Sorosove mimovládky ako liaheň mnohých sudcov

Osobitnú kapitolu predstavuje sudcokracia európska. Európske súdy, ktoré nie sú pod ničou kontrolou a nikomu nie sú zodpovedné, prijímajú rozhodnutia, ktoré majú navyše charakter cudzieho diktátu, s ktorým domáce demokratické inštitúcie nemôžu nič robiť.

Súdy sú dva: ten v Luxemburgu spadá pod Európsku úniu, ten v Štrasburgu pod Radu Európy. Európsky súdny dvor v Luxemburgu svojou interpretáciou európskeho práva neustále rozširuje právomoci inštitúcií EÚ. Aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu si svojimi rozhodnutiami vynucuje politiky, o ktoré demokratická väčšina nemá záujem.

Otvorene sa hlási k zvyšovaniu ľudskoprávnych štandardov, ale na srdci mu ležia len práva niektorých. Zatiaľ čo migrantom a ďalším menšinám prisudzuje nároky, ktoré v európskom dohovore nie sú, práva príslušníkov väčšiny ho nezaujímajú, pričom počas covidovej tyranie mlčal.

Európske centrum pre právo a spravodlivosť pred rokmi publikovalo výskum, v ktorom vysvetlilo jednu z príčin. Významná časť štrasburských sudcov sa regrutuje z právnych aktivistov z mimovládok a s konfliktom záujmov si nerobia ťažkú ​​hlavu. Nielenže takmer štvrtina stálych sudcov medzi rokmi 2009 a 2019 prišla z mimovládok platených Sorosom, ale aj v stovke konaní rozhodovali v prípadoch vznesených mimovládkami, pre ktoré predtým pracovali.

Priemiéri v hlbokom úklone pred sudcami

Práve do Štrasburgu adresovali európski premiéri svoj list. Dokopy ho dali dve premiérky: ľavicová Mette Frederiksenová z Dánska a pravicová Giorgia Meloniová z Talianska. Obe občas vybočia z európskeho mainstreamu tým, že povedia niečo rozumné. Ako napríklad teraz. Svoje požiadavky formulujú veľmi opatrne až defenzívne. Adresáta uisťujú o svojej oddanosti ľudským právam, OSN, EÚ a NATO a dávajú najavo, že sú si vedomí, že budú obvinení z podkopávania demokracie.

Napriek tomu si dovoľujú požiadať, či by nebolo možné začať diskusiu o tom, či súd svojím extenzívnym výkladom práv migrantov už neopúšťa dohovor, ktorý má interpretovať. Sťažujú sa, že jeho rozhodnutie im napríklad bráni odsunúť do krajiny pôvodu aj páchateľov násilných trestných činov a že to nedokážu vysvetliť svojim občanom.

Pokorný tón listu umožnil získať podpisy aj takých konformistov ako český premiér Fiala, poľský premiér Tusk či predstavitelia Belgicka a pobaltských štátov. Fica s Orbánom zrejme radšej ani neoslovili, aby v očiach štrasburskej vrchnosti príliš neklesli.

Prosby nefungujú, chobotnici treba ukázať silu

Napriek tomu sa na deväť opovážlivcov v Štrasburgu zazerá. Generálny tajomník Rady Európy Alain Berset ich pokarhal. Odpovedal strohými floskulami, ktoré sa míňajú s podstatou sťažnosti: Európsky dohovor o ľudských právach členské štáty demokraticky prijali a súd, ktorý ju vykladá, je nezávislý a nemožno ho politizovať.

Premiérov tiež napomenul, že podobné spochybňovanie autority súdu je obzvlášť nešťastné dnes, keď sa súd zaoberá porušovaním ľudských práv ruskými agresormi na Ukrajine. Prinajmenšom Fialovi s Tuskom sa dostalo ich vlastnej medicíny, sami odkazom na Putina obhajujú stratosférické ceny energií a ďalšie nezmysly.

Pokiaľ má byť boj so sudcokraciou úspešný, nemožno ho viesť úctivými prosbami. Tejto nadnárodnej chobotnici je potrebné ukázať silu. Každý štát môže hlasovať proti rozpočtu Európskeho súdu pre ľudské práva, každý štát môže od európskeho dohovoru odstúpiť. Voči Rade Európy sú tieto kroky podstatne ľahšie ako voči EÚ, možno ich podniknúť zo dňa na deň. Veľa štrasburských sudcov sa potom môže rýchlo rozplynúť.