Európa – najmä Paríž, Londýn a Brusel – pritom od začiatku Trumpove plány blokovala, hoci sama nie je schopná vyjednať ukončenie vojny a ani vyzbrojovať Ukrajinu v prípade jej pokračovania. Napriek tomu rokovania s realistickými podmienkami (strata územia) odmietajú.
"Spravodlivý mier", ktorý vedie k "nespravodlivejšiemu mieru“
Túto katastrofálnu a bezohľadne protiukrajinskú taktiku reprezentuje floskula „mier, ale spravodlivý“. V preklade: pokračovanie vojny, v ktorej Ukrajina prehráva, stráca ohromné množstvo mladých mužov, prichádza o územia a ekonomicky trpí. Celé to potom nevyhnutne smeruje k ešte nespravodlivejšiemu „mieru“.
Európa nasadzuje zbrane, ktoré sa už predtým ukázali ako márne a vyhráža sa posilnením sankcií, ak Putin nepristúpi na tridsaťdňové prímerie. Prímerie, ktoré má v aktuálnej situácii na fronte zabrániť ruským snahám pri dobýjaní Pokrovska a zároveň doplniť sily Ukrajine, pričom európski lídri sa ani netaja, že chcú čas využiť na nové dodávky arzenálu. Nie je známe, prečo by mal Putin takéto jednostranne výhodné prímerie prijať, obzvlášť ak sa predstavuje ako ultimátum.
Európa totiž stále nepochopila, že nielen na mier, ale aj na prímerie treba dvoch. Trump tomu rozumel. Síce naivne a s optimistickými predstavami o svojich schopnostiach mierotvorcu, ale rozumel.
Lenže keď sa Trump snažil o mier – prirodzene používaním ústupkov voči Rusku – označovali ho za zradcu, ktorý koná výlučne podľa Putinových záujmov. Za záujem Ukrajiny totiž propaganda dodnes považuje pokračovanie vojny, v ktorej nevyhnutne príde o viac, než Trump kedy navrhoval v rámci ústupkov. Táto logika nedáva zmysel, ale je už tri roky jadrom emočnej manipulácie jastrabov.
Napokon, Donald Trump po počiatočnom úsilí začiatkom mája začal pripúšťať, že dohoda na Ukrajine nie je možná. Nenávisť medzi Zelenským a Putinom je vraj obrovská a pozície nezlučiteľné. Jeho minister zahraničia Marco Rubio vyhlásil, že je zrejme načase venovať sa „iným, dôležitejším záležitostiam“, než je ukončenie vojny na Ukrajine.
Trend je teda zjavný. USA po kolapse rokovaní budú hrať na Ukrajine menej aktívnu úlohu, čo však neznamená, že svoj angažmán ukončia úplne. Z veľkej miery ho položia na bedrá bezmocnej Európy. A Ukrajina sa bude naďalej topiť v krvi bez nádeje na východisko.
Trumpova vina
Trump svojimi krokmi vraj rozbíja jednotu Západu. Táto fráza sa používa už dlho a útočí sa ňou na tých, ktorí odmietajú „politiku“ pokračovania vojny za každú cenu a dovolili si začať s Putinom rokovania.
Rokovať pritom znamená robiť ústupky, minimálnou podmienkou je pripustiť nevyhnutné – napríklad stratu časti územia. Nie preto, že by to nebolo proti medzinárodnému právu, ale najmä preto, aby ho pri pokračovaní konfliktu nestratila ešte viac spolu s ďalšími desiatkami tisíc zbytočných obetí.
Faktické ukončenie mierových snáh je veľká škoda, to platí za každých okolností. Ukrajina tak opäť nedostane šancu nájsť východisko z konfliktu a začať sa zviechať do novej budúcnosti.
Putin nemá dôvod vojnu zastaviť, kým si nevymôže novú bezpečnostnú architektúru v Európe, teda zabránenie možnosti, aby si jeho vojenský rival (krajiny NATO) používal Ukrajinu na oslabovanie Ruska.
To sa týka aj iných krajín, ktoré Západ dlhé roky používal na tento účel, ale bezohľadne k ich vlastným záujmom. Ide napríklad o Rumunsko, v ktorom však dnes dochádza k prehodnocovaniu obáv a dôvery v Západ.
To je práve ten bod, pre ktorý Západ odmieta pripustiť prehru vo vojne a ak nedokáže smerovať k víťazstvu, trvá aspoň na jej pokračovaní. A práve táto kľúčová príčina vojny zostáva nepomenovaná. Bez nej však žiadna nádej na ukončenie vojny neexistuje. Preto Putinovi nebude stačiť ani uznanie Krymu či Donbasu za ruské územie.
