Principál z Radošiny a jeho žičlivé sudičky pri kolíske naivného divadla

Ochotnícky súbor Radošinskeho naivného divadla vznikol v šesťdesiatych rokoch minulého storočia v Radošine „zdola“, z vôle Stanislava Štepku a jeho priateľov. Čo bolo rozhodujúce pre jeho vývoj?

Keď v šesťdesiatych rokoch 20. storočia vznikalo ochotnícke divadlo Stanislava Štepku, ktoré potom dostalo názov Radošinské naivné divadlo, malo pri kolíske niekoľko žičlivých sudičiek, a to tvorivú energiu Stanislava Štepku, jeho nezvyčajnú nápaditosť, nekonvenčnú fantáziu a túžbu zapojiť sa do spoločenského a verejného života.

Radošina mala dobré predpoklady pre vznik nového divadelného súboru najmä preto, že mala mnohoročnú divadelnú tradíciu, priaznivú atmosféru, žičlivosť pre divadlo a svojráznu originalitu tamojších ľudí. Bola to ideálna pôda na to, aby v nej mohlo vyrásť niečo, čo prekročí obyčajný priemer.

Začiatky Štepkovho divadla neboli celkom súvislé, ani ľahké, bolo treba sa nájsť, trafiť tú správnu polohu, definovať a vyjasniť si, kam chcú pokračovať, aj aké vzory si vybrať. Jedno bolo isté od počiatku – Štepka už vtedy vedel, že veľký vzor mu bude divadielko Semafor Jiřího Suchého.

Dôležitý je aj spôsob, akým diváka RND oslovuje – postavy hier bývajú špecificky „radošinské“ a pritom všeľudské. Ich vzorom sú miestni obyvatelia, používajú nárečie a aj vo svete fungujú ako Radošinčania. Presne tieto postavy stvárňuje Štepka najčastejšie. Prečo sa s nimi toľkí z nás dokážu stotožniť?

Štepkovo divadlo je zaujímavý neopakovateľný úkaz. Jeho zakladateľ vyšiel – obrazne povedané – z Radošiny do sveta. Jeho spočiatku lokálny obzor sa začal postupne rozširovať. Chotár obce sa mu postupne rozlial na celé Slovensko, inšpirácia prichádzala už nielen z rodnej dediny, ale z toho čo vedel a chcel vyzdvihnúť na celom Slovensku.

Horizont sa mu rozšíril na široký svet. Z radošinskej úrovne rýchlo a vtipne obsiahol Slovensko i zahraničie, Európu a svet. A to nielen hrami Ako sme sa hľadali, ale aj dramatickými portrétmi Štefánika, Murgaša, Baniča a mnohých ďalších. Viackrát sa úspešne pokúsil spracovať aj cudzích velikánov, napríklad colníka Rousseaua alebo komika Bustera Keatona. Takto postavy Štepkových rodákov postupne dostali široký základ a všeľudské črty.

Zrejme aj preto máva radošinské divadlo vypredané sály nielen u nás, od západu Slovenska na východ, ale podobne aj pri vystúpeniach v zahraničí – od Čiech až po Ameriku a Austráliu. Je to pozoruhodné – Radošinské divadlo a jeho väzby tak prísne domácke a radošinské, ale jeho dosah tak neuveriteľne široký a medzinárodný.

Pravda, diváci doma aj v zahraniční sú hlavne naši rodáci, ktorí najlepšie rozumejú tomu, čo sa hrá aj ako sa hrá a vnímajú detaily aj prostredníctvom výlučného radošinského dialektu. To nemôže návštevníkov neočariť.

A to ešte nehovorím o špecifickej, sympatickej hre súboru, samotným Štepkom počnúc, cez nezabudnuteľnú pani Annu Kolníkovú, až po desiatky väčších aj menších úloh, ktoré zahrali účinkujúci všetkých typov a profesionálnych úrovní. Jedno je isté – od sedemdesiatych rokov sa pretým ochotnícke divadlo začalo profesionalizovať, a to hlavne v nárokoch na vlastnú tvorbu a na vlastné divadelné formy, počnúc kabaretom až po dramatickú činohru a veselohru.

Emblematické hry divadla sú Jááánošííík a Človečina. Ktoré považujete vy za základné a prečo?

Áno, Jááánošííík a Človečina sú naozaj tie základné hry, na ktorých vznikla prvá stavba RND a dodnes patria k legendárnym predstaveniam tohto súboru. Určite veľmi pomohli v začiatkoch, sú základom pozitívneho chýru tohto divadla a sú – jednoducho povedané – nezabudnuteľné. Okrem iného sú to hry úzko spojené s interpretmi ako Štepka, Kolníková a Markovič, a sú vrcholom raného obdobia RND.

