Nová zelená dohoda v Európe, takzvaný Green Deal, sa blíži veľkými skokmi. Je preto potrebné v tomto kontexte pripomenúť, že výzva, ktorej čelia európske spoločnosti, má dvojaký charakter.
Z jednej strany máme dočinenia s klimatickými zmenami, z druhej strany s klimatickými politikami, ktoré znamenajú obrovské spoločenské a politické zmeny. Dajú sa tieto dva typy výziev zvládnuť súčasne?
Európska komisia vstupuje do rozhodujúcej etapy v práci na projektoch Green Deal, ktoré majú Európe umožniť rýchlejšie dosiahnuť klimatickú neutralitu. Idey aj vyhlásenia sa transformujú do konkrétnych návrhov. Mnoho doterajších foriem priemyselnej a poľnohospodárskej výroby sa musí zmeniť. Elektromobilita má úplne nahradiť tradičné dopravné prostriedky a o niekoľko rokov má z Európy zmiznúť výroba spaľovacích motorov. Veľkou nádejou majú byť nové zdroje energie, najmä vodík. Účelom poplatku za uhlík na hraniciach EÚ je zabrániť tomu, aby sa uhlíková stopa presunula mimo Európu, ale takisto sa tým zmenia obchodné vzťahy medzi EÚ a zvyškom sveta. Zoznam zásadných zmien, ktoré nás čakajú, je dlhý.
Európska komisia považuje túto revolúciu v súlade so svojou technokratickou DNA za veľký projekt modernizácie infraštruktúry riadený zhora, ktorý nám všetkým zabezpečí lepší život. Ale celá táto záležitosť je oveľa komplikovanejšia. Green Deal je v skutočnosti ďalšou priemyslovou manažérskou revolúciou. Rovnako ako revolúcia, ktorá sa odohrala na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia, aj táto súčasná, ktorá je pred nami, prinesie so sebou len ťažko kvantifikovateľné sociálne a politické dôsledky. Jej skutočný rozmer nie je preto technokratický, ale politický a spoločenský.