Hajlujúci reper Kanye West

V až euforicky znejúcom refréne tejto piesne spieva nacistický pozdrav mužský zbor, pričom do skladby znie úryvok Hitlerovej reči. Pieseň bola zverejnená na sociálnej sieti X, iné platformy ju zakázali. Aj tak sa ale virálne šíri, len na X videli klip milióny používateľov, potenciálni poslucháči sa k Westovej skladbe dostávajú aj inými spôsobmi.

Od autora toho diela sa kvôli početným Westovým hrubo antisemitským výrokom (a ďalším veciam) už skôr dištancovali veľké nahrávacie spoločnosti a obchodné aj ďalšie firmy. Jeho dosah to ale veľmi neovplyvnilo a aj táto novinka sa „chytila“ – na sociálnych sieťach koluje video z thajského baru, v ktorom si mládež, keď v piesni nastúpi refrén, radostne zahajluje. Pôsobí to dosť strašne.

„Strážcovia brán (Gatekeepers) sú mŕtvi a ani tie brány už neexistujú,“ komentoval to pre Wall Street Journal špecialista na hudobný priemysel Bill Werde. A skutočne to tak môže pôsobiť. Hranice prípustného sa dnes dajú už len veľmi ťažko ustrážiť, ich niekdajší strážcovia prichádzajú o svoju moc – aspoň na celospoločenskej úrovni, vo vnútri jednotlivých názorových táborov je situácia iná. Tabu prestávajú existovať, všetko je možné a nič nemá váhu, zo všetkého sa stáva akási pohonná hmota pre mašinu globálneho „ťaženia pozornosti“.

Príbeh Kanyeho Westa má však aj nejakú medicínsku dimenziu. Ten človek trpí vážnou duševnou chorobou – bipolárnou poruchou. Na Netflixe je možné vidieť trojdielny dokument Jeen-yuhs: Trilógia o Kanyeovi Westovi, jeho záverečná časť zachytáva aj nástup Westovej choroby, je to dosť smutný pohľad.

Iste je možné viesť spor o tom, čo sa dá považovať za autentický Westov prejav a čo sú chorobné bludy a či je možné na tie chorobné bludy uplatňovať bežné meradlá morálky a vkusu, či by jeho symptómy boli akosi prijateľnejšie, keby namiesto o Židoch hovoril napríklad o mimozemšťanoch.

Lenže človek si svoje symptómy nevyberá. Publikum jeho skladby a tiež jeho rôzne bizarné, niekedy aj desivé verejné prejavy, neberie ako súčasť lekárskej kazuistiky. A predovšetkým – okolo Westa je veľa ľudí a aj na tej skladbe a klipe k nej sa podieľalo veľa ľudí, ktorí tam byť nemuseli, no zjavne to bola ich voľba. Tí pomáhajú Westovi jeho chorobu akosi globalizovať a ťažia z nej.

Niektorí ľudia tvrdia, že podobne extrémne prejavy ako Westova pieseň alebo rôzne alarmujúce tvrdenia na sieťach je pomýlené brať úplne vážne. Je to podľa nich často len forma trollingu, prejav snahy šokovať okolie. Vidia v tom aj reakciu na dusivú atmosféru doby vzostupu cancel culture, keď sa až príliš pedantne kontrolovalo vyjadrovanie na najrôznejšie témy a pod mikroskopom sa vo vyjadreniach ľudí hľadali známky rasizmu, sexizmu a ďalších neprípustných -izmov.

Štylizovať sa do úlohy „nácka“ sa potom dalo chápať ako extrémna provokácia, najsilnejšia možná facka do tváre pokryteckého a kontrolujúceho mainstreamu. U niekoho to tak napríklad bolo. Nakoniec aj Kanye West v tej piesni viac ako o Hitlerovi hovorí o sebe ako o obeti, ktorá zúfalá a odstrkovaná prijíma rolu zloducha. Lenže medzi človekom, jeho ja a rolou, ktorú na verejnosti z nejakého dôvodu hrá, nie je nejaký nepriestupný múr. Ľudské ja, jeho vnútorné ustrojenie nie je nijako fixne dané, vyvíja sa a premieňa sa tiež kvôli rolám, do ktorých sa pred druhými štylizuje. Tým, čo hráme, sa môžeme nakoniec stať. Napríklad aj tým „náckom“.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.