Aktuálne prímerie je zrejme len prestávkou pred ďalším kolom konfliktu v Kašmíre

Pravdepodobne práve táto hrozba aktivizovala Spojené štáty, ktoré prevzali úlohu sprostredkovateľa a podarilo sa im vyrokovať prímerie. Koniec konfliktu to však ani zďaleka nie je.

Súčasná kríza sa začala 22. apríla, keď islamskí teroristi v Pahalgame v indickom Kašmíre zavraždili 26 ľudí. K útoku sa prihlásilo doteraz málo známe hnutie Kašmírsky odpor. Podľa Indie ide o odnož islamistickej organizácie Laškar-e-Taiba (LeT), ktorá má prepojenie na pakistanské tajné služby. Je pravda, že Pakistanci majú tradíciu v používaní milícií a teroristov na destabilizáciu silnejšieho protivníka.

Napríklad za teroristickým útokom v Bombaji v roku 2008, pri ktorom zahynulo 175 ľudí, stála práve LeT. Pakistan poskytuje tejto i ďalším teroristickým organizáciám útočisko a ich vodcovia sa otvorene stretávajú s najvyššími pakistanskými predstaviteľmi. Dillí síce nepredložilo žiadne dôkazy, že za útokom skutočne je Pakistan – ktorý to dôrazne popiera –, ale je zrejmé, prečo pre mnohých Indov obvinenia znejú presvedčivo.

Korene už v 19. storočí

Korene nenávisti medzi Indami a Pakistančanmi sú však oveľa hlbšie ako pár týždňov či rokov. Islam prišiel na subkontinent na konci 10. storočia a v 13. storočí sa už rozšíril po celej severnej Indii. Niektorí historici majú tendenciu opisovať následné spolužitie moslimov a hinduistov ako harmonickú idylu, ktorú zničili až Briti svojím imperializmom v štýle „rozdeľuj a panuj“. Poštvali obe komunity proti sebe, aby sa nespojili proti nim.

Je pravda, že na konci 19. storočia a začiatkom 20. storočia žili moslimovia a hinduisti bok po boku v relatívnom pokoji a mieri. Briti však systematicky nepraktizovali žiadnu politiku „rozdeľuj a panuj“, naopak – nepokoje medzi komunitami im pridávali len viac problémov. Vtedy vznikli dve kľúčové hnutia bojujúce za nezávislosť Indie.

V roku 1885 bol založený Indický národný kongres, sekulárna strana oficiálne zastupujúca všetkých Indov – v praxi v nej dominovali hinduisti – a v roku 1905 Moslimská liga. Tá bola založená s cieľom chrániť moslimskú menšinu, ale nešlo o islamistickú organizáciu. Spočiatku nebolo výnimočné, že ľudia boli členmi Kongresu aj Ligy.

Príkladom je Muhammad Alí Džinnáh, neskorší zakladateľ Pakistanu. Tento bohatý a úspešný právnik študoval v Londýne, pil alkohol, vyhýbal sa mešitám a manželka mu pripravovala sendviče so šunkou. Bol jedným z architektov takzvaného Lakhnaúskeho paktu z roku 1916, keď sa Liga a Kongres zaviazali spolupracovať v úsilí o indickú samosprávu. To bol vrchol hinduisticko-moslimskej spolupráce. Ďalší vývoj už smeroval doslova k vzájomnej genocíde.

Gándhí verzus Džinnáh

Čiastočne za to mohol aj najslávnejší pacifista všetkých čias – Móhandás Karamčand Gándhí. Tento v Londýne vyštudovaný právnik, hlboko veriaci hinduista, okázalý askéta, nasledovník všelijakých diétnych výstrelkov, prefíkaný politik a šéf Kongresu si s Džinnáhom osobne nesadol. „Polonahý podvratný fakír“ , ako ho nazval Winston Churchill, sa k vždy perfektne oblečenému Džinnáhovi správal pohŕdavo. Džinnáh odmietal podľahnúť kultu, ktorý sa vytvoril okolo Gándhího.

