Pellegrini zadefinoval svoju misiu: Politici neprinášajú nádej, zmierenie som ja

Ľudovít XIV. podľa nepotvrdenej legendy kedysi svoj kráľovský majestát zadefinoval slovami "l'État, c'est moi", teda "štát som ja". A potom ešte, pravdaže, mal byť aj kráľ Slnko.

Peter Pellegrini to dnes vo svojom prvom prezidentskom prejave - uprostred bratovražednej vojny našej politickej atmosféry - zhrnul asi takto: "Zmierenie som ja."

Malo v tom byť aj to slnko, aj tá spása štátu.

Kam sa obrátiť, ak nieto nádeje?

Ľudia nemajú nádej, že sa v krátkom čase niečo zmení – vravel prezident, ktorý chcel byť zjavne nad tábormi. Ak nieto nádeje na zmenu, kam inam sa obrátiť? Tak znel základný význam, ukotvený do vlastnej osoby, ktorý chcel prezident svojím prejavom vzbudiť. Podľa toho sa následne určovala dynamika celého posolstva.

Preto sa vyhol výraznej kritike, ktorá sa u neho dala očakávať hádam viac než u iných. Na rozdiel od svojich predchodcov ešte nepochoval svoju politickú budúcnosť v paláci a vylúčená nie je jeho budúca exekutívna kariéra.   

Peter Pellegrini mohol svoj prvý prezidentský príhovor využiť na to, načo do paláca vstupoval, a na politické manévre, ktoré mu funkcia umožňovala: stať sa vnútornou opozíciou voči vláde, ak bude nepopulárna, a pomôcť si tak pri pestovaní či zachovaní vlastnej popularity.

Po vypočutí jeho prejavu môžeme konštatovať, že túto príležitosť nevyužil a kontroverziám sa vyhol. Snažil sa skôr pôsobiť ako ten, kto každému rozumie a chápe ho. Tomu bolo podriadené jeho posolstvo z kategórie vox populi.  

Veľké očakávanie, že prezident prejav využije na vyhranenie sa voči koalícii, sa teda nenaplnilo. Pellegrini pripomenul rozdelenie v spoločnosti, ale už na úvod avizoval, že nevstúpi do aktuálnych sporov – funkcia mu predsa umožňuje luxus a právo zostať nad vecou (aspoň pre tých, ktorí tomu chcú uveriť).

Svoj manifest, osobne politický – a už čiastočne oslobodený od svojej materskej strany –, zadefinoval slovami typu: „Prezidentský palác nebude ani ďalším koaličným partnerom, ale ani hniezdom opozičného odporu.“

Ľudovému prezidentovi, ktorý navštevuje aj zaostalé okresy a profiluje sa ako ten, kto v minulosti zastával mnohé funkcie v štáte, prislúcha istá odbornosť a poznanie. Ako teda inak rétoricky zadefinovať vlastnú misiu, ak nie postaviť sa ponad tie fenomény „neistoty a zúfalstva“, ktoré - ako sám vraví - ovládajú našu krajinu?

Nie, Pellegrini si nechcel vybrať stranu politického zápasu, na to nemá povahu ani charakter. Predstavil sa teda ako ten, kto na rozdiel od zaslepených vodcov (v koalícii i opozícii) pozná správnu cestu. Jeho kritika smerovala na obe strany znepriatelených klanov: riešia vraj zástupné problémy, ktoré neprinášajú riešenia, ale „burcujú emócie, vnášajú do politiky hnev, netoleranciu a neraz aj priamu nenávisť“.

Najsilnejšia kritika smerovala do minulosti

Typické pre jeho povahu zmierovača bolo to, že najsilnejšia kritika nesmerovala do aktuálnych táborov, ale do minulosti: „Politická situácia v rokoch 2020 až 2023 predstavovala zásadný prvok nestability spolu s vážnymi podozreniami, že sa na boj s politickými súpermi zneužívali inštitúty trestného práva.“

Jemné odtienky aktuálnej kritiky, ktorých sa z času na čas dopustil, však boli predsa len silnejšie vyslané do opozičného košiara. Napriek všetkému Pellegrini vie, kde je jeho voličský tábor, a preukázal to najmä pri téme Ukrajiny. Tej sa vlastne nevenoval, dôraz kládol na vplyv vojny na slovenských občanov, ktorí sa reálne obávajú dosahov konfliktu za našimi hranicami a rizika zhoršenia hospodárskej a energetickej situácie.

Naopak, vládu Roberta Fica (nemenoval) pochválil za snahu nedotknúť sa sociálne slabších skupín obyvateľstva pri konsolidácii (čo je dosť pochybný záver).

S pochabým dedičstvom predchádzajúcich vlád si však vláda podľa neho poradila nie vždy ideálnym spôsobom: „Niektorí ministri predstavujú výrazné a rešpektované osobnosti vo svojich rezortoch, ale sú medzi nimi aj takí, ktorí sú oveľa väčším zdrojom kontroverzie ako odborného uznania.“ Ani Kotlára nemenoval, ale venoval mu nepriamu poznámku o „expertíze“.

Obhajoba veta pri covidovej amnestii

Do vlády sa Pellegrini teda výrazne nepustil, no jediný moment, počas ktorého zdôraznil svoj „vnútroopozičný“ postoj, bola rétorická sebaobhajoba svojho veta voči vládnemu nápadu plošnej covidovej amnestie aj pre tých, ktorí arogantne ohrozovali druhých ľudí. 

