Zabijeme niekoľko vojakov NATO. Ruská vojna mení jej simulácie v USA

Blesky lemovali oblohu, keď si mladý stredoškolák zo severnej Oklahomy pripravoval výstroj na 40-hodinovú bitku s airsoftovými zbraňami.

Sedemnásťročný Mason Lowery plánuje po maturite vstúpiť do americkej armády, ale jeho uniforma a puška na túto vojenskú simuláciu boli takmer presnou kópiou vybavenia, ktoré používajú ruskí vojaci, bojujúci a zomierajúci na Ukrajine.

„Naozaj neviem, za čo bojujú, len to, že bojujú,“ povedal Mason o vojne. „Občas si pozriem zábery z dronov, keď sa objavia na Instagrame.“

Masona pritiahla k tejto simulovanej bitke umelo vytvorená realita vojnových výjavov a zvukov, no bez traumy. V tejto hre sa vojna na Ukrajine nikdy nestala. Namiesto toho sa dej odohráva v Rusku, v dystopickom svete, v ktorom George W. Bush počas svojho šiesteho prezidentského obdobia mobilizuje NATO na inváziu do krajiny.

K Masonovi sa pripojilo približne 300 ďalších ľudí, ktorí zaplatili spoločnosti MilSim West asi 250 dolárov, aby sa mohli zúčastniť na podujatí propagovanom ako „simulácia ľahkej pechoty“, v rámci ktorého dva tímy – NATO a ruské sily – bojujú takmer dva dni so zbraňami na plastové guľôčky, slepou muníciou, okuliarmi na nočné videnie a výbuchmi.

V Spojených štátoch je rekonštrukcia historických bitiek – revolučnej vojny, občianskej vojny a druhej svetovej vojny – už dlhý čas špecializovaným koníčkom. Simulované bitky odrážajúce prebiehajúcu vojnu, v ktorej zomreli tisíce ľudí, sú však pomerne novým fenoménom.

Táto simulácia takto pôvodne nevyzerala. Josh Warren založil firmu MilSim West v roku 2011 so svojím obchodným partnerom Brianom Clarksonom. Nikdy by si nepomyslel, že Rusko napadne Ukrajinu ani že jeho biznis bude rásť aj napriek tomu, že na druhej strane sveta zúri násilie. Každý rok organizuje po celej krajine asi tucet simulácií, ktoré prilákajú niekoľko stoviek až viac ako tisíc ľudí.

Bitky poskytujú pocit súdržnosti priateľom, ktorých priťahuje koníček známy ako airsoft, v rámci ktorého proti sebe bojujú dva tímy so zbraňami na plastové guľôčky BB. Pán Warren, veterán americkej armády, povedal, že zámerom podujatí nie je odrážať aktuálne udalosti, a dodal, že patria výlučne do sféry fantázie.

No pre mnohých účastníkov je ruská invázia na Ukrajinu základom pri rozhodovaní o tom, aké uniformy, nášivky a repliky pušiek si vyberú.

Mnohí hráči si kupujú napodobeniny uniforiem z obchodov ako AliExpress. No podľa ľudí z prostredia dodávateľských reťazcov zrejme niektorí hráči ruského tímu nakupujú uniformy v obchodoch s vojenskými prebytkami, ktoré tovar dodávajú priamo z ukrajinských bojísk.

Internetový obchod Surplus Store Kino, ktorý predáva vojenské uniformy a vybavenie, prevádzkuje muž rusko-ukrajinského pôvodu. Ten nakupuje ruský výstroj na takzvaných „trofejových“ trhoch na Ukrajine. Trofeje sú predmety z bojiska od košieľ až po tanky, ktoré boli získané priamo z frontovej línie a následne sa dostali do vyvíjajúcej sa vojnovej ekonomiky. Tvrdí, že jeho výstroj zvyčajne pochádza z opustených pozícií, vozidiel alebo zo zásob uniforiem spred vojny.

Výbavu posiela airsoftovým nadšencom po celom svete, ale svoje celé meno neprezrádza, aby sa vyhol ukrajinským odvodovým úradom a skutočnej vojne.

Zamestnanec jedného obchodu s vojenským tovarom v Spojených štátoch, ktorý predáva ruský výstroj získaný na Ukrajine, povedal, že jeho spoločnosť sa snaží získavať svoje výrobky eticky. Ako tvrdí, vyhýbajú sa predaju uniforiem znečistených od krvi a iných ľudských pozostatkov, ale dovozcovia niekedy vynechajú sledovanie histórie týchto predmetov.

„Príliš nad tým nerozmýšľame,“ povedal. „Je to, ako keď predávate hamburgery a nemôžete zohnať mleté mäso, no keď vám zrazu niekto dá veľký balík mletého mäsa, už sa príliš nevypytujete.“

Tridsaťšesťročný Shawn Prosen, zamestnanec, ktorý počas simulácií pracuje v teréne, povedal, že je zásadne proti noseniu „trofejových“ uniforiem z dôvodu prebiehajúceho konfliktu.

