Jeho mentálne zakopnutia takmer všade, kde sa pohol, neboli ojedinelé. V Taliansku zablúdil priamo počas stretnutí so štátnikmi zo skupiny G7, keď sa odrazu vytratil nevedno kam a na správnu cestu ho diskrétne a nenápadne vrátila až talianska premiérka. Počas slávnostného ceremoniálu s britským kráľom Karolom, počas ktorého obaja dôstojne kráčali stredom vojenského špaliera, Biden odrazu nechal kráľa samého a dezorientovaný sa začal rozprávať s vojakom čestnej stráže.
Druhá odpoveď by teda mohla znieť tak, že mnohí ľudia si predsa drastický úpadok prezidentových mentálnych schopností všimli už pred rokmi. Ak však vtedy niekto prezentoval príčetnosť v tejto téme, bol osvietencami označený za hoaxera. Biden bol predsa vraj v skvelej kondícii a ten, kto tvrdí opak, je v lepšom prípade Trumpov prívrženec, prípadne - čo bolo trošičku menej morálne prijateľné - Putinov troll.
Tak či onak, americké mediálne prostredie počas posledných týždňov ovládlo bizarné pohoršenie, ktoré následne - ako zvyčajne - papagájovitým spôsobom, kopírujúcim ešte aj formu emócie, posadlo aj naše liberálne denníky.
Tento oblak počudovania sa vznáša nad exprezidentom Joeom Bidenom a nad otázkou, ako je vôbec možné, že ten stav nepríčetnosti a demencie, v ktorom sa nachádzal (najmenej) posledné roky v úrade najmocnejšieho muža na svete, si "nik" nevšimol.
Napriek tomu sa Biden podľa ich želania mal stať prezidentom aj druhýkrát, pričom stav pri podobných poruchách postupuje a zhoršuje sa relatívne rýchlo (predstavte si moment, že by to jeho prívržencom vyšlo a v úrade najmocnejšieho muža na svete by bol viac ako štyri roky po tom, ako sa George Clooney vydesil, keď ho pri osobnom rozhovore nespoznal a netušil, s kým sa rozpráva).
Debata o tom, prečo nebol včas identifikovaný zjavne nespôsobilý zdravotný stav najmocnejšieho človeka na svete, je dnes v zásade nezmyselná. Starý pán už predsa nie je súčasťou aktívnej politiky, nemá zmysel mu nakladať. Príznačné je, že dnes ho za to najviac kritizujú práve tí, ktorí ho obhajovali.
Jeho stav obraňovali vtedy, keď by kritika ešte mala zmysel, a hania ho teraz, keď to zmysel nemá.
Čudný svet s vlastnými zákonmi
Napriek tomu by sme v tejto kamufláži mohli vystopovať istú logiku, vybadať istý princíp tohto ich čudného sveta. Hoaxobijci majú vlastné prírodné, fyzikálne a (vieme, že od pandémie aj) medicínske zákony. Jeden z nich hovorí, že pri manipuláciách a šírení hoaxov sa treba správať šikovne ako úhor a nepredvídateľne ako mnohohlavý drak.
Napokon samotný spoluautor knihy Jack Tapper, reportér aktivistického agresívneho dezinfokanála zvaného CNN, sa ešte rok pred vydaním svojej publikácie, v ktorej sa pohoršuje nad tým, že demokrati dali nomináciu nespôsobilému prezidentovi, verejne pohŕdavo vysmieval tým, ktorí na Bidenov stav upozorňovali.
Ide o typický príznak tohto psychedelického druhu dezinfoscény, ktorej môžete dookola dokazovať jej nepravdy, ale nikam sa nepohnete. Sú ako onen drak. Jednu hlavu mu odseknete, ale niekoľko ďalších mu kdesi od zadku znova narastie.
Otázka teda neznie, prečo si progresívne elity nevšimli Bidenov postupujúci mentálny úpadok.
Demencia nie je v istom veku neprirodzená, horšie je to vtedy, ak ňou trpia tí, ktorí rozhodujú a určujú verejnú debatu. Ak nemohúci Biden mohol byť prezidentom aj v stave mentálneho úpadku, ako by sme nazvali stav, keď sa jeho podporovatelia napriek všetkým následkom tvárili, že je všetko v poriadku, a každého, kto ich na pravdu upozorňoval, označovali za dezinfotrolla?
Príznačnejšia by teda dnes nemala byť diskusia o mentálnom úpadku Bidenových schopností, ale skôr o nepríčetnosti tých, ktorí sa pri podobných témach hrajú na mimozemšťanov až príliš často.
Ak sa osvietené kádre dnes nad Bidenom pohoršujú, je to príznačné pre ich svet. Títo ľudia a tieto médiá, ktoré hoaxy o vynikajúcom zdravotnom stave chorého prezidenta šírili, sú ešte stále súčasťou politiky a verejnej debaty, pričom ich pripravenosť intoxikovať ju dezinformáciami a manipulovať akúkoľvek tému je stále rovnako systematická a svedomitá.
