Tajomstvo rusko-arménskeho spolužitia

Významnú úlohu v tom zohrala okolnosť, že Arméni vo väčšine patria k samostatnej (autokefálnej) kresťanskej pravoslávnej Arménskej apoštolskej cirkvi, ktorá má dlhodobý priateľský vzťah s Ruskou pravoslávnou cirkvou Moskovského patriarchátu. V diaspórach v západných krajinách sú aj katolíci, ale nie je ich veľa.

Pre Rusov bolo náboženstvo dlhodobo, až do 19. storočia, hlavným kritériom príslušnosti k ich národu, etnický faktor v tom nehral rozhodujúcu úlohu. Fiodor Dostojevskij v románe z roku 1880 Bratia Karamazovovci uviedol dialóg medzi ženami pripomínajúcimi si spoločnú známu. Jedna z nich sa pýta: To je táto, ktorej manžel je Nemec (takto vtedy volali nielen obyvateľov Nemecka, ale všetkých cudzincov – od slova nemý)? Druhá odpovedá, že kedysi bol Nemec, ale už je pokrstený, teraz je náš, Rus. Z tohto hľadiska pravoslávni Arméni neboli pre Rusov cudzinci. Preto sa sťahovali bez obáv zo zlého prijatia.

Príčiny migrácie boli určite aj ekonomické. Arménsko je horská krajina a nemá dosť priestoru na pôdohospodárstvo. Tamojších roľníkov lákali najprv úrodné pôdy ruského juhu, kde navyše dlho nebol dostatočný počet obyvateľov na ich obrábanie.         

Preto sa najpočetnejšia arménska diaspóra usídlila v južných oblastiach Ruska, kde je podnebie podobné ich obvyklému. V rokoch 1925 až 1953 tam dokonca oficiálne existoval administratívny Arménsky národný región. Potom ho z nejasných dôvodov zlikvidovali. Počul som, že o to požiadala Moskvu práve Arménska sovietska zväzová republika, ktorej vedenie malo obavy z odlivu obyvateľstva do Ruskej federácie.

Ale tam sa až dodnes zachovali miesta kompaktného osídlenia Arménov. Napriek tomu, že žijú vedľa Rusov, nevieme nič o vážnych etnických konfliktoch (hoci medzi susedmi na vidieku môže vypuknúť všeličo).     

Samozrejme, bývajú aj v Moskve a iných veľkých ruských mestách. Koexistencia s Rusmi im obyčajne nerobí problém. Postoj Rusov k nim je dosť pozitívny, no často je dobromyseľne ironický. Arméni sú stredobodom viacerých ruských vtipov. Takéto anekdoty býva zvykom rozprávať s kaukazským prízvukom, čo ich robí ešte zábavnejšími. Veľakrát som počul, ako Arméni sami reprodukujú tieto vtipy a smejú sa spolu s Rusmi.

V 60. a 70. rokoch 20. storočia sa táto tradícia neočakávane obrátila. Rozšírili sa vtipy o takzvanom arménskom rozhlase (v Československu Rádio Jerevan, na Západe aj Radio Eriwan). Skladali sa z len dvoch fráz: otázka poslucháča a odpoveď redakcie – paradoxná, až absurdná, ale vždy smiešna. No tieto anekdoty nezosmiešňovali Arménov, ale celú sovietsku realitu. Boli také úspešné, že ich preložili do cudzích jazykov a venovali im celé vedecké diela, napríklad Neues von Radio Eriwan vydané v Mníchove v roku 1972.          

Je jasné, že tieto vtipy nevznikali v Arménsku. Napriek tomu posilnili vtipnú konotáciu pohľadu Rusov na Arménov. Hovorí sa, že keď na stretnutí sovietskych rozhlasových a televíznych pracovníkov moderátor odovzdal slovo zástupcovi arménskeho rozhlasu, ten ani nemohol hovoriť pre neustály smiech v sále.

Určite to pre niektorých Arménov vyzeralo ponižujúce. No na druhej strane sa to pre nich stalo druhom poistky, vďaka ktorej dlhodobo majú v Rusku benevolentnú sociálnu atmosféru a prostredie. To však neznamená, že pozerajú na Rusov zdola hore a  považujú ich za vzor na napodobnenie. Naopak, sú si istí svojou identitou, ktorá je napokon staršia a vedia byť na Rusov aj dosť kritickí.

