Búrlivé dospievanie umelej inteligencie

Detskí géniovia nás vždy fascinovali. Fascinujú nás nielen tým, čo dokážu, ale aj tým, čím by sa mohli stať. Ak Mozart komponoval sonáty v štyroch rokoch, predstavte si, čo by dokázal v štyridsiatke. Ako nám však história často pripomína, zázračné deti nie vždy splnia očakávania. Niektoré vyhoria, iné ustrnú. A niektoré udrie puberta ako demolačná guľa – sú nevyspytateľní, náladoví a únavní pre všetkých okolo. V tej chvíli je možné všetko: triumf aj tragédia, genialita aj sebazničenie. Isté však je, že to nikdy nie je jednoduché.

Najnovší génius svetového formátu nie je zázračný chlapec s husľami. Je to umelá inteligencia. Od svojich skromných začiatkov ako zábavný trik pre koncových používateľov sa AI závratnou rýchlosťou rozrástla a stala sa pevnou súčasťou moderného pracoviska. V súčasnosti je už pevne zakorenená v kancelárskych rutinách, v akademickej sfére a dokonca aj v žurnalistike.

V zákulisí však umelá inteligencia už nie je očarujúce dieťa – je to vzdorovitý tínedžer. Stále geniálna. Stále plná nádeje. Teraz však už nejde o otázku, čo dokáže. Ide o to, čím sa stáva.

Zabijak nezmyselných pracovných miest

Vezmime si najprv technické problémy. Halucinácie AI, teda sebavedomé nesprávne výstupy, už nie sú zriedkavými nepríjemnými prešľapmi, ale opakujúcimi sa nočnými morami. Jedným z vinníkov je to, čo niektorí výskumníci nazývajú „inbríding [príbuzenské kríženie, pozn. red.] umelej inteligencie“. Tento jav vzniká v dôsledku trénovania nových modelov na údajoch znečistených predchádzajúcimi modelmi. Stroje kopírujú stroje a pri každej generácii strácajú presnosť, čím sa vytvára zostupná špirála. Hoci sa bezpečnostné opatrenia zlepšili, tento problém nebol nikdy úplne vyriešený a s každou novou verziou si vyžaduje čoraz väčší dohľad.

K tomu sa pridávajú slabé miesta hardvéru. Tradičné kremíkové čipy narážajú na svoje tepelné a výkonnostné limity. Dátové centrá sa "varia", čo si vynucuje obmedzený výkon a závratne vysoké náklady na energiu. Alternatívy ako supravodiče alebo neuromorfné čipy existujú, ale sú drahé, vzácne a zatiaľ nie sú pripravené na reálne nasadenie. Kvantové počítače sú prísľubom do budúcnosti, ale zatiaľ sú skôr predmetom debát než skutočným prototypom – odvážne prezentácie, málo výsledkov.

Napriek tomu si umelá inteligencia už brúsi zuby na takzvané nezmyselné pracovné miesta (z anglického bullshit jobs) – termín, ktorý vytvoril antropológ David Graeber na opis úradníckych pozícií, ktoré aj samotní ich vykonávatelia považujú za zbytočné. Akademické pracovné miesta a byrokratická činnosť sú zrelé na to, aby boli nahradené. Na trhu, ktorý je posadnutý efektívnosťou, sa nástup AI javí ako nevyhnutnosť. Ak však stroje prevezmú moc, kam pôjdu všetci tí, ktorí majú diplomy a vypĺňajú papiere?

Krátka odpoveď je verejný sektor. Prieskumy – vrátane jedného od McKinsey a nedávnych údajov OECD – ukazujú, že absolventi vysokých škôl uprednostňujú prácu vo verejnom sektore, a to najmä po pandémii COVID-19. Ide o oblasť bezpečnú, stabilnú a odolnú voči výkyvom na trhu.

Netreba však zabúdať na nepríjemnú pravdu: mnohí by so svojimi titulmi z oblasti humanitných alebo spoločenských vied v súkromnom sektore neobstáli. A ani verejný sektor nie je zďaleka záchranou.

Za zatvorenými dverami úradníci v európskych samosprávach potichu priznávajú, že umelá inteligencia by už dnes zvládla asi polovicu ich denného pracovného zaťaženia. V menších regiónoch s nedostatkom peňazí by automatizácia mohla čoskoro vyzerať menej ako luxus a viac ako nevyhnutnosť. Keď sa tak stane, môže zaniknúť veľká časť pracovných miest v miestnej samospráve, najmä v úradníckych a administratívnych oblastiach, v ktorých sa často uplatňujú ženy.

