Nezákonné praktiky a neschopnosť Komisie pri tajení správ Ursuly von der Leyenovej

Predmetné rozhodnutie veľkej komory totiž predstavuje kľúčovú súčasť vyšetrovania širšej aféry známej ako Pfizergate, ktorá má svoje počiatky už v roku 2021.

V čase, keď svet čelil rozsiahlej zdravotnej kríze, predsedníčka Komisie Ursula von der Leyenová nadviazala priame rokovania s generálnym riaditeľom farmaceutickej spoločnosti Pfizer Albertom Bourlom. Tieto rozhovory – ako neskôr odhalili médiá ako New York Times – prebiehali cez SMS správy, a to minimálne v období od 1. januára 2021 do 11. mája 2022.

Ich výsledkom bola obrovská zmluva v hodnote miliárd eur na nákup vakcín v objeme 1,8 miliardy dávok. Dohoda, ktorej odhadovaná hodnota presiahla 35 miliárd eur, bola výsledkom priamej komunikácie mimo bežného zmluvného postupu.

Žalobu podali novinári v mene transparentnosti

Americký denník odhalil a zverejnil tento netransparentný postup súkromnej komunikácie zo strany predsedníčky Európskej komisie, čím vyvolal pochybnosti o transparentnosti a zákonnosti celého procesu nákupu vakcín.

V roku 2022 preto New York Times a novinárka Matina Stevis podali žiadosť o prístup k dokumentom podľa nariadenia č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie, ktorá bola adresovaná Európskej komisii. Žiadosť sa týkala konkrétne sprístupnenia predmetných textových správ.

Komisia na žiadosť najprv vôbec nereagovala a vyjadrila sa až po urgencii zo strany zástupcu New York Times. Uviedla, že „nemá k dispozícii žiadne dokumenty zodpovedajúce popisu uvedenému v žiadosti, a preto nie je schopná jej vyhovieť“. Rovnaký postup zopakovala aj pri druhej, totožnej žiadosti zo strany média a rozhodnutím C(2022) 8371 final z 15. novembra 2022 danú žiadosť zamietla.

Novinári sa následne obrátili so žalobou na Súdny dvor EÚ a domáhali sa ňou zrušenia rozhodnutia Európskej komisie a sprístupnenia konverzácie medzi šéfom Pfizeru a predsedníčkou Komisie von der Leyenovou.

Rozsudok Všeobecného súdu EÚ zo 14. mája 2025 vo veci T-36/23 (Matina Stevis a New York Times Company proti Európskej komisii) sa síce primárne týka práva verejnosti na prístup k dokumentom, no zároveň v značnej miere poukazuje na šokujúco laxný prístup Európskej komisie k dôležitým prvkom odhaľovania a vyšetrovania podozrení, ktoré sa týkajú jej predsedníčky Ursuly von der Leyenovej.

Komisia popierala vlastné slová a nevedela vysvetliť postupy

Všeobecný súd totiž vyhovel žalobe novinárky a New York Times a zrušil odmietavé rozhodnutie Komisie. Hneď v úvode svojho odôvodnenia konštatoval, že Komisia najprv nepoprela, že predsedníčka Komisie a generálny riaditeľ spoločnosti Pfizer si vymieňali textové správy počas kontaktov v prvých mesiacoch roka 2021, a dokonca uviedla, že „túto skutočnosť nikdy nepoprela“.

Následne však Komisia tvrdila, že „nevie, či požadované dokumenty skutočne existovali, keďže ich nemá k dispozícii“.

Súd v tejto súvislosti poznamenal, že odpovede Komisie sú založené buď na predpokladoch, alebo na meniacich sa či nepresných informáciách, pričom existencia predmetných súkromných rozhovorov bola potvrdená viacerými dôkazmi – aj zo strany predstaviteľov Komisie a spoločnosti Pfizer.

