Po štvrté, a to je najvtipnejšie, vraj z AfD vychádzajú útoky na demokratické inštitúcie. Tu treba spomenúť kategóriu „ústavne relevantnej delegitimizácie štátu“, ktorú kontrarozviedka zaviedla pred štyrmi rokmi proti kritikom covidovej politiky a lockdownov. Kontrarozviedka priamo podlieha ministrovi vnútra, do vlaňajška bol riaditeľom dlhoročný poslanec establishmentovej CDU Thomas Haldenwang, ktorý sa z nej ešte pokúsil vo voľbách vrátiť do parlamentu.

V náleze kontrarozviedky zaujíma kľúčové miesto prvá výhrada, zatiaľ čo tri nasledujúce majú sprievodný charakter. Ako teda v Alternatíve chápu nemecký národ a čo z takého poňatia vyplýva? Predpoklad, že kto pripúšťa existenciu niečoho ako etnický národ koná proti ústave, je historicky poňaté - nový a nesmierne radikálny. Až do roku 2000 platilo v spolkovej republike právo krvi, ius sanguinis: Občianstvo môžete automaticky získať, keď sa narodíte rodičom, z ktorých aspoň jeden bol etnický Nemec alebo nemecký štátny príslušník. Na základe toho sa za Helmuta Kohla mohlo konať masové prisťahovalectvo volžských alebo sedmohradských Nemcov. Spolková republika chápala ius sanguinis etnickejšie, než bolo vo svete normou.

Postupný prechod k právu pôdy - ius soli, keď štátnu príslušnosť získame miestom narodenia, sa v Nemecku datuje od roku 2000 a silnejšie v roku 2004. A predsa aj dnes ústava v článku 116 predpisuje, že Nemec je buď štátny príslušník, alebo „utečenec či vyhnanec patriaci k Nemecku“. Nie je ústava podľa kontrarozviedky čiastočne protiústavná?

Existujú výroky – kontrarozviedka ich do svojho dôkazného materiálu pochopiteľne zaradila – členov strany, ktoré ústavu tak, ako ju vykladá kontrarozviedka, skutočne porušujú. Poslanec Hannes Gnauck vlani v auguste na jednom mítingu vyhlásil: „Musíme mať znovu povolené rozhodovať, kto k nemeckému ľudu patrí a kto nie. Aby bol človek Nemec, k tomu je potrebné viac než držať v ruke listinu o občianstve."

Avšak AfD je strana ohromne rôznorodá, s viac ako 40-tisíc členmi, a hlavne sa v jej programe nikde ani nenaznačuje, že by neetnickí Nemci mali mať horšie postavenie pred úradmi, že by sa z nich mala vytvoriť akási horšia kasta.

Vykazovať z kolektívu občanov určitej skupiny podľa pôvodu, to by bol skutočne silný tabak a akosi by to ospravedlňovalo časté prirovnávanie k Hitlerovi. Lenže v dokumentoch Alternatívy sa takýto tabak jednoducho nenachádza ani v malom množstve. V programe AfD pre voľby 2025 čítame: „Nerozlišujeme na štátnych príslušníkov s prisťahovaleckým pôvodom a štátnych príslušníkov bez neho.“

Reemigrácia

Od roku 2015, keď Angela Merkelová otvorila hranice, registruje Nemecko viac ako tri milióny nových žiadateľov o azyl, väčšinou z moslimského sveta. Drvivej väčšine azyl nebol priznaný, a napriek tomu môžu zostať. Na tieto prípady mieri volebný šláger AfD o „reemigrácii“.

Predsedníčka strany Alice Weidelová – sama v registrovanom partnerstve so Srílančankou – vysvetľuje, že vyhostiť by sa AfD pokúsila práve odmietnutých žiadateľov o azyl a okrem nich majiteľov dvojakého občianstva, keď sa dopustia trestného činu. A zasa – v 80. rokoch by tým Weidelová veľký rozruch nevzbudila.

Helmut Kohl vtedy uvažoval, ako prinútiť k návratu do vlasti aspoň časť tureckých gastarbeiterov, ktorí pritom prišli za prácou na pozvanie a nežiadali o žiadny azyl, takže im žiadny azyl ani nemohol byť zamietnutý.