Ako nám oni sami opakovane prízvukujú (keď ide o ich súperov): dezinformácie sú skrátka nebezpečné. Nemôžeme inak, ako súhlasiť.
Zlom nastal až vtedy, keď sa herec a podporovateľ demokratov George Clooney na večierku stretol s Joeom Bidenom a uvedomil si, že starý pán ho nespoznáva. Uvedomil si, že situácia je naozaj zlá. S takýmto kandidátom predsa nesmieme ísť do volieb.
Hoci od amerických hercov nik neočakáva, že budú uvažovať rýchlejšie než zaostalý plebs, jedna okolnosť je rovnako príznačná ako tie predchádzajúce.
Keď prezident na oficiálnom stretnutí netuší, s kým sa má zhovárať a s kým si podať ruku, pričom jeho tím mu to musí napísať na školský ťaháčik, je to podľa nich v poriadku a ešte to hádam neveští žiaden problém. Keď na konferencii pozdraví kongresmanku, ktorá dva mesiace predtým zahynula pri autonehode, slovami „Jackie, si tu?“, ešte to netreba brať vážne. Keď si prezident USA pomýli Merkelovú s Kohlom, Macrona s Mitterandom a o Putinovi povie, že prehráva vojnu v Iraku, pre medzinárodnú diplomaciu to ešte nie je, zdá sa, nič varovné.
Keď „ukrajinského hrdinu“ Volodymyra Zelenského Biden predstaví ako „prezidenta Putina“ – pričom krstným menom Vladimir ho pomenoval už predtým počas samitu NATO vo Vilniuse –, nik nenaznačil, že tento prešľap prekročil mysliteľné medze. Ani keď si Biden nevedel spomenúť na meno austrálskeho prezidenta (vynašiel sa pojmom „ten od protinožcov“).
Keď sa zdesia aj tí najpomalší z amerického ľudu
Keď však zrazu Biden nespozná oscarového amerického herca a podporovateľa demokratov, to už sa aj tí najpomalší z amerického ľudu, teda elity, náhle zdesia a pochopia, že tento človek nemôže kandidovať.
Je však na tom dnes čosi čudné? V čase, keď sa tento osvietený svet vytešuje z definitívneho víťazstva Ukrajiny nad Ruskom a úžasných dôsledkov nelegálnej masovej migrácie pre západnú civilizáciu, likvidáciu pohlavných orgánov detí označuje za pokrok a klimatickú agendu likvidujúcu priemysel za svetlý zajtrajšok, je nepríčetný Biden, ktorý netuší, kadiaľ zo schodov, vlastne skôr príznakom vnútorného mentálneho stavu celej progresívnej politickej scény.
Fakt, že najmocnejším mužom na svete sa mohol stať niekto, kto bol mentálne mimo, bude jedného dňa v monografiách o našej dobe symbolizovať celú jednu politickú generáciu.
Napokon, ako sa často zdôrazňuje, prezident by mal politiku svojej vlády reprezentovať nielen factum est, ale aj symbolicky a charakterovo. Predstavte si, že by v časoch, keď politické elity presadzujú, že pohlavie sa dá prerobiť a woke rasizmus voči americkej väčšine má byť zakotvený v detských učebniciach, mali v USA príčetného prezidenta. Pre históriu by bol podozrivý.
Keď sa všetci podriadení napijú z otrávenej studne, nebudete to predsa riskovať s príčetnosťou.
Neriskovali to ani tí, ktorí si v Bidenovom okolí v nevhodnom čase – teda včas – a v šoku povšimli jeho skutočný upadajúci stav. Keď sa aj rozhodli prehovoriť, mediálny establišment bol pripravený zlikvidovať ich kariéru. Máte povedať pravdu a byť za blázna?
O tom je predsa Tapperova kniha. O pointe Tapperovej knihy, pravdaže, Tapper nič nevie. Aspoň sa dnes tak tvári.
Reprezentanti demencie elít
No ani po tom, ako herec Clooney na tom osudovom stretnutí objavil Ameriku a armáda hoaxobijcov odrazu pochopila, odkiaľ bije, sa mediálne a liberálne elity neblysli ktovieakou reflexiou. Vo volebnom finiši, keď je lepšie kandidovať hoc aj s Mackom Pú než svojho kandidáta verejne ponížiť a odstaviť, sa vypli a v posledných predsmrtných kŕčoch si ako náhradu Bidena vyvolili jeho mentálny tieň.
Kamala Harrisová síce nemala problém nájsť cestu zo schodov, ale jednako svojou mimozemskou woke politikou reprezentovala demenciu elít nemenej svedomite ako jej predchodca.
Nuž taká je odpoveď na otázku, prečo si progresívne elity nevšimli Bidenov zjavný zdravotný stav, ktorý ich dnes – keď je, prirodzene, neskoro – tak veľmi máta.
Tá odpoveď je až detsky prostá. Bidenov stav nebol deviáciou, ale ich reprezentatívnym symbolom.
