Na ospalé nemecké pomery je to takmer revolúcia. Krajina, ktorej intelektuálnu vrstvu ťažko zasiahla myšlienka Atomkraft – nein, danke!, si rozmyslela svoju obvyklú snahu dokopávať hlava-nehlava do nemeckých riešení aj zvyšok Európy.
Bohužiaľ, samotné Nemecko sa už vrátiť k jadru v podstate nemôže. Odstávka jadrových elektrární nebola jednorazový úkon. Bol to dlhodobý proces, pri ktorom sa okrem iného už neinvestovali peniaze (nad nevyhnutné minimum) do údržby a opráv reaktorov, ktorých prevádzka sa mala čoskoro skončiť. Navyše od odstávky na zvyšnej technike – ak už nebola demontovaná – ďalej zapracoval zub času. Nemálo prepustených inžinierov odišlo do dôchodku, z ktorého sa im už možno nebude chcieť vrátiť späť.
Dodávateľské firmy sa preorientovali na iné produkty a iné trhy. Výchova nových jadrových inžinierov bola utlmená a noví absolventi sú zameraní skôr na „malé“ aplikácie jadrového inžinierstva, ako sú medicínske prístroje, než na výrobu elektriny. Prerušil sa prenos neformálneho know-how medzi ľuďmi, ktorému zvyčajne hovoríme „inštitucionálna pamäť“, a ten sa veľmi ťažko opäť obnovuje.
A napokon je tu politické riziko s menom Zelení. Tí sú momentálne na spolkovej úrovni v opozícii, ale sedia v mnohých krajinských vládach. A vzhľadom na to, že sa nemecká politická scéna nedokáže systémovo zmieriť s existenciou AfD, je pomerne pravdepodobné, že budú súčasťou nejakej budúcej spolkovej veľkoalície, do ktorej budú jej iniciátori potrebovať úplne všetky ostatné strany. Nie všetci členovia strany Zelených sú antijadroví, pre mnohých z nich je to však aj napriek tomu celoživotný článok viery, čo bude prípadných investorov do nemeckého jadra silne odrádzať.
