Keď moralizmus démonizuje všetko, hokej nezostane bokom

Napokon, ak sa súčasťou hybridnej vojny stávajú aj také veci, ako je ruská zmrzlina, nečudo, že moralisti (pozor, s morálkou a hodnotami ten pojem nemá nič spoločné) sa do vojny budú snažiť zatiahnuť aj hokejovú reprezentáciu.

Ide o takmer poslednú oblasť, ktorá dokáže našu krajinu zjednocovať aj uprostred politickej polarizácie. Tak to bolo v najhorších časoch mečiarizmu či dokonca komunizmu. Dnes to tak už však nie je.

Do vojny a do boja sa musí zapojiť každý. Aj hokejisti. Ak na ukrajinskom hybridnom fronte (za počítačom) hrdinsky bojujú slovenskí novinári, nemôžeme predsa vynechať ani hokejistov.  

Komsomoľská kritika v denníku N

Ako keby polarizácie a nenávisti nebolo dosť, liberálne denníky si opäť tradične pripravili výzbroj a počas hokejových majstrovstiev vytiahli do boja. Denník N ťahal geopolitickú kampaň počas celého šampionátu. V žiadnom článku si neodpustil povinnú komsomoľskú kritickú poznámku o našich hráčoch z KHL.

Vrchol prišiel pred naším kľúčovým nedeľným zápasom. Jeho redaktor sa blysol rozhovorom s Ralfsom Freibergsom. Niežeby vhodnejších (hokejových) tém pri komunikácii s lotyšskou hviezdou nebolo dosť, ale prvá štvrtina rozhovoru sa venovala geopolitike a ruskému terorizmu: „Prvý raz od začiatku vojny má Slovensko v kádri hráčov z ruskej KHL. Vy Lotyši ich nevoláte,“ znela prvá otázka nášho novinára, presnejšie nahrávka na smeč, po ktorej nasledovala povinná pasáž o teroristoch a podobne.

Redaktor, ktorý akoby reprezentoval nejaký cudzí štát, rozhovor viedol ako spor medzi podporovateľmi Ukrajiny (Lotyšsko) a odporcami (Slovensko). Nespomenul, že Slovensko patrí v pomere k HDP k najväčším podporovateľom Ukrajiny.

Nadpis rozhovoru znel: „Lotyš Ralfs Freibergs: Proti Slovákom mám extra motiváciu pre hráčov z KHL. ,Rusáci´ sú teroristi“. Išlo zrejme o pokus vytvoriť v čitateľoch dilemu, komu majú v našom rozhodujúcom nedeľnom zápase vlastne fandiť.

Všade zasahujúca geopolitika

Takto dnes vyzerajú rozhovory o športe, kultúre, s hercami či dokonca baletkami a spevákmi. Geopolitika musí zasiahnuť úplne všade. Nielen politika, ale aj šport má ľudí rozdeľovať a hecovať proti sebe do nezmieriteľných pozícií.  

Z KHL pritom hrali na majstrovstvách len dvaja naši hokejisti, Patrik Rybár (ktorý chytal jeden zápas) a obranca Mário Grman. Problematickými majú vraj byť aj tí, ktorí síce v KHL už nehrajú, ale v minulosti podpísali kontrakty až po začiatku ruskej agresie: Adam Húska, Mislav Rosandič a Michal Krištof.

Pritom títo hráči slovenskú reprezentáciu posilnili v situácii, keď dvadsať najlepších hokejistov neprišlo reprezentovať, len pri niektorých z nich pritom hralo rolu zranenie. Zvyšok sa ospravedlnil z osobných, rodinných, únavových či iných dôvodov. To sa žiadnej inej reprezentácii nestalo a nik presne nevie, čo je za tým.

Ak niekto z KHL bol ochotný prísť, za daných okolností mu treba byť vďačný, že nás vôbec chcel prísť zachraňovať. Napríklad pred vypadnutím, ktoré vzhľadom na tie tesné výsledky s Francúzskom a Slovinskom vôbec nemuselo byť ďaleko.

Polarizovanie, hecovanie, moralizmus

Neustále počúvame o rastúcej polarizácii a o tom, aký nebezpečný je tento stav pre našu krajinu, a to najmä v spojitosti s vojnou na Ukrajine. Počúvame to práve od tých, ktorí nevymeškajú príležitosť, aby polarizovali úplne čokoľvek.

Paradoxne tento moralizmus pochádza práve od tých, ktorí dlhodobo podporujú spornú (proti)ukrajinskú politiku. Fanaticky hecovali Ukrajinu do protiofenzívy v lete 2023, hoci sa vopred dobre vedelo, akou katastrofou sa to skončí.

Napokon ofenzíva dopadla ešte horšie, ako sa očakávalo - Ukrajina tam prišla o najlepších vojakov, cenné kusy drahocennej techniky a nastal zrejme najdôležitejší zlom vojny, po ktorom sa už napadnutá krajina nemala čím brániť a ochrániť front pred síce pomalým, ale odvtedy trvalým posunom.

Ak ste v tom čase upozorňovali na zjavné omyly propagandy, ktorej cieľom bola skôr márna ofenzíva než ohľady na Ukrajinu - dnes už všetci vieme, že posielať celú brániacu sa ukrajinskú armádu do mlynčeka na mäso nebolo správne – boli ste moralistami označení a démonizovaní ako proruskí trollovia. Podobne to bolo aj pri Avdijivke, Bachmute či Kursku. Bezohľadnosť západnej „politiky“ a ukrajinského vedenia závislého od Západu nemá hraníc.

Debata, či je správne za daných okolností hrať v ruskej KHL, je namieste, ale je to osobné rozhodnutie samotných hráčov, ktoré by nemalo zasahovať do reprezentácie.

Pri tejto téme by sme tiež mali mať na pamäti, že túto „diskusiu“ máme už dávno za sebou a kritérium sme si stanovili už pred dvadsiatimi rokmi. Slovo diskusia som dal do úvodzoviek, pretože sme žiadnu neviedli.

Trhanie medzinárodného práva v Iraku

Mnohí dnešní „hodnotoví hrdinovia“, napríklad Dominik Hašek či Michal Handzuš, hrali v NHL napriek vojne v Iraku a bombardovaniu Juhoslávie, teda počas vojny, ktorá bola rovnako nelegitímna ako ruská, ale nebola o nič menej „krvavá, agresívna, brutálna“, ako sa zvykne dnes povinne písať o vojne ruskej.

Vtedy sa trhalo medzinárodné právo rovnako ako dnes – a bola to Amerika, ktorá - paradoxne - ako jeho najdôležitejší garant spochybnila jeho legitimitu.  

V tom čase v prvých rokoch nového milénia sme mali takmer celú reprezentáciu zloženú z hráčov hrajúcich v krajine vojenského agresora a boli sme s ňou úspešní, na začiatku milénia sme získali všetky tri medaily v priebehu štyroch rokov.

Ak by nemali títo hráči reprezentovať, nič z toho by nebolo. V tom období nepadla ani zmienka o tom, že by hokejisti z NHL nemali reprezentovať preto, že USA opakovane „vedie brutálnu, agresívnu a krvavú imperialistickú vojnu proti slabšej krajine“.  

Dnes sa táto moralistická otázka vyťahuje, keď ide o dvoch hráčov z KHL, ktorí ani nepatrili medzi určujúcich lídrov.

To je príznak moralizmu: jeho nositeľ si ním pestuje prázdny imidž morálne nadradenej bytosti jedine vtedy a tam, kde ho to nič nestojí.