Postjadrové Nemecko a francúzske líderstvo

Na ospalé nemecké pomery je to takmer revolúcia. Krajina, ktorej intelektuálnu vrstvu ťažko zasiahla myšlienka Atomkraft – nein, danke!, si rozmyslela svoju obvyklú snahu dokopávať hlava-nehlava do nemeckých riešení aj zvyšok Európy.

Bohužiaľ, samotné Nemecko sa už vrátiť k jadru v podstate nemôže. Odstávka jadrových elektrární nebola jednorazový úkon. Bol to dlhodobý proces, pri ktorom sa okrem iného už neinvestovali peniaze (nad nevyhnutné minimum) do údržby a opráv reaktorov, ktorých prevádzka sa mala čoskoro skončiť. Navyše od odstávky na zvyšnej technike – ak už nebola demontovaná – ďalej zapracoval zub času. Nemálo prepustených inžinierov odišlo do dôchodku, z ktorého sa im už možno nebude chcieť vrátiť späť.

Dodávateľské firmy sa preorientovali na iné produkty a iné trhy. Výchova nových jadrových inžinierov bola utlmená a noví absolventi sú zameraní skôr na „malé“ aplikácie jadrového inžinierstva, ako sú medicínske prístroje, než na výrobu elektriny. Prerušil sa prenos neformálneho know-how medzi ľuďmi, ktorému zvyčajne hovoríme „inštitucionálna pamäť“, a ten sa veľmi ťažko opäť obnovuje.

A napokon je tu politické riziko s menom Zelení. Tí sú momentálne na spolkovej úrovni v opozícii, ale sedia v mnohých krajinských vládach. A vzhľadom na to, že sa nemecká politická scéna nedokáže systémovo zmieriť s existenciou AfD, je pomerne pravdepodobné, že budú súčasťou nejakej budúcej spolkovej veľkoalície, do ktorej budú jej iniciátori potrebovať úplne všetky ostatné strany. Nie všetci členovia strany Zelených sú antijadroví, pre mnohých z nich je to však aj napriek tomu celoživotný článok viery, čo bude prípadných investorov do nemeckého jadra silne odrádzať.

V podstate by jediná možná výnimka nastala, keby sa skutočne podarilo uviesť do prevádzky malé modulárne reaktory. To sú – teoreticky – stroje, ktoré nepotrebujú ani príliš veľa starostlivosti, ani príliš drahú výstavbu, majú sa vyrábať v továrni „na bežiacom páse“ a voziť kamiónom. Na tento druh ľahko prenosného reaktora, ktorý je vyrobený niekde inde, by si mohlo trúfnuť i Nemecko, pretože v najhoršom prípade by sa jednoducho previezol inam. Najskôr ho však niekto musí začať úspešne vyrábať – a toho sme sa zatiaľ nedočkali.

Z nemeckého hľadiska je tento ústupok ústretovým gestom hlavne voči Francúzsku, ktoré si sľubuje, že na prípadnej európskej jadrovej renesancii zarobí. To však okrem iného znamená vyradiť akúkoľvek konkurenciu – a nedávny list francúzskeho eurokomisára Stéphana Séjournéa, ktorý vyzýva Českú republiku, aby odložila podpis zmluvy [s juhokórejskou firmou, pozn. red.] o dostavbe Dukovian, do toho zapadá.

Séjourné azda nehovorí za celú Európsku komisiu, ale v praxi si ťažko predstaviť Komisiu, ktorá by v takej veľkej veci nešla Francúzom na ruku. Jednotlivé členské štáty EÚ si síce sú rovné, ale Francúzsko patrí do klubu tých rovnejších. Jediné, čo by to mohlo zmeniť, je prípadné víťazstvo nejakého nacionalistu vo francúzskych prezidentských voľbách. Tam by asi Brusel nevynechal príležitosť, ako mu „natrieť schody“.

Stručné hodnotenie celej situácie by teda mohlo znieť takto: je pekné, že si Nemci konečne uznali vlastnú chybu, ale lacnejšiu energiu z toho zrejme mať nebudeme.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.