Podľa súdu je preto povinnosťou inštitúcie zabezpečiť uchovávanie takejto komunikácie v priebehu času, pričom táto povinnosť súvisí s princípom dobrej správy vecí verejných, ktorý je zakotvený v článku 41 Charty základných práv EÚ. Komisia mala zároveň povinnosť konať s náležitou starostlivosťou pri vyhľadávaní dokumentov, ku ktorým novinári žiadali prístup. Nie je teda prípustné odpovedať v zmysle „dokumenty neevidujeme“, ak bola ich existencia jednoznačne preukázaná.

Zásada transparentnosti a povinnosť konať s náležitou starostlivosťou – ktoré sú základom práva na prístup k dokumentom – vyžadujú, aby administratíva Únie konala s opatrnosťou a obozretnosťou a poskytovala vierohodné vysvetlenia, ktoré umožnia žiadateľovi o prístup, ako aj Všeobecnému súdu pochopiť, prečo nebolo možné požadované dokumenty nájsť.

Hoci Komisia pred súdom tvrdila, že sa požadované dokumenty pokúšala nájsť, nebola schopná vysvetliť, kde ich hľadala, ani neuviedla, ktoré miesta mimo systému správy záznamov boli preverované. Nevedela ani potvrdiť, či správy hľadala v telefóne predsedníčky Komisie a pri ktorej žiadosti vlastne začala dokumenty vyhľadávať.

Na priamu otázku počas pojednávania uviedla, že nie je schopná poskytnúť žiadne nové informácie o vykonaných prehliadkach ani spresniť, ako boli vykonané a či bola predsedníčka Komisie požiadaná o informácie o existencii požadovaných dokumentov.

Súd označil tvrdenia Komisie za nedôveryhodné

Súd zhodnotil, že takéto vysvetlenie zo strany Komisie nie je vierohodné.

Navyše poznamenal, že s ohľadom na možné výmeny telefónov predsedníčky z bezpečnostných dôvodov alebo na ich manuálne mazanie nie je možné s istotou vedieť, či požadované správy ešte existujú alebo či boli vymazané – a ak áno, či išlo o úmyselné alebo automatické mazanie. Rovnako nie je známe, či boli telefóny predsedníčky nahradené, čo sa s nimi stalo a či boli vôbec prehľadané po podaní pôvodnej a opakovanej žiadosti.

Napriek vyjadreniam na pojednávaní Komisia v písomnej forme uviedla, že „požadované textové správy neobsahovali dôležité informácie“, a preto ich neevidovala ako tie, ktoré by vyžadovali uchovávanie. Odkázala pritom aj na technické limity, ktoré bránia archivácii všetkých SMS správ všetkých úradníkov.

Komisia tak v podstate priznala, že správy existovali, no podľa jej názoru neboli dôležité, a preto nemala povinnosť ich uchovávať. Opierala sa pritom (podľa súdu nesprávne) o judikatúru, podľa ktorej interná komunikácia a návrhy týkajúce sa dokumentu – ako napríklad list – samy osebe nemajú mimoriadny význam a nevyžadujú registráciu ani archiváciu.

Komisia nevie, prečo správy nebolo potrebné archivovať

Súd takýto výklad Komisie v danom prípade neakceptoval. Pripomenul, že právo na prístup k dokumentom vyžaduje, aby dotknuté inštitúcie v čo najväčšej možnej miere a spôsobom, ktorý nie je svojvoľný, vypracovali a uchovávali dokumentáciu týkajúcu sa vlastnej činnosti. Nemožno ich zbaviť tejto povinnosti len tým, že predmetnú dokumentáciu nezaregistrujú.

Za dôležitý aspekt považoval súd aj skutočnosť, že Komisia nevysvetlila, prečo dospela k záveru, že textové správy, ktoré si vymieňala predsedníčka Komisie s generálnym riaditeľom Pfizeru v súvislosti s obstarávaním vakcín, neobsahovali dôležité informácie a nevyžadovali následné archivačné opatrenia.

Všeobecný súd tak svojím rozsudkom potvrdil, že aj textové správy môžu byť považované za dokumenty podľa nariadenia č. 1049/2001, ak sa týkajú politiky, činnosti alebo rozhodnutí EÚ, a že inštitúcie EÚ majú povinnosť uchovávať dokumenty, ktoré sú relevantné pre ich činnosť. Nemôžu sa tejto povinnosti vyhnúť tvrdením, že dokumenty neexistujú, bez poskytnutia dostatočných dôkazov.