Ale povedať dnes v Nemecku „reemigrácia“, to nie je len tak. Pred rokom a štvrť vypukol škandál, ktorý z reemigrácie urobil toxické slovo. Web Correctiv prišiel s príbehom o utajenom stretnutí pravičiarov, ktorí v novembri 2023 v Postupime („Osem kilometrov od hotela stojí dejisko konferencie vo Wannsee, počas ktorej nacisti koordinovali systematické zničenie Židov,“ poznamenáva web) údajne plánovali masovú deportáciu ľudí nenemeckého pôvodu.

Na tajnej schôdzke bolo aj zopár skôr nižšie postavených politikov AfD (a tiež CDU). Pár účastníkov sa ohradilo, že o žiadnej nútenej deportácii občanov nenemeckého pôvodu reč nebola. Diskusia sa asi pohybovala zhruba v rámci toho, čo pod slovom reemigrácie myslí Weidelová.

Correctiv bol na súde prinútený vziať tvrdenie o deportácii Nemcov nenemeckého pôvodu späť, no predtým sa naprieč krajinou konali manifestácie, koncerty a pietne zhromaždenie „proti pravici“ za účasti ministrov, cirkevných i umeleckých pohlavárov.

Alternatívu to v prieskumoch na niekoľko mesiacov hodilo späť. Aféra Postupim má v tomto článku toľko miesta preto, že nesie aj znaky spravodajskej operácie. Riaditeľ kontrarozviedky Haldenwang sa nechal počuť, že služba o privátnom stretnutí v Postupime, samozrejme, vedela vopred.

Redaktor webu Correctiv, ktorý je vedený ako mimovládna organizácia a inkasuje od štátu subvencie, sa v hoteli počas konferencie tiež ubytoval, a pretože z uzavretej schôdzky citoval – hoci manipulatívne –, je jasné, že sa dostal k záznamu. Okamžite po zverejnení textu potom do „boja proti rasistom“ štartoval kancelár a s ním celé oficiálne Nemecko.

Možnosti tu sú

Spolková republika má spolkovú kontrarozviedku a popri nej krajinské kontrarozviedky. Tie v každej spolkovej krajine podliehajú krajinskému ministrovi vnútra, v každej z nich preto môžeme legitímne predpokladať politický vplyv.

Až do minulého týždňa svoje zemské certifikáty potvrdzujúce AfD „zaručene pravicový extrémizmus“ vystavili len kontrarozviedky v Sasku, Durínsku a Sasku-Anhaltsku. Ešte v jednom ohľade sú tieto tri krajiny pionierom. Alternatíva v nich už pred časom prekonala 30 percent a stala sa priamym vyzývateľom tradičných politických strán. Sme späť pri teórii priamej úmery medzi preferenciami a štátnym útlakom.

Čoho sa teraz AfD môže obávať? Priamy zákaz je cesta kamenistá až neschodná. Zákaz vydáva ústavný súd, žiadosť o zákaz však k nemu môže podať buď spolková vláda ako celok, alebo dolná či horná komora parlamentu. Každá z týchto inštitúcií riskuje, že materiály, ktoré zhromaždila kontrarozviedka, sa posúdia ako slabé a bude z toho hanba.

No certifikát „zaručene pravicovo extrémistický“ sa dá použiť aj inak. Predovšetkým by sa Alternatíve s odkazom na kontrarozviedku mohol pozastaviť štátny príspevok. Vejár možných ústrkov je už dnes nesmierne široký: nebrať poslancov AfD so sebou na zahraničné návštevy (práve sa o to pokúsili v Hesensku), priznať poslaneckej frakcii stiesnené priestory (v Spolkovom sneme má AfD pridelenú polovičnú metráž pre dvakrát väčší klub, než má sociálna demokracia), úplne prestať referovať o AfD v spravodajstve (navrhuje známy redaktor verejnoprávnej ARD), o možnosti vyhadzovania zo štátnej služby ani nehovoriac, sme predsa v Nemecku.

A konečne si kontrarozviedka sama sebe rozväzuje ruky. Bude môcť do pravicovej strany ľahšie nasadzovať agentov, odpočúvať telefonáty a čítať e-maily či SMS správy. Tá vec má taký výbušný ráz, že aspoň v strane kancelára Friedricha Merza nepanuje nad spravodajským ťažením proti AfD žiadne nadšenie. Ale čo ak Alternatíva v preferenciách ešte posilní?

Zatiaľ bleskový prieskum pre denník Bild ukazuje, že 61 percent Nemcov s nálezom kontrarozviedky súhlasí. Takmer polovica opýtaných (48 percent) by dokonca bola za zákaz strany. Ešte chvíľu a jedna polovica bude chcieť zakázať druhú polovicu. Až sem to v strednej Európe došlo.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.