Ani pri tejto téme nezabudol, ktorým smerom hľadia jeho voliči, prípadne tí, ktorých by dokázal svojimi trefne mierenými poznámkami zlákať: spochybnil chaotické rozhodnutia minulej vlády a poukázal na to, že do mnohých problémov aktuálna vláda vhupla takpovediac nezavinene. Nezabudol však udržiavať dojem, že nástupcovia bývalej koalície sa o riešenie akútnych otázok, ktoré rezonujú v spoločnosti a súvisia s pandémiou, veľa nepričinili.

Zmätok tých temných čias si žiada – dokonca je to „nesmierne dôležité“ –, aby vláda „konečne po piatich rokoch dala ľuďom jasnú odpoveď v podobe analýzy riadenia pandémie“, vravel. Každý predsa túži po tom, aby sa vedeckou analýzou odhalilo, ktoré opatrenia mali zmysel a skutočne zachraňovali ľudské životy a, naopak, ktoré boli zbytočné a škodlivé „a mohli reálne prispieť k ďalšiemu ohrozovaniu ľudského zdravia“.

Bez toho, aby Kotlárovu prácu priamo spomenul, nevdojak naznačil, že správna analýza objektívneho zhodnotenia dôsledkov vtedajšieho manažmentu pandémie chýba, respektíve vláda sa radšej „vydáva cestou nebezpečného experimentu v podobe plošného odškodnenia všetkých, ktorí porušovali stanovené pravidlá“.

Zmierenie a konsenzus

Pellegrini sa chcel profilovať ako ten, ktorý vypĺňa dieru na politickom trhu, čeliac silnej konkurencii. Teda ako prezident zmierenia. Stredový hráč, ktorý je pripravený podľa potreby a smeru vetra spolupracovať s kýmkoľvek a nezatvára si žiadne dvere. 

Slovenská spoločnosť dnes naliehavo potrebuje zmierenie a upokojenie nedobrých vášní. Je však zrejmé, že toľko potrebný pokoj nám neprinesú politici. Tak znie jeho odkaz.  

Keďže sa Pellegrini v prejave vyhýbal politike, zostalo mu vstúpiť do humanisticko-filozofickej mravnej úvahy o tom, ako nemáme márne čakať na zmierenie od politikov, ale máme ho hľadať v sebe. „Život prežitý v pokoji sa nedá porovnať so životom zmietaným zlom a nenávisťou.“ Pri prechode do kázne spomenul posolstvo pápeža Františka pre náš národ. 

Investície sú potrebné, strategické plány ponad zhašterené strany tiež, myslime na zdravotníctvo, nájomné byty, technologický vývoj a vzdelanie pre našich ľudí. Keď chcete vedieť, ako na to, radí prezident, zdvihnite zadky a choďte medzi ľudí do regiónov a pýtajte sa ich, čo potrebujú, aby ste sa dozvedeli to nečakané tajomstvo, že „chcú dobrú prácu za dobrý plat“. Na dôvažok ešte dostatok stabilnej a lacnej energie, dostupnú a kvalitnú zdravotnú starostlivosť i moderné vzdelanie pre svoje deti.

Prvý Pellegriniho prezidentský prejav tak neprekonal klasickú frázovitosť o tom, ako sa v paláci má pod jeho velením hľadať nová perspektívna vízia pre Slovensko nad rámec politických ideológií oboch bojujúcich táborov a hľadania dlhodobého konsenzu. Odkaz týchto slov je zjavný: keďže v koalícii nie je konsenzus možný, nádej je u mňa. Tam sa následne prezident ukryje za frazeológiu, čo nikomu neuškodí a jeho vlastný tábor hádam podnieti.

Aspoň drobná útecha z tých fráz však vytŕča: na rozdiel od predchodcov, teda Čaputovej a Kisku, tento prezident nebude žiť na mimozemských planétach a pomenúva skutočnosť, ktorá ťaží ľudí - nie elity. 

To sa odráža najmä v kritike oboch táborov, ktoré svojou politikou a prístupom podnecujú boj. „Táto atmosféra už totiž dosiahla nebezpečnú hranicu, za ktorou je reálne ohrozené naše ďalšie spolunažívanie,“ varuje Pellegrini, pričom si dáva pozor, aby nekritizoval konkrétny tábor.

Naznačí len, že problém sa nachádza aj v neschopnosti vyrovnať sa konsenzuálne s atentátom na premiéra, ktorý mal spoločnosťou otriasť a viesť k zamysleniu nad dôsledkami jej správania. „Po roku musím nielenže povedať, že sa tak nestalo, ale že situácia v spoločnosti je ešte horšia a ešte nebezpečnejšia. Je naozaj desivé, aký stupeň tvrdosti a krutosti dosiahla atmosféra v slovenskej politike,“ vravel prezident, pričom narážal aj na spochybňovanie atentátu – najmä medzi voličmi opozície.

Na všetky štyri strany, ale najmä západnú

Azda jediná naskrze politická časť prezidentovho príhovoru sa týkala zahraničnej politiky, ktorej bolo venovanej málo priestoru, a to len na konci. Pripomenul záväzok podporovať „naše nespochybniteľné členstvo v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii“, ako aj „suverénne postoje Slovenskej republiky“.

Aj táto časť teda bola súladná s koaličným naratívom, do veľkej opozície sa však prezident nepustil. Iba pripomenul, že záväzok otvorenosti „na všetky štyri svetové strany“ sa týka aj tej západnej. „A ten sa nesmie z našej zahraničnej politiky vytratiť!“ zvolal náležite. Zahraničná politika na všetky strany sa má viesť tak, aby nás „nevzďaľovala od našich partnerov v Európskej únii a spojencov v NATO“.

Aj v týchto slovách je badať snahu nejatriť rany v koalícii, ale zároveň sa pred opozíciou tváriť ako „ten prijateľnejší“ (napríklad ako alternatíva k OĽaNO v prípade koaličnej spolupráce).