Komisia nepredložila presvedčivé vysvetlenie, prečo predmetné textové správy neexistujú alebo nie sú v jej držbe, čím porušila zásady dobrej správy vecí verejných a transparentnosti.

Utajovanie týchto správ zo strany Komisie nie je iba krokom pred neželanou medializáciou pochybení uvedenej inštitúcie.

Nákup vakcín vyšetruje Európska prokuratúra

Netransparentné a prípadne aj korupčné správanie v prípade Pfizergate vyšetruje Európska prokuratúra. Vyšetrovatelia z Európskej prokuratúry (EPPO) prevzali od belgických prokurátorov vyšetrovanie von der Leyenovej v súvislosti so „zasahovaním do verejných funkcií, s ničením SMS správ, korupciou a konfliktom záujmov“, uvádza sa v právnych dokumentoch, ktoré videl denník Politico a hovorca prokuratúry v Liège.

Vyšetrovanie pôvodne začali belgické justičné orgány v meste Liège začiatkom roka 2023 po trestnom oznámení, ktoré podal miestny lobista Frédéric Baldan.

Európska prokuratúra vzhľadom na prebiehajúce vyšetrovanie neposkytuje bližšie informácie, no do úvahy prichádza viacero trestných činov, ktorými by sa mohla zaoberať. Hoci prokurátori Európskej prokuratúry vyšetrujú údajné trestné činy, v súvislosti s prípadom zatiaľ nikto nebol obvinený.

Nákup vakcín môže predstavovať viaceré trestné činy

Ak by EPPO vyšetrovaním zistila, že uzatvorenie zmluvy prebehlo za neštandardných, nezdokumentovaných podmienok alebo obídením riadneho zmluvného procesu, mohlo by ísť o trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Nákup vakcín za vyše 30 miliárd eur sa totiž bežne neuskutočňuje prostredníctvom SMS správ a už vôbec nie utajeným spôsobom, ako to robila von der Leyenová.

Do úvahy prichádzajú aj porušenia zákona súvisiace s osobnou účasťou von der Leyenovej na vyjednávaní nákupu bez mandátu, so zatajovaním komunikácie s obchodným partnerom či s uprednostnením jedného dodávateľa.

V prípade textových správ, ak sa preukáže ich účelové utajovanie alebo zničenie ako úradného dokumentu (čo konštatoval súd), je možný postih aj za túto protiprávnu činnosť.

Vylúčiť nemožno ani podvodné či korupčné konanie, vedúce k neodôvodnenému výdaju z rozpočtu EÚ, ak by sa preukázalo, že nákup vakcín sa uskutočnil za predražené ceny, bez riadneho tendra a transparentnosti – a to z dôvodu poskytnutia benefitov predsedníčke Komisie.

Vzhľadom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ možno s istotou hovoriť o porušení práva pri zatajení či zničení dokumentov obsahujúcich SMS správy von der Leyenovej, ako aj o porušení archivačných povinností v administratívnej rovine.

Komisia siahla na rozpočet EPPO

Vo svetle vyšetrovaní EPPO si už verejnosť mohla všimnúť kroky Komisie voči Európskej prokuratúre. Komisia totiž obmedzila rozpočet Európskej prokuratúry, čo šéfka prokuratúry Laura Codruța Kövesiová označila za nezvyčajný krok.

Prokurátori sa obávajú, že nebudú môcť riadne vykonávať svoju prácu, ak Komisia zrealizuje plán na zníženie rozpočtu, pričom tento krok prišiel podľa EPPO prekvapivo.

Okrem trestného vyšetrovania utajovanej komunikácie sa po rozhodnutí Súdneho dvora EÚ voči predsedníčke Komisie zdvihla vlna nevôle aj zo strany europoslancov.

Europoslanci navrhli vytvoriť vyšetrovací výbor

Koalícia pravicových a nezávislých poslancov Európskeho parlamentu na čele s dánskym poslancom Andersom Vistisenom získala 180 podpisov, ktoré sú potrebné na začatie hlasovania o vytvorení nového výboru na vyšetrovanie korupcie a zodpovednosti v inštitúciách Európskej únie.