Ale potom Štepka napísal ešte také kvantum hier, že je naozaj ťažké uprednostniť jednu pred inými. Všeobecne povedané, ja osobne mám najradšej tie hry, ktoré sú dnes už klasikou RND, teda hry z obdobia 70. a 80. rokov. Hoci aj v neskoršom období sa prejavila ozajstná zručnosť a talent vedúceho súboru. Štepka dospel do takej pozície, že sa mu dá hovoriť Principál, teda človek, ktorý ma v divadle nespochybniteľné vedúce postavenie, na ktorom to všetko stojí a bez ktorého by asi toto divadlo nebolo. Obrazne hovorím, že celé RND stojí na špičke Štepkovho pera.

Stanislav Štepka smeruje divadlo, píše scenáre, piesne. Pre divadlo je absolútne kľúčovou postavou. Aké sú výhody a nevýhody tejto pozície?

Výhody asi vidno na prvý pohľad. RND je špecifický organizmus, založený síce na tvorivej energii spisovateľa a herca Štepku, avšak za dobrovoľnej a ochotnej spolupráce všetkých v súbore, ktorí ho vytvárajú. Všetci tam majú svoje miesto, z ktorého spolutvoria celok. Forma principálskeho divadla je v Európe známa už storočia, napokon, spomeňme tu aspoň jedno meno, ktoré už dávno kládlo rámce takéhoto umeleckého podnikania: Molière. Treba hľadať lepší príklad? A treba hľadať negatíva, keď všetko funguje?

Za niekoľko desaťročí  trvania divadla sme vlastne v priamom prenose sledovali vývoj Stanislava Štepku ako divadelníka. Ako by ste túto cestu charakterizovali?

Skúsim to takzvanými kľúčovými slovami: talent, vytrvalosť, pozitívne myslenie, pevné zásady a nemenné hodnoty. 

Keď Stanislav Štepka začal písať hry, ktoré mali pevnejšiu dramatickú štruktúru, mnohí jeho diváci a prívrženci to chápali skoro ako zradu. Rovnaký vývoj však malo aj GUnaGU a iné podobné divadlá.

Každá tvorivá činnosť si musí nájsť aj vlastné prostredie a vlastnú cestu, ktorou by sa presadila. Štepka išiel vlastnou cestou, áno aj proti niektorým kuvikom. A na tej cesta prišiel tam, kde práve je. Možno mu vyčítať, že nešiel inak, teda, že sa nedal ovplyvniť inými návrhmi? Asi nie, dobre urobil.

Interpretácia naivnosti Radošinského divadla nezostala počas existencie divadla nemenná. Parodický odstup hercov od postáv i vytrvalé variovanie naivnosti ako simplifikovanej dobroty sa neopakovali donekonečna. Divadlo postupne menilo svoj prejav. Prečo k tomu došlo?

Na túto tému vzniklo už viacero úvah, publicistických výstupov, kritík, analýz. Je to naozaj zaujímavý zjav a neopakovateľné špecifikum radošincov. A nedá sa to vysvetliť zjednodušene pár vetami. Ja som vlastne aj tomuto javu venoval celú monografiu o Štepkovi, preto by som najradšej odkázal záujemcov o tieto otázky na môj oveľa podrobnejší text a výklad.

Jednu vec tu však poviem: Vďaka tomu „vynálezu“ naivného divadla z Radošiny tu máme už desaťročia niečo neopakovateľné, svojské, slovenské i všeľudské. Pri všetkom tom, čo sa tu už zlého a negatívneho narozprávalo a porobilo, buďme hrdí na to, čo dobrého tu máme, čo originálne vzniklo umom a energiou našich ľudí. 

Zvláštnosťou je, že Štepkove hry sa dajú sledovať aj po rokoch. Do tvorby mnohých autorov  dramaticky vtrhla politická zmena po roku 1989. Štepkov svet zasiahla akosi sprostredkovane. Vašimi slovami: Typické pre RND je, že aj aktualizované inscenácie, vychádzajúce z každodenného života, ako aj hry globálne či kroniky, reagujúce na dobové udalosti, majú výrazný ľudský rozmer, taký hlboký, že si udrží etické posolstvo, hoci aj v tom prípade, ak by sa časom narušila jej priama obsahová väzba na konkrétnu realitu. Diváci nemusia poznať detaily historickej udalosti, a predsa dobre chápu, čo chce Štepka povedať.“ Ako sa toto podarilo?

Spomenul som už Štepkovu vytrvalosť, pevné zásady a správne hodnotové orientácie. Tie môžete sprítomniť veselohrou aj tragédiou, kabaretom i muzikálom, najrôznejšími formami, ktoré vám divadelné umenie poskytuje. Len treba chcieť a nezísť z cesty. To je prípad Stanislava Štepku.

Predpokladám, že veľa z osobnosti Stanislava Štepku je v jeho hrách a divadlo zase podstatne ovplyvňovalo jeho život. Nedá sa to oddeliť. Kto je podľa vás tento muž?

Tento výnimočný človek sa pomaly stáva legendou. Akoby jeho – v podstate obyčajné – umelecké remeslo na seba viaže nové a nové súvislosti, obsahy, odkazy a posolstvá. