India a Pakistan: vojne sa dá vyhnúť. Lekcia pre Európu na Ukrajine

Koncom minulého týždňa jedna časť Európy oslavovala porážku nacistického Nemecka a jej druhá časť sa pokúšala sankciami a ultimátami poraziť Rusko. V srdci Eurázie sa však schyľovalo ku konfliktu dvoch jadrových veľmocí. Od poslednej vojny v roku 1971 neboli India a Pakistan tak blízko konfliktu. Odvrátiť sa ho podarilo vzájomnou zdržanlivosťou a diplomaciou.

Reálna zodpovednosť Pakistanu za súčasnú krízu 

Kríza vypukla koncom apríla po teroristickom útoku v indickej časti Kašmír, ktorému padlo za obeť 26 turistov, cieľom sa stali preto, že boli hinduistami. K útoku sa prihlásila islamistická teroristická skupina naviazaná na pakistanskú organizáciu Jaish-e-Mohammed, ktorá sa usiluje o pričlenenie Kašmíru k Pakistanu a výhľadovo o zavedenie moslimskej vlády nad Indiou. Indická vláda túto organizáciu dlhodobo považuje za nástroj, ktorý pakistanský štát používa na destabilizáciu Kašmíru s cieľom jeho odtrhnutia od Indie. Zodpovednosť za útok prisúdila vláde v Islamabáde.

Pakistanská vláda teroristický útok odsúdila, kondolovala pozostalým a všetku zodpovednosť odmieta. Situácia je však zložitejšia. Pakistanská vláda v skutočnosti kontroluje svoju krajinu len čiastočne. Nielenže sú v Pakistane územia, ktoré sú pod kontrolou tamojších kmeňov a kam veľa štátnych inštitúcií nesiaha, ale kľúčovou štátnou inštitúciou je armáda a jej spravodajská služba, ktorá predstavuje štát v štáte mimo kontroly volených politikov. Tieto štruktúry hlbokého štátu často chránia a podporujú jednotlivcov a organizácie, ktoré ich vlastná vláda dala na zoznam teroristov, pretože sa im hodia na špinavú prácu.

Zoberme si tiež Usámu bin Ládina. Zatiaľ čo americkí spojenci Pakistanu na neho organizovali globálny hon a pakistanská vláda ho vyhlasovala za verejného nepriateľa, hľadaný terorista sa zdržiaval v Abbotabbade. Nešlo o nejakú jaskyňu na kmeňových územiach, no o miesto plne pod vládnou kontrolou sto kilometrov od hlavného mesta, kde sídli vojenská akadémia. Znalci miestnych pomerov nepochybujú o ochrannej ruke pakistanských spravodajcov.

Niet divu, že v Dillí neveria uisteniam Pakistanu, že nemá nič spoločné so skupinou útočiacou v Kašmíre, najmä keď pakistanská vláda indickú kontrolu nad týmto územím neuznáva. Nedá sa však vylúčiť, že premiér a ďalší civilisti v jeho vláde nemali o útoku tušenie a ani oň nemali záujem.

Hlbšia podstata problému: Pakistan, India a Čína

O čo v Kašmíre ide? Do roku 1947 bolo toto horské územie medzi Indiou, Pakistanom a Čínou autonómnym kniežatstvom pod britskou kontrolou. S odchodom Britov a delením ich indickej ríše na časť moslimskú a hinduistickú sa otvorila otázka jeho budúceho postavenia. V hre boli tri možnosti: samostatný štát (ako napríklad Bhután či Nepál), súčasť moslimského Pakistanu a súčasť hinduistickej Indie.

Rozhodnutie komplikovalo zloženie obyvateľstva: jasná moslimská väčšina (v Kašmírskom údolí takmer výlučná), ale aj výrazná budhistická menšina (v Ladaku susediacim s Tibetom) a významná hinduistická menšina (najmä v oblasti Džammú), ku ktorej patril kniežací rod a vládnuca elita. Od konca štyridsiatych rokov tu dochádzalo k násilným stretom medzi miestnymi, do ktorých sa zapojili jednotky novovzniknutých štátov Indie a Pakistanu. Výsledkom bolo rozdelenie Kašmíru podľa toho, kto čo dokázal zabrať.

Väčšiu časť územia i obyvateľstva získala India, menšiu Pakistan. Indii to v podstate vyhovuje, Pakistanu nie, na nespokojnosť má dva dôvody: obyvateľstvo a rieky. Pakistan sa domnieva, že územie obývané moslimami malo pripadnúť jemu a nie Indii. Aj kašmírski aktivisti k nemu vzhliadajú ako k prirodzenému ochrancovi, na čo Dillí reaguje represiami. Kašmírom tiež preteká hlavná pakistanská rieka Indus a niekoľko jej prítokov. India preto vďaka kontrole Kašmíru môže rozhodovať, kedy a koľko vody sa dostane do vyprahnutého Pakistanu. V roku 1960 sa India v zmluve sprostredkovanej Svetovou bankou zaviazala využívať rieky povodia rieky Indus tak, aby Pakistan nepoškodzovala.