Výbor pre transparentnosť a zodpovednosť (Transparency and Accountability Committee – TRAC) má vyšetriť možné zneužitie právomocí a netransparentné praktiky v rámci rokovaní o vakcínach. Vistisen vyhlásil, že ak von der Leyenová odmietne zverejniť predmetné správy, mal by ju Európsky parlament odvolať, čo by znamenalo pád celej Komisie. Vistisen pritom poznamenal, že von der Leyenová v minulosti mazala SMS správy aj v inej podobnej afére.

Skupina ľavice v Európskom parlamente, zastúpená spolupredsedami Manon Aubryovou (Francúzsko) a Martinom Schirdewanom (Nemecko), požaduje okamžité zriadenie nezávislého etického orgánu, ktorý by dohliadal na transparentnosť a etické správanie inštitúcií EÚ. Aubryová zdôraznila, že tento rozsudok je víťazstvom pre transparentnosť a že je nevyhnutné zaviesť opatrenia, ktoré zabránia legislatívnemu procesu prebiehať v úplnej netransparentnosti.

Komisia kritizuje iných, u seba problém nevidí

Predsedníčka EK von der Leyenová aj samotná Komisia svojím mimoriadne netransparentným konaním za hranou zákona ukazujú, ako tí, ktorí na jednej strane kritizujú nedodržiavanie princípov právneho štátu v členských štátoch, sami konajú v rozpore so zákonom, keď im to vyhovuje.

Ako príklad možno uviesť správy o právnom štáte, ktoré Komisia každoročne zverejňuje s kritikou toho, čo v členských štátoch nefunguje. Požiadavka transparentnosti a boja proti korupcii je pritom na najvyšších priečkach hodnôt, ktoré EK vyžaduje.

V prípade SMS správ jej predsedníčky zrazu nie je potrebná ani transparentnosť, ani iné predpoklady, ktoré patria pod základné zásady právneho štátu. Komisia v tomto prípade popierala vlastné slová a nevedela vysvetliť svoje postupy v súdnom konaní pri krokoch jej predsedníčky, pritom podľa stanoviska Komisie doručeného súdu je to v poriadku.

Absurdné a nekompetentné vyjadrenia Komisie pred Súdnym dvorom EÚ vo veci nesprístupnenia správ novinárom silno naznačujú, že táto inštitúcia – ako aj jej predsedníčka – má čo skrývať.

Trestné konanie vedené na úrovni Európskej prokuratúry by sa mohlo pohnúť míľovými krokmi, ak by tieto správy boli verejne dostupné a ukázali by verejnosti, ako prebiehal nákup vakcín. To, čo v iných podobných prípadoch podlieha mimoriadne náročnému procesu schvaľovania na viacerých úrovniach rôznych inštitúcií, malo v prípade nákupu očkovacích látok ostať utajené.

Nikto nič nevie a nikto nič nemal potrebu archivovať – a to pri jednom z najväčších nákupov v dejinách Európskej únie za desiatky miliárd eur.

Ak by išlo iba o bežnú a neškodnú konverzáciu medzi dvomi osobami, dokonca priateľmi, ako to bolo v prípade von der Leyenovej a šéfa Pfizeru, zrejme by nebol problém správy zverejniť.

Verejnosť sa tak oprávnene pýta, či na úrovni Európskej komisie pôsobia osoby, ktoré nedokážu ani v základných rozmeroch vysvetliť svoje nezákonné kroky pre ich nedostatočnú odbornú zdatnosť, alebo ide o kompetentné osoby s inou motiváciu tajiť podstatné dokumenty, dokonca až do miery prekročenia zákona.

V danom prípade za utajenie správ s mimoriadne primitívnymi vysvetleniami bojovala jedna z najdôležitejších inštitúcií Únie. Ťažko si potom predstaviť okolnosti, ktoré by hlasnejšie kričali o podozreniach z korupcie na najvyššej úrovni.