„Dal som mladším chalanom najavo, čo si o tom myslím,“ povedal Prosen a nevyhol sa pritom vulgarizmu. „Lebo sa môžu nechať uniesť internetom a neuvedomiť si, aké je to v skutočnosti vážne.“

Pán Prosen má výnimočnú pozíciu. Ako bývalý vojak americkej armády, ktorý slúžil v elitnom pluku Ranger v Afganistane, je v MilSim West akýmsi sprievodcom a zároveň veliteľom čaty, ktorý vedie klientov po bojisku, kde nechýbajú ani nepríjemné momenty.

Mnohí mladší účastníci, najmä tí, ktorí zvažujú vstup do armády, považujú Prosena a ostatných členov tímu za mentorov alebo otcovské vzory. Veteráni alebo slúžiaci členovia armády ich vnímajú ako inštruktorov, ktorí im pomáhajú zdokonaľovať zručnosti.

Pán Prosen je zároveň členom airsoftového spolku, ktorý sa občas zúčastňuje na fiktívnych bitkách ako súčasť skupiny zvanej Rushing Russians, čiže Rýchli Rusi. Skupina je známa svojím tímovým duchom, fyzickou pripravenosťou, prísnym dodržiavaním jednotného vzhľadu uniforiem a úprimným záujmom o sledovanie skutočnej vojny na Ukrajine. Má takmer 30 pobočiek v Spojených štátoch, Kanade, Mexiku a Čile.

Keď sa začal fiktívny „pád Saľsku“, Mason, stredoškolák zo severnej Oklahomy, sa stretol so svojou jednotkou. Na batoh si prilepil biele písmeno „Z“ – provojnový symbol, ktorý nosia ruské jednotky na okupovanej Ukrajine.

Pán Prosen skontroloval svoju čatu s asi 40 mužmi, ktorú takmer celú tvorili Rushing Russians. Uistil sa, že majú vhodný prístrešok a dostatok jedla, vody a ďalšieho vybavenia vrátane BB guličiek, aby im všetko vystačilo na takmer dva dni v teréne. S blížiacim sa dažďom, ktorý rýchlo prichádzal, ich čakala dlhá noc.

Vo večernej tme znela debata na zhromaždisku ako niečo medzi četom z videohier („Je zvláštne, že toto nepočujem cez Xbox chat,“ poznamenal jeden muž) a formáciou skutočných pechotných jednotiek.

„Ideme zabiť niekoľko vojakov NATO,“ zvolal jeden muž prezlečený za ruského vojaka, keď sa k nemu pridali jeho kamaráti.

„Je zábavné byť zlými chlapcami,“ poznamenal ďalší, ktorého kostým bol taký presný, že obsahoval aj sponu opaska ruskej armády.

„Ja som z Texaskej oblasti,“ zahlásil ďalší účastník s predstieraným ruským prízvukom, pričom použil termín označujúci administratívne oblasti v Rusku a niektorých postsovietskych štátoch vrátane Ukrajiny.

Arturo Wells, 18-ročný maturant z Las Vegas, sa pohyboval po poli so svojou čatou a čakal na predbojový brífing od pána Warrena. Povedal, že spočiatku ruskú inváziu na Ukrajinu sledoval, no rýchlo s tým prestal.

„Bolo to deprimujúce,“ povedal. „Radšej budem žiť svoj život a nebudem sa pre to trápiť.“

Bola takmer tma, keď prišiel spoluzakladateľ MilSimu, pán Warren, a okolo neho sa zhromaždilo približne 100 hráčov. Po viac ako desiatich rokoch vyladil svoj bezpečnostný brief na vtipnú rutinu. Prešiel pravidlá, hranice hry, čo robiť v prípade zásahu (zakričať), ako prehľadávať hráčov (so súhlasom) a nakoniec niečo ako prísahu MilSim.

„Všetci zdvihnite pravú ruku a opakujte po mne,“ zakričal pán Warren. „Som bláznivý vojnový nadšenec, ktorý hrá bláznivé vojnové hry.“ Hráči to po ňom zborovo zopakovali.

Takmer o dva dni neskôr bolo po všetkom. Krupobitie, prudké lejaky, povodne a tornáda premenili bojisko na močiar. Desiatky účastníkov to vzdali.

V poslednej hodine pred koncom „pádu Saľsku“ viedol 26-ročný Michael Walworth skupinu Rushing Russians do boja – vyčerpaných, premočených a so zástavou Novoruska, ruskej bábkovej republiky, ktorá viala za nimi.

„Začali sme s týmto už dávno predtým, ako na Ukrajine vypukla vojna, a dúfame, že v tom budeme pokračovať ešte dlho,“ povedal Walworth. „Keď MilSim West začínal, Rusi boli fakticky tí zlí a zrejme to tak aj zostane.“

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.