K definitívnemu prerušeniu spolupráce medzi Gándhím a Džinnáhom – a teda aj medzi Ligou a Kongresom – došlo v roku 1920. Vtedy na schôdzi Kongresu Džinnáh neustále používal oslovenie „pán Gándhí“ namiesto vtedy už zaužívaného titulu Mahátma (Veľký duch). Rozzúrený dav ho nakoniec z rokovania vyhnal. Na tej istej akcii schválil Kongres Gándhího taktiku masovej neposlušnosti, s ktorou Džinnáh nesúhlasil ako príliš radikálnou. Hinduisti a moslimovia sa vydali každý svojou cestou.

Po prvej svetovej vojne Briti začali pomaly strácať kontrolu nad Indiou. Striedali sa represie s ústupkami, ale trend je z retrospektívneho pohľadu zrejmý. S rastúcimi požiadavkami na nezávislosť začali moslimovia riešiť aj svoju budúcnosť. Obávali sa, že nový štát by ovládli hinduisti a moslimovia – vtedy približne štvrtina obyvateľov britskej Indie – by sa stali občanmi druhej kategórie. Moslimská liga začala propagovať „teóriu dvoch národov“, podľa ktorej hinduisti a moslimovia nie sú všetci Indovia rôznych náboženstiev, ale úplne odlišné národy.

V roku 1933 sa po prvýkrát objavil termín Pakistan. Jeho tvorcom bol ďalší právnik vyštudovaný v Británii – Choudhry Rahmat Ali. Bol to akronym názvov prevažne moslimských provincií Pandžáb, Afghánska provincia, Kašmír, Sindh a Balúčistán („i“ bolo neskôr pridané pre uľahčenie výslovnosti). V urdštine to zároveň znamená „zem čistých“.

Rozdelenie krajiny

Po druhej vojne Briti pochopili, že ich situácia v Indii je bez masívneho posilnenia vojenskej prítomnosti neudržateľná. Svetovým konfliktom vyčerpaná krajina sa odmietla ďalej angažovať. Londýn sa rozhodol Indii udeliť vytúženú nezávislosť. Rokovania o nej však okamžite narazili na otázku, čo s Pakistanom. Vo voľbách v roku 1946 Liga masívne zvíťazila v prevažne moslimských oblastiach, Kongres v hinduistických. Neostalo nič iné, ako Indiu rozdeliť.

Náročná úloha čo najspravodlivejšie nakresliť nové hranice pripadla právnikovi Cyrilovi Radcliffovi. Pakistan mal dve časti, oddelené tisíckami kilometrov Indie. Súčasťou bol aj Bangladéš, vtedy známy ako Východný Pakistan. Po vyhlásení nezávislosti 15. augusta 1947 došlo k migrácii miliónov hinduistov a moslimov v snahe dostať sa do svojej časti kontinentu. Tá sa zvrhla do vzájomných masakrov, etnických čistiek, znásilňovania a všeobecnej deštrukcie. Väčšina odhadov hovorí o milióne mŕtvych, niektoré až o dvoch. Okolo štrnásť až sedemnásť miliónov ľudí vyhnali zo svojich domovov. Nádej na mierové spolužitie bola pochovaná.

Tým sa vraždenie neskončilo. Zhruba 40 percent územia britskej Indie a 23 percent jej obyvateľov patrilo takzvaným kniežacím štátom. Tie nespravovali Briti priamo, ale vládli im najrôznejší mahárádžovia, rádžovia, navábovia, nizámovia a ďalší. V čase získania nezávislosti Indie ich bolo 565. Všetky tieto kniežatá mali uzatvorené zmluvy priamo s britskou korunou a britského panovníka považovali za svojho suveréna.

Spolu s nezávislosťou Indie vznikla otázka statusu týchto kniežat. Mali na výber tri možnosti: nezávislosť, pripojenie k Indii alebo k Pakistanu. Indická vláda potom kombináciou úplatkov, ekonomického a vojenského tlaku, prinútila drvivú väčšinu štátov pripojiť sa k nej. Len tie, pre ktoré to bolo logické vzhľadom na ich polohu, sa pripojili k Pakistanu.

