Epidémia obezity. Dokážeme o jedle uvažovať inak?

Najprv sme si prestali potraviny pestovať sami, potom sme obmedzili ich pestovanie vo vlastnej krajine, neskôr sa zásadne zvýšil ich dovoz. Napokon sme prestali doma variť a nakoniec sme začali jesť vysokospracované potraviny s nízkou výživovou, ale vysokou kalorickou hodnotou.

Výsledok? Vo všetkých krajinách, v ktorých sa ľudia stravujú podľa uvedeného vzorca, sa prudko zvýšil výskyt nadváhy, obezity a civilizačných ochorení.

Ten pocit, že si neviete zapnúť nohavice, zadýchavate sa pri výstupe na prvé poschodie a potíte sa, pozná čoraz viac ľudí. Nie je príjemný. A preto čoraz viac ľudí drží diétu. Teda – opakovane skúša rôzne druhy redukčných diét s minimálnym úspechom. Prečo sa to nedarí?

Odpoveďou je fyziológia nášho organizmu, ktorý sa zásob nerád zbavuje a neustále sa pokúša vrátiť k pôvodnej váhe, ale na svedomí to majú aj vonkajšie vplyvy - sme obklopení potravinami, ktoré sa v prírode minimálne vyskytujú, sú priemyselne vysokokoncentrované, obsahujú veľa cukru a tuku (často v pomere, aký je v materinskom mlieku) a pridávajú sa do nich látky, ktoré sú návykové a negatívne ovplyvňujú našu schopnosť rešpektovať pocit sýtosti.

Jedlo máme okolo seba neustále – vždy je k dispozícii a často ho používame ako upokojujúci a kompenzačný prostriedok. Toto je stav, v ktorom sa nachádzame, no nie je normálny. Lieky ako Ozempic sú nenormálnou odpoveďou na nenormálne podmienky. A práve na ne sa kniha sústreďuje.

Ako to už býva zvykom, účinná látka bola objavená náhodou pri skúmaní glukagónového génu, teda jednej jeho zložky, génu GLP-1, a jeho pozitívneho vplyvu na regulovanie hladiny inzulínu. Nasledovalo obdobie výskumov a v roku 2005 bolo nové liečivo schválené na užívanie diabetickými pacientmi.

No a vtedy sa to stalo. Liečené osoby výrazne schudli a zázrak bol na svete.

Najslabším miestom Hariho knihy je časť o nežiaducich účinkoch lieku. Vo väčšine sveta je povolený, ale neustále vznikajú nové štúdie, ktoré vplyv jeho užívania na náš organizmus spresňujú. Preto je potrebné brať túto časť s rezervou.

Naopak, autorov popis prostredia, v ktorom žijeme a ktoré spôsobilo, že sa z lieku na zníženie chuti do jedla stala pomaly spása ľudstva, je prínosný.

Popisuje okolnosti, v ktorých obezita vzniká a ktoré sa po užití lieku a strate váhy nemenia – množstvo spracovaných potravín. Vysoké ceny zdravých potravín, neschopnosť ľudí variť. Zautomatizované a nesprávne návyky. Budeme nútení brať lieky na stratu chuti do jedla po celý život (ich účinnosť časom klesá)? Máme potenciál zmeniť svoje stravovanie a zvyky? Liek znižuje našu chuť sa prejedať – ale tá je zakódovaná niekde v mozgu. Dokážeme teda o jedle uvažovať inak?

Čo sa bude musieť zmeniť, aby potraviny nepripomínali chemický výrobok? Na akej úrovni? Čia je to vlastne zodpovednosť? Navyše sú tu fenomény, ktoré robia z telesnej hmotnosti kult. Lieky na chudnutie zďaleka neužívajú len obézni pacienti, ale aj celebrity, ktoré s jeho pomocou vychudnú na kosť a pripomínajú zombíkov. Liek nebol navrhnutý na „schudnutie do plaviek“, hoci dnes už existuje veľa podobných preparátov, ktoré sa predpisujú pacientom bez cukrovky len na zníženie hmotnosti. Zdá sa, že schudnúť je vlastne jednoduché. Problém svetovej obezity je vyriešený.

Zďaleka nie. Lieky na schudnutie sú problematickou odpoveďou na veľmi zvláštne okolnosti, v ktorých žijeme. Otázkou je, čo budeme robiť, keď si prestaneme účinnú látku pichať do brucha. Pretože práve vtedy musíme vo svojom živote začať robiť zmeny. A zdá sa, že nielen v osobnom živote, ale niečo sa musí urobiť so systémom, ktorý epidémiu obezity spôsobuje.