Táto zmena nebude mať vplyv len na štatistiky zamestnanosti. Môže premiešať rodové roly a narušiť už aj tak vratkú rovnováhu v starostlivosti o domácnosť. Ak bude mnoho žien vytlačených z pracovného trhu, môžu sa uchýliť k tradičným opatrovateľským úlohám – nie z nostalgie, ale z nevyhnutnosti. Tento posun by mohol mierne posilniť pôrodnosť, no na druhej strane by strata kariérnych vyhliadok a príjmov mohla rovnako ľahko urýchliť rozčarovanie a ešte viac oddialiť zakladanie rodín.

Predpovedať, čo bude nasledovať, je skôr umením ako vedou. Podobne ako pri akomkoľvek tínedžerovi, ktorý sa zmieta v chaose.

Budúcnosť je decentralizovaná

Ako sa umelá inteligencia približuje k dospelosti, vynára sa otázka: kto ju vychováva?

V USA je odpoveď čoraz jasnejšia – hŕstka technologických firiem s podporou vlády má takmer úplnú kontrolu. V Číne riadi dianie štát, a to s pevnou rukou a jasným programom. Európa medzitým váha s jednorazovými investíciami do dátových centier v nádeji, že aspoň bude vyzerať, ako keby bola v hre. No nie je to tak.

Začína však byť jasné, že vlády a trhy sa vo svojich ambíciách v oblasti AI začínajú znepokojivo zhodovať. Či už vo Washingtone, Pekingu alebo Bruseli, duch doby uprednostňuje kontrolu zhora nadol a jednotný dohľad, čo vyvoláva pálčivé otázky o demokratických slobodách, decentralizácii a ľudskej dôstojnosti vo veku algoritmov.

Ako však držať krok bez obetovania týchto hodnôt a slobôd? Možno tá najdôležitejšia zmena nebude vyplývať z rýchlosti alebo rozsahu, ale zo smeru. Namiesto nekonečného naháňania sa za inteligentnejšími a rýchlejšími modelmi by ďalší skok mohol spočívať v tom, ako sa umelá inteligencia využije.

Budeme sa spoliehať na AI agentov, ktorí budú vykonávať úlohy za nás? Alebo na nástroje umelej inteligencie, ktoré nás podporia? Mohla by sa decentralizovaná AI - ľahká, efektívna a otvorená - stať novým štandardom najmä na miestach, ktoré sú vylúčené z miliardových pretekov v oblasti výpočtového výkonu?

Umelá inteligencia dospieva. To však neznamená, že sa stane plnohodnotným Skynetom ani že splní všetky utopické sny. Znamená to zamyslieť sa nad jej silnými a slabými stránkami a miestom vo svete. Trik bude spočívať v tom, aby sme sa vyhli dvom klasickým pasciam zázračných detí: príliš skoro uveriť ich popularite alebo ich príliš skoro odpísať.

S realistickými očakávaniami a inteligentnými zábranami (z ktorých niektoré by mohli vychádzať z nadchádzajúceho učenia pápeža Leva XIV. v tejto oblasti a zo súvisiacej premeny diskurzu založeného na subsidiarite) by sa AI mohla stať viac než zázrakom – mohla by sa stať skutočne užitočnou. Bez toho však hrozí, že sa pridá k dlhému zoznamu nádejných geniálnych detí, ktoré sa zrútia pod ťarchou vlastného mýtu.

Zhrnutie

Umelá inteligencia už nie je poslušné nadané dieťa, ale zamračený adolescent technologického sveta – nestály, geniálny a nebezpečne sebavedomý. Kedysi to bola novinka, no teraz hrozí, že sa zrúti pod vlastným ošiaľom. Technické poruchy, ako sú halucinácie a prehriate dátové centrá, signalizujú hlbšie štrukturálne chyby. Keďže AI začína odstraňovať „nezmyselné pracovné miesta“, dôsledky sú spoločenské aj ekonomické a ohrozujú stabilitu verejného sektora aj rodové pracovné modely. Moc sa rýchlo upevňuje: Silicon Valley píše budúcnosť, zatiaľ čo Európa sa potáca. Ak neprejdeme od rozsahu k zámeru, smerom k decentralizovanej a podpornej umelej inteligencii, riskujeme, že vychováme génia, ktorý sa nedokáže prestať sabotovať.