Ako to bolo s Kašmírom

A potom tu bol Kašmír. Hornatý štát susediaci s Indiou aj s Pakistanom. Obyvateľstvo bolo zo 77 percent moslimské, ale miestny mahárádža Hari Singh bol hinduista. Existujú náznaky, že Singh plánoval využiť svoju pozíciu na získanie nezávislosti – to sa však rýchlo zmarilo.

Premiér nového indického štátu Džaváharlál Néhrú mal ku Kašmíru citový vzťah, pretože odtiaľ pochádzala jeho rodina. Tento ďalší z radu právnikov vyštudovaných v Británii, ktorí ovplyvnili osud Indie, sa stal pravou rukou Gándhího a prevzal po ňom vedenie Kongresu. Naopak, Pakistan predpokladal, že Kašmír sa pripojí k nemu – jednak pre zloženie obyvateľstva, a tiež preto, že väčšina strategických ciest spájala Kašmír s Pakistanom a zároveň tam pramenili tri veľké rieky, životne dôležité pre zavlažovanie Pakistanu.

Ďalší vývoj postavil Singha pred dvojitú krízu. Najprv vypuklo povstanie medzi moslimami v meste Poonch, ktorí požadovali pripojenie k Pakistanu. Následne v októbri 1947 na Kašmír zaútočila sedemtisícová armáda kmeňových bojovníkov z afganského pohraničia. Dosiaľ nie je jasné, do akej miery boli riadení Pakistanom. Rozhodne však mali tichý súhlas pakistanskej vlády, ktorá o ich akcii vedela vopred, čiastočne ich vyzbrojila a neskôr ich ústup kryli pravidelné jednotky pakistanskej armády.

Kmeňoví bojovníci počas svojho postupu Kašmírom rabovali, lúpili, vraždili, znásilňovali a páchali ďalšie možné zverstvá. Malá kniežacia armáda ich nedokázala zastaviť. Hari Singh požiadal o pomoc Dillí, ktoré ochotne vyhovelo. Takto sa začala prvá indicko-pakistanská vojna. Skončila 1. januára 1949 prímerím dohodnutým prostredníctvom OSN. Frontová línia dodnes tvorí de facto hranicu medzi Indiou a Pakistanom v Kašmíre. Tým však dôsledky rozdelenia Indie zďaleka nekončia.

Obe krajiny spolu viedli o Kašmír ďalšie dve vojny, v rokoch 1965 a 1999. V roku 1971 Bangladéš vyhlásil nezávislosť od Pakistanu, ktorú nakoniec dosiahol vďaka zapojeniu Dillí. Džinnáh sľúbil, že Pakistan bude sekulárnou demokraciou, ale v septembri 1948 zomrel na tuberkulózu. Jeho nástupcovia sa snažili udržať jeho víziu, ale v päťdesiatych rokoch prevzala moc armáda – dodnes najdôležitejšia sila v štáte.

Moslimskí duchovní zase presadili islamizáciu krajiny, ústava z roku 1956 vyhlásila Pakistan za islamskú republiku. Najmocnejším mužom v krajine je náčelník generálneho štábu Asim Munir, fundamentalista, ktorý nenávidí Indiu.

India si medzitým udržala formálnu, hoci nedokonalú demokraciu. Väčšinu času v nej vládla Néhrúova rodina. Keď zomrel, po krátkej prestávke prevzala moc jeho dcéra Indira Gándhíová (jej manžel Ferózé Gándhí nebol príbuzný Mahátmu), potom jej syn Rádžív. A jeho syn Rahúl je dnes šéfom Kongresu a lídrom opozície. Od roku 2014 vládne Naréndra Módí a jeho Indická ľudová strana, ktorá otvorene presadzuje hinduistický nacionalizmus.

Historická nenávisť, náboženský fundamentalizmus, zapojenie ťažko kontrolovateľných ozbrojených skupín – to všetko robí z indicko-pakistanských vzťahov sud strelného prachu. India tiež jasne dala najavo, že na akýkoľvek budúci teroristický útok odpovie bombardovaním Pakistanu. Ak k tomu pridáme vzťahy s veľmocami – Pakistan je spojencom Číny, zatiaľ čo India sa čoraz viac približuje k USA –, aktuálne dohodnuté prímerie je zrejme len prestávkou pred ďalším kolom konfliktu.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.