí bijúce škandály a zneužívanie peňazí.
Podľa prieskumov však Trumpova popularita klesá...
Ja to tak nevidím. Možno klesá, možno prehrá. Ak príde recesia, bude to veľmi zlé pre stranu, ktorá je pri moci. Ale veľa ľudí politiku vôbec nesleduje. Občas si prečítajú, že zatvorili nejaký úrad alebo zaviedli clá, ale väčšina chce žiť svoj život. Nemajú čas zaoberať sa týmito otázkami. Ale spoznajú, ak ceny rastú rýchlejšie ako mzdy. Poznajú, ako to ovplyvňuje ich blahobyt. Takže ak na jeseň budeme v hlbokej recesii, tak to v kongresových voľbách v roku 2026 bude pre republikánov naozaj zlé.
Kongres zostáva v úzadí. Nebolo by lepšie, keby tieto kroky prebiehali v spolupráci s ním a jeho výslovným schválením?
Súhlasím s vami. Jednou z najväčších a najznepokojujúcejších zmien za posledných dvadsať rokov je úpadok reprezentatívnosti legislatívy. Nie je to len v USA, ale všade, napríklad v Európe migruje autorita na úroveň EÚ. Je to veľmi dramatický presun autority od demokraticky volených parlamentov. Rozhoduje hlavne byrokracia.
V Reaganovej administratíve sme sa tomu snažili čeliť a som hrdý na našu prácu, ale nevydržalo to. Kongres stále viac prijímal zákony, v ktorých sa vzdával zodpovednosti. Delegoval ju rôznym výborom, radám, byrokratickým hierarchiám a výkonnej moci. Fungovalo to, pokiaľ ide o clá a obchodnú politiku. Legislatíva nie je práve vzorom umiernenosti a rozumu, pokiaľ ide o obchod. Často prevládajú čiastkové záujmy, každý kongresman chce presadiť ochranu svojich voličov, čo vedie k obmedzeniu slobody obchodu.
Od Kennedyho administratívy sa to robí tak, že Kongres deleguje rokovania o obchodných dohodách na výkonnú moc, aj keď môže nastaviť parametre. Ale akonáhle je to dohodnuté, Kongres má na výber, či to prijme, alebo odmietne, nemôže to modifikovať. Vzniklo tak dobré partnerstvo medzi výkonnou a zákonodarnou mocou. Počas rokov to fungovalo dobre. Čiastočne prezidentovi jednoducho pridelili mimoriadne právomoci. Čiastočne je to viazané na stav núdze, ktorý však môže vyhlásiť prezident. Takže Trump môže vyhlásiť stav núdze. V tom je nestabilita a myslím, že to je zlé.
Prečo?
Výhodou Spojených štátov bolo, že náš politický systém bol pomerne stabilný a predvídateľný. Presun moci z legislatívy na exekutívu vnáša do vlády nestabilitu, čo je zlé pre spoločnosť a ekonomický rast. Biznis má rád predvídateľnosť. Ak chcete urobiť veľkú investíciu, chcete mať istotu, že sa pravidlá nezmenia. Najviac sa obávam, že tieto dramatické zmeny zo dňa na deň odradia investície.
Myslím si, že jedným z dôvodov veľmi dobrých výsledkov americkej ekonomiky v Trumpovom prvom období až do covidu, boli len veľmi malé zmeny v politike. Do covidu neboli v podstate žiadne nové regulácie. Celý aparát písania nových regulácií sa zastavil. Zrušili tiež veľa vecí, ktoré zaviedla Obamova administratíva. Táto stabilita spojená s veľkým znížením daní bola receptom na úspech. Dúfam, že sa veci čoskoro upokoja.
Viedli ste známy konzervatívny think-tank American Enterprise Institute, ktorý bol úzko prepojený s administratívou Georgea Busha mladšieho.
Začal som ho viesť počas Reaganovej administratívy, bol som na čele od roku 1986 až do roku 2008.
Toto obdobie sa však považuje za éru neokonzervatívcov, čo je dnes v niektorých kruhoch takmer nadávka. Považovali ste sa, alebo sa stále považujete za „neokona“?
To je zložitá otázka. Ak by ste sa ma na to opýtali v čase, keď som viedol AEI, odpovedal by som áno. Má to však svoju históriu. Pôvodne v 70. rokoch boli neokonzervatívci liberáli, ktorí sa stali konzervatívcami, keď videli desivé výsledky reforiem prezidenta Lyndona Johnsona, ktoré viedli k obrovskej expanzii domácich programov. Tie mali perverzné výsledky a neočakávané dôsledky, ktoré často znamenali, že chudobní boli na tom horšie, nie lepšie. To boli pôvodní neokonzervatívci.
