Nejde tu až tak o mediálnu pozornosť, ako skôr o to, že logika oboch akcií vedie opačným smerom. Samit NATO si kladie za cieľ dohodu o vyšších výdavkoch na zbrojenie. Namiesto želaných dvoch percent HDP by členské štáty mali zvyšovať k 3,5 percenta HDP výdavky na armádu a k tomu 1,5 percenta na infraštruktúru, akú správna členská krajina potrebuje na vojnu. Dohromady päť percent HDP ročne je nesmierna suma.
Celé to stojí a padá s tézou, že Rusko pre Európu predstavuje zásadnú hrozbu a vo chvíli, keď USA strácajú o Európu vojensky záujem, čo je najskôr pravda, EÚ potrebuje dozbrojiť. Ale ako? Dáva zmysel zaobstarať si v takejto situácii kvalitnú protivzdušnú obranu, o ostatných druhoch zbraní by sa malo debatovať.
A teraz Istanbul: mier na Ukrajine si slovne prajú všetci, pritom ale na Západe tamojší holubi podozrievajú tamojších jastrabov, že si ho tak celkom neprajú. Vládne strany a mediálny hlavný prúd v Česku občas vzbudzujú až dojem škodoradosti, keď „chcimírom“, ako je Donald Trump, nejde hľadanie mieru tak rýchlo, ako si predstavovali. Český premiér Petr Fiala pri každej príležitosti zdôrazňuje, že Rusku aj tak nemožno veriť, čo ako rada pre Ukrajinu znamená: Valcujte, bojujte navždy.
Tvítujúci českí politici s ohromným zadosťučinením vítali správu, že Vladimír Putin do Istanbulu nejde, vraj sa tým preukázalo, že je a) zbabelec a b) že mu nejde o mier, len o zničenie ukrajinského národa.
Že sa Putinovi nechce prestať bojovať, bude, bohužiaľ, do nejakej miery pravda, Rusko drží iniciatívu na bojisku a napriek veľkej snahe doteraz nedobylo kompletne celé štyri ukradnuté oblasti Ukrajiny. Front pokrivkáva za ústavou.
Avšak interpretovať rozhodnutie ruského prezidenta nejsť do Turecka ako prejav zbabelosti, ukazuje, že naši pozorovatelia nič nevedia o povahe vyjednávania o mieri. Keď sa hľadá východisko z vojny, najskôr, väčšinou opakovane, konajú delegácie, hlavy štátov sa schádzajú až úplne nakoniec.
Naša náhla nedočkavosť – Ako to, že sa Putin so Zelenským nestretnú hneď? Včera bolo neskoro! – je nesmierne pokrytecká. V skutočnosti to, že po dlhých troch rokoch vôbec vyrazia spolu rokovať ukrajinská a ruská delegácia, musíme uznať ako úspech Donalda Trumpa a jeho emisára Steva Wittkoffa.
Tri roky bola pre ľudí, ktorí sa ihneď ponáhľajú vysmiať americkým vyjednávačom, myšlienka s Ruskom rokovať a zistiť, či ako jadrová mocnosť nemá aj nejaké bezpečnostné záujmy a obavy z prítomnosti konkurenčnej jadrovej mocnosti na Ukrajine, neprípustná. Teraz sa títo vypchatí jastrabi týčia nad Wittkoffom, Rubiom a Trumpom, v rukách majú stopky a odpočítavajú sekundy, než vyprší čas na hľadanie mieru. Sú rozhodnutí zbrojiť a nejaký mier by im to len komplikoval.
Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.