Čo je to zrada
Západ svojou katastrofálnou a tvrdo protiukrajinskou politikou dosiahol stav, keď je v súčasnosti Ukrajina vo svojej temnej fáze a vyhliadky sú už len horšie. Kým bolo Rusko slabé, rokovať sa nesmelo (len si spomeňte na naratív, ktorý vládol za začiatku vojny: Rusko je na dne a čochvíľa ho dorazíme, len žiadne ústupky a už vôbec nie mierové rokovania, zavaruj Bože).
Potom, ako Rusko získalo na fronte zjavnú prevahu, tí istí ľudia tvrdia, že Putin záujem o mier nemá. No prirodzene. Mier ho netlačí v topánke tak veľmi ako Ukrajinu. Mier je teda logicky možný iba v prípade vážnych ústupkov. Tie však Západ odmieta a nazýva ich „zradou Ukrajiny“.
Za týchto okolností Putin nemá dôvod ponáhľať sa s mierom. Respektíve, kým by k nejakým realistickým dohodám aj prišlo, zostávajúci čas môže využiť na ďalšie dobýjanie, ku ktorému má otvorené dvere, čím si upevní páky.
Dezorientovaní európski lídri a novinoví komentátori sú z toho zmätení. Putin naďalej bojuje, hoci sa tvári, že rokuje? Veď to je dôkaz, že mier nechce. Propaganda má u nás také silné korene, že títo ľudia si už nedovidia ani na koniec nosa. Pritom sami dookola opakujú, že ruský prezident je krutý a nereaguje na nič iné ako na silu. Keď však Putin naozaj koná podľa týchto očakávaní, sú zrazu zaskočení a uchyľujú sa k moralizmu, ktorý na neho nemá žiaden vplyv.
„Vyzývame ťa, Vladimir, ukonči vojnu a vráť Ukrajine všetky územia!“ Nie je pritom prekvapením, že z podobných výrokov svojich bezmocných protivníkov, akokoľvek morálne oprávnených, Putin v gatiach naložené zrejme mať nebude. Takzvaná „koalícia ochotných“ (priliehavejší názov by bol skôr koalícia bezradných) však nič iné naporúdzi nemá.
Márne očakávania
Západná propaganda však Trumpa sklamaného z jeho neúspechu pri rokovaniach dotlačila k jednému dôležitému ústupku. Aj keď svoj mierový angažmán ukončí, z konfliktu nevycúva úplne a bude naďalej v obmedzenej miere Ukrajinu podporovať.
Jeden z dôsledkov rozpadávajúcich sa rokovaní bol už skôr zrejmý a vzhľadom na to, ako v Európe fungujú priemyselné dezinformačné kampane, dal sa predvídať. Trump by bol v prípade kolapsu Ukrajiny označený za vinníka. Toto riziko mu hrozilo už pol roka pred voľbami, keď republikáni v americkom Kongrese blokovali pokračovanie americkej vojenskej pomoci pre Kyjev. Trump na poslednú chvíľu cúvol a kritická časť republikánskych poslancov odrazu zahlasovala za. Trump zjavne nechcel riskovať, že si na pleciach ponesie tento biľag.
Ak sa nič zlomové neudeje, tento nový trend bude znamenať pokračovanie pomalého ničenia Ukrajiny a postupné posuny Ruska na bojisku. Síce pomalé, ale nevyhnutné. Európa bude naďalej blúzniť o Ukrajine v NATO a o tom, ako v roku 2026 či 2030 bude schopná Ukrajinu vyzbrojiť natoľko, aby bola schopná ďalších vopred víťazných protiofenzív (ako bola tá z leta 2023). Otázkou, či na Ukrajine vtedy ešte bude mať kto bojovať a či ešte bude čo zachraňovať, sa veľmi netrápi. Veď predsa: „mier, ale spravodlivý“.
Hoci Rusom ide invázia pomaly, je zrejme len otázkou času, kedy sa cez Pokrovsk dobyjú až na líniu Slovjansk-Kramatorsk, čo by znamenalo faktickú stratu zvyšku Donbasu. Máj je obvyklý mesiac začiatku ofenzív, bojovať sa bude tento rok intenzívne až do októbra. Ak aj Rusi nedosiahnu svoje očakávania tento rok, budú pokračovať v tom budúcom. Ukrajina však tento manévrovací priestor nemá.
Nádej na mier, ktorý by znamenal záchranu Ukrajiny ako čiastočne suverénnej krajiny (s obrovskými obmedzeniami), je tak čoraz menšia.
Ak by chcel Putin naozaj dosiahnuť cieľ geopolitického (nie nevyhnutne vojenského) ovládnutia celej Ukrajiny a stratu jej faktickej suverenity – ako radi opakujú tunajší jastrabi –, pokračovanie vojny bude viesť k tomuto riziku nevyhnutne viac ako prípadný mier. Aj ten nespravodlivý.