Za Reagana, Busha staršieho, ale hlavne Busha mladšieho sa tak začali označovať ľudia, ktorí presadzovali asertívnu zahraničnú politiku, ktorá pretvorí celý svet na liberálnu progresívnu demokraciu. To bol veľký posun. Za Reagana neboli vojenské dobrodružstvá veľké. V podstate pozostávali zo záchrany študentov medicíny v Grenade počas jedného víkendu. Stratili sme tiež veľa mariňákov v Libanone, čo bola desivá udalosť. Mali sme veľa vojenského personálu v Nemecku a inde v Európe, oveľa viac ako dnes. Ale nehľadali sme cudzie monštrá, ktoré by sme mohli zničiť. Za Reagana bolo obrovské zbrojenie, ktoré prinútilo Sovietov vzdať sa. Ale v používaní sily bol dosť zdržanlivý.
Administratívy oboch Bushovcov boli trochu odlišné. Myslím si, že najmä vojenské angažovanie Busha mladšieho dopadlo veľmi zle. A 11. september mal zásadný vplyv na americkú dušu. Naše vojny boli odpoveďou na to, ale nedopadli dobre. Podľahli sme romantickej predstave, že dokážeme obrátiť svet na liberálnu demokraciu, čo bolo šialené.
Ale to je už dávna história, ani neviem, či sa termín neokon vôbec používa. Mohli by ste ho asi použiť na ľudí, ktorí agresívne podporujú pokračovanie reakcie na ruskú inváziu na Ukrajinu. To sú dnešní neokonzervatívci. V americkej pravici panuje rozdelenie medzi tými, ktorí chcú agresívnejší postoj, a tými, ktorí chcú nejaké urovnanie, najrýchlejšie ako to pôjde. Ja som sa teraz pridal k „natkonom“, národným konzervatívcom, ktorí na to majú veľmi odlišný pohľad. Takže moje názory sa vyvinuli.
Áno, práve na to som sa chcel opýtať. Čo myslíte pod pojmom národný konzervativizmus?
Je to reakcia na niekoľko trendov, o ktorých sme tu diskutovali. Hlavne je to však reakcia na vzdanie sa právomocí v prospech medzinárodných byrokracií a na rad domácich problémov, ktoré s tým súvisia. Veľa z toho spomenul viceprezident Vance vo svojom mníchovskom prejave. Zdalo sa to ako veľmi urážlivé vyhlásenie o inak slušných Európanoch. Ale o rok skôr mohol ten istý prejav predniesť o Spojených štátoch, o vzdávaní sa právomocí, o zelenej energii, o potláčaní politického disentu, o využívaní súdov na trestanie nepriateľov. Všetko, o čom hovoril, sú aj problémy Spojených štátov.
A národný konzervativizmus má teda na tieto problémy riešenie?
Myslím si, že národný konzervativizmus je reakciou na mnohé sociálne problémy, ktoré vyplývajú z triedneho rozdelenia v našej politike. Máme bohatú vzdelanú elitu, ktorá však necíti prílišný patriotizmus. Cítia sa byť občanmi sveta. Chceme znovu vzbudiť lásku k vlasti, žiarlivú hrdosť na úspechy vlastného národa. A chceme vyriešiť najrôznejšie problémy.
V Európe by som povedal, že je to pomalý ekonomický rast a pokles počtu obyvateľov. Národ, ktorého počet obyvateľov klesá, začne upadať aj ekonomicky. Európa má veľký potenciál, ktorý je však blokovaný. Máte naozaj radikálne odlišné národy, ako sú napríklad Španieli a Estónci, ktoré môžu medzi sebou súťažiť v priateľskom duchu. To je to, čo urobilo Európu skvelou. To poháňalo rast. Francúzi sledovali, ako ich predbiehajú Briti atď. Samozrejme, malo to aj svoje negatívne stránky, rôzne konflikty. Prezident Trump povedal, že Európska únia bola založená s cieľom poškodiť USA. To nie je pravda. Bola založená, aby nedošlo k ďalšej európskej vojne. To bolo na nej skvelé. Bol to ušľachtilý zámer, ale vymkol sa spod kontroly. Vedie to k potláčaniu národného štátu. V posledných mesiacoch ale vidíme snahu o nejaké oživenie.
Christopher DeMuth (78)
Narodil sa v Illinois. Vyštudoval Harvardovu univerzitu a Chicagskú univerzitu. Pôsobil v administratívach Richarda Nixona a Ronalda Reagana. Bol dlhoročným šéfom think-tanku American Enterprise Institute. Potom pôsobil v Hudson Institute, teraz je v The Heritage Foundation. Je ženatý, má tri deti.
Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