Pamätám si ako v období komunizmu, keď „rozkvet a konvergencia sovietskych národov“ sa zdali byť ako hotová vec, mi jeden môj arménsky priateľ povedal, že naši spoloční známi, tiež Arméni, majú vo svojej rodine veľký smútok. „Niekto zomrel?“ opýtal som sa ho. Odpovedal, že nie, no ich syn sa chce zasnúbiť s Ruskou. Bol som šokovaný – prečo je to smutné, keď sa zaľúbili? Priateľ pokýval hlavou –  to nepochopíš, ale presne vieme zo skúsenosti, že sa to neskončí dobre.  

Ten priateľ bol profesor matematiky, žil v Moskve od detstva, bol veľký milovník divadla a patril k ruskej kultúrnej elite. Ale pri tom všetkom úprimne veril, že Arméni musia chrániť svoju etnickú identitu a nemiešať sa s inými národmi. Najmä s Rusmi, s ktorými sú spolu už tisíc rokov.

Samozrejme, takto si to nemyslí každý, zmiešané manželstvá neboli a nie sú také zriedkavé. Avšak jasne nakreslená hranica medzi národmi žijúcimi na jednom území existuje dodnes. Stala sa ešte viac očividnou v dôsledku nedávnych udalostí v Náhornom Karabachu, o ktorých Štandard už dosť písal.

Arméni sú dnes veľmi rozhorčení, že Rusko ich poriadne nepodporilo v boji proti Azerbajdžanu a Turecku. Keď stratili územia v Karabachu, veľa sa hovorilo, že tak sa Moskva pomstila za farebnú revolúciu vytvorenú Nikolom Pašinjanom a jeho stúpencami v roku 2018, v dôsledku ktorej zbavili proruských politikov moci.

Po vojenskej porážke a kapitulácii považovali Pašinjana za politickú mŕtvolu. Ten však ožil a presvedčivo vyhral posledné voľby. Experti si myslia, že takto arménski voliči vyjadrili protest proti politike Ruska, s ktorým boli zjavne spojení jeho hlavní súperi – inak povedané, hlasovali naschvál proti Rusom.

Na pozadí toho paradoxne vyzerá výrazný nárast arménskej emigrácie do Ruska, spustený po udalostiach v Karabachu. Len za posledných pár mesiacov ich už prišlo do Ruska oveľa viac ako obyčajne za celý rok. Experti hovoria o novej veľkej vlne emigrácie.   

Ako je to možné, že Arméni sú nespokojní s Ruskom, ale masovo sa tam sťahujú? Možno majú silnejšiu motiváciu a už sa vo svojej krajine necítia bezpečne. Sú vystrašení najmä blízkou tureckou vojnovou prítomnosťou. Rusko je pre nich najbližším možným umiestnením. Okrem toho skoro každá arménska rodina tam má svojich príbuzných, schopných pomôcť, aby tam utečenci začali nový život.

Aj pre Rusko, kde rastie deficit práceschopného obyvateľstva, sú migranti z Arménska výhodnejší ako zo Strednej Ázie. Sú duchovne bližšie, lepšie vzdelaní, lepšie poznajú jazyk. A sú viac pripravení na koexistenciu.

Takže arménska diaspóra v Rusku rastie, a to aj pričinením ľudí, čo nemajú radi túto krajinu a nechystajú sa tam asimilovať. Tento vývoj je dosť alarmujúci. Dlhé a relatívne bezkonfliktné spolužitie dvoch národov sa môže stať krehkým a zraniteľným. Môžeme iba dúfať v ich vzájomnú trpezlivosť a obozretnosť, ktoré sú nutne potrebné v delikátnej sfére medzietnických vzťahov.

Treba zaznamenať, že na rozdiel od niektorých iných krajín (Francúzsko, USA) arménska diaspóra v Rusku nemá priamy politický vplyv. Nie je zjednotená a organizovaná. Jej najväčšie verejné združenie Zväz Arménov v Rusku existuje už 20 rokov, ale nestalo sa ani všeobecne uznanou autoritou vnútri diaspóry, ani efektívnym lobistom jej záujmov v štáte.     

Avšak, podľa mňa, politické sebaurčenie Arménov, žijúcich v Rusku, je otázkou času. Ak vezmeme do úvahy ich početnosť a prítomnosť spoločných záujmov, môžu sa stať vážnou spoločenskou silou, s ktorou bude treba počítať na federálnej aj miestnej úrovni, aspoň v južných regiónoch.

Nuž, ako tvrdia Arméni, na svete existujú iba tri veľké národy: náš (arménsky), ruský a neruský. V tomto vtipe vidíme uznanie osobitnej úlohy, ktorú hrajú pre Arménov Rusi v porovnaní so všetkými ostatnými národmi. Preto asi budú pestovať spoločný jazyk, ako tomu bolo doteraz.