Petr Drulák

Časť amerických predstaviteľov si tieto fakty uvedomuje. Ľuďom ako prezident Trump, viceprezident Vance či zvláštny splnomocnenec Witkoff navyše prekáža, že vojna odvádza pozornosť od hlavného amerického rivala Číny a ďalších otázok, ktoré racionálne považujú za podstatnejšie. Preto naliehali na rýchle ukončenie konfliktu. Čelia však dvom vnútorným prekážkam.

Prekážky USA a záujmy európskych „neokonov“

Po prvé, aj keď Trump opakuje, že nejde o jeho vojnu a za všetko môže „hlupák“ Biden, nechce zopakovať Bidenov ponižujúci scenár z Afganistanu, ktorý by najskôr nastal s náhlym stiahnutím USA a zrútením Ukrajiny. Po druhé Trump ovláda vlastnú administratívu len čiastočne. Jej iná časť, predstavovaná ministrom zahraničných vecí Rubiom či zvláštnym veľvyslancom Kellogom, chce pokračovať v Bidenovej, neokonzervatívnej línii. V okamihu, keď Trumpovu ukrajinskú politiku formulujú súčasne Witkoff aj Kellog, sa racionalita z amerického konania vytráca.

Hlavným nositeľom bidenovskej neokonzervatívnej ideológie v ukrajinskom konflikte sa v posledných dvoch rokoch stala Európa. Jej pozície sú na prvý pohľad nepochopiteľné. Trvá na sankciách, ktoré ju ekonomicky ničia, Rusku dáva prázdne ultimáta, hrozí mu vojskami a zbraňami, ktoré nemá. Možno to čiastočne pripísať ideologickému poblúzneniu podobnému Green Dealu či migračnému multikulturalizmu.

Avšak aj tu sa môže skrývať racionalita. Európska elita, ktorá u vlastných občanov neustále stráca na demokratickej podpore i vierohodnosti, objavila v ukrajinskej vojne ďalší nástroj manipulácie. Straší Ruskom, ktoré cez Ukrajinu postupuje až k Atlantiku, aby občanov prinútila k súhlasu s posilňovaním represívnych štruktúr a ďalšou bruselskou centralizáciou. S vojnou nabrali nový dych odporcovia jednomyseľnosti v rozhodovaní o zahraničnej politike.

Vlády Nemecka, Francúzska, Talianska, Španielska a pár menších štátov tvrdia, že pre Rusko je nutné zrušiť právo veta. Predsedníčka Európskej komisie Leyenová, ktorej inštitúcii neprislúchajú vo veciach vojny a mieru žiadne právomoci, stavia seba aj Európsku komisiu do čela európskej podpory vojny. Čím dlhšie potrvá, tým lepšie. Pri európskych výletoch do Ľvova či Kyjeva nemusí preto vôbec ísť o záchranu Ukrajiny, ale o federalizáciu Európy.

Represívny kyjevský režim ako prekážka mieru

Najtragickejšou prekážkou mieru je však súčasný kyjevský režim. Mal by sa snažiť vojnu okamžite zastaviť, pretože jej každý ďalší deň prináša nielen nové straty, ale aj stále horšie vyhliadky konečného usporiadania. Mier, ktorý by Ukrajina mohla mať dnes, je menej priaznivý, než čo bolo s Rusmi dohodnuté v marci 2022 a napriek tomu priaznivejší, než čo bude na stole tento rok na jeseň.

Zelenského režim sa však stal od vojny závislým: neprežil by bez západnej vojnovej pomoci ani bez porušovania demokracie a represií odôvodňovaných vojnou.

S koncom vojny skončí aj Zelenskyj; pravdepodobne dosť zle, pokiaľ neutečie. Preto dnes odmieta prijať stratu Krymu, ktorý sa v hraniciach Ukrajiny ocitol čisto náhodou a proti vôli miestnych, aj východných oblastí, ktorých väčšinovo ruskojazyčné obyvateľstvo by sa dnes už asi ťažko zmierovalo s kyjevskou nadvládou.

Pokrikovanie vs. racionálny prístup

Na tomto pozadí nadobúdajú zmysel bizarné udalosti posledných týždňov. Rozpoltení Američania znižujú svoje diplomatické zapojenie, na čo reagujú Európania vyhlásením ultimáta: buď Rusko okamžite prijme prímerie alebo... Alebo čo?

Ťažko povedať, čím vlastne chcú Rusko pritlačiť k múru. Ale pre domácu potrebu stačí, že hrozia a strašia. Keď Rusko ponúkne Ukrajine rokovania v Istanbule, Zelenskyj príde s bombastickým a nezmyselným vyhlásením, že bude rokovať iba s Putinom. Takéto stretnutie by malo zmysel na konci cesty, na prekonanie posledných sporných otázok, nie na jej začiatku, keď si vyjednávači najprv musia ujasniť, kto kde stojí a čo očakáva. Zelenskyj dáva pokrikovaním iba najavo, že o rokovania nemá záujem.

Ako reagujú Rusi? Vysielajú do Istanbulu delegáciu na rovnakej úrovni a s rovnakým šéfom ako pred tromi rokmi, kým Kyjev pod britským tlakom a pod zámienkou ruského masakra v Buči rokovania prerušil. V diplomacii postupujú rovnako racionálne a systematicky ako posledné dva roky na bojisku. Až keď na druhej strane stola zasadne príčetný partner, ktorému pôjde o budúcnosť krajiny skôr než o vlastné prežitie, bude šanca na mier.