Aby to bolo nebolo príliš jednoduché, neobývané himalájske oblasti na východe obsadila Čína (kde Indus pramení). Z pohľadu Pekingu ide o čínske územie, ktoré zabrali Briti a ktoré spája západný Tibet so Xinjiangom. Keď Čína v šesťdesiatych rokoch začala na spornom území stavať cestu, India sa pustila so svojim severným susedom do pohraničnej vojny, ale územie nedobyla. India viedla s Pakistanom o hranice Kašmíru tri vojny. Po tej poslednej v roku 1971 sa obe vlády v dohode zo Simly zaviazali, že spor budú riešiť rokovaním.

Na prahu jadrovej vojny

Súčasná kríza medzi oboma krajinami je mimoriadna tým, že okrem sťahovania diplomatov, rušenia víz a zastavenia obchodu, k čomu dochádzalo v posledných desaťročiach opakovane, sa rúca zmluvný základ vzájomných vzťahov. India bezprostredne po teroristickom útoku ohlásila, že pokiaľ bude Pakistan podporovať teroristov, pozastavuje platnosť Zmluvy o rieke Indus, Pakistan reagoval vypovedaním dohody zo Simly. Inými slovami, India pohrozila škrtením vody a záplavami, Pakistan nasadením vojakov na spornom území.

Tým sa to však neskončilo. Minulú stredu India podnikla odvetné vzdušné údery na pakistanské ciele s desiatkami mŕtvych. Podľa Indie išlo o teroristické základne, Pakistan hovorí o útokoch na civilistov a zásahu mešity. Keď Pakistan reagoval raketovými a dronovými útokmi, India v piatok prikročila k útokom na ciele už nie teroristické, ale vojenské vrátane dôležitej leteckej základne blízko hlavného veliteľstva pakistanských ozbrojených síl v Rávalpindí. Obe veľmoci skĺzavali do eskalačnej špirály, v jednom okamihu bolo na oboch stranách hranice cez 120 stíhačiek v jednej z najväčších leteckých bitiek moderných dejín.

V sobotu sa krajiny dostali na prah jadrovej vojny. Hrozba jadrového úderu vychádzala z Pakistanu. Napriek svojim rozsiahlym vojenským schopnostiam je niekoľkonásobne slabší ako India; práve z týchto dôvodov si k nevôli svojho amerického spojenca a v spolupráci so Severnou Kóreou pred rokmi zaobstaral jadrové zbrane.

V Islamabáde sa šírili obavy, že India chce využiť situáciu a Pakistan fatálne oslabiť, čo údajne viedlo k diskusii o možnosti jadrového úderu proti Indii. Po jadrovom útoku Pakistanu by však nutne nasledoval zničujúci jadrový protiútok Indie. Obete na oboch stranách by sa v lepšom prípade počítali na desiatky miliónov. Počas víkendu našťastie prišla správa o prímerí.

Diplomacia pomáha mieru

Pohroma bola odvrátená, pretože nikto o vojnu nestál. Pakistan síce má záujem na destabilizácii pomerov v indickom Kašmíre, avšak nie je pripravený čeliť indickej vojenskej prevahe. India situáciu eskalovala svojimi údermi na území Pakistanu. Úspešne dala najavo, že na teroristické útoky bude odteraz odpovedať cieleným vojenským úderom proti Pakistanu, ale rozhodne nechcela ohroziť svoju prosperitu vojnou so síce slabším, no napriek tomu dobre vyzbrojeným susedom. Kľúčoví poradcovia a generáli z oboch strán cez víkend rokovali.

Významná bola aj rola veľmocí, ktoré nemali záujem na eskalácii. Rusko bolo od šesťdesiatych rokov hlavným zbrojárom Indie, no tiež udržuje dobré vzťahy s Pakistanom, ktorého kandidatúru do zoskupenia BRICS podporuje. Hlavným dodávateľom zbraní Pakistanu je Čína. Sama má s Indiou pre spornú hranicu napäté vzťahy, ale od minuloročného stretnutia v ruskej Kazani sa najvyšší predstavitelia oboch veľmocí snažia o zlepšenie.

USA považovali Pakistan počas studenej vojny za dôležitého spojenca, ale vzájomné vzťahy v posledných desaťročiach ochladli; Washingtonu prekážajú pakistanské jadrové zbrane aj podpora islamistov. USA sa začali viac zaujímať o Indiu ako eurázijskú protiváhu voči Číne, ale Pakistan cez palubu nehodili. Rozhodne nemajú záujem o indicko-pakistanský konflikt, z ktorého by mohla profitovať Čína.

Ako minister zahraničia Rubio, tak aj viceprezident Vance cez víkend telefonovali s najvyššími predstaviteľmi oboch veľmocí. Údajne varovali indických predstaviteľov pred ďalšou eskaláciou, ktorá by Pakistan prinútila k jadrovému úderu. Mohli tým pomôcť urovnaniu. V Dillí však niesli so značnou nevôľou, keď prímerie v sobotu oznámil prezident Trump, aby si pripísal zásluhy.

Dlhoročný konflikt tým vyriešený nie je a obe strany sa teraz obviňujú z porušovania prímeria. Keďže však cez víkend všetci konali racionálne, bola eskalačná špirála rozbitá a vojna bezprostredne nehrozí. Opäť sa ukázalo, že diplomacia môže pomôcť mieru, pokiaľ sa jej však štáty nezrieknu; ako sa jej zriekla Európa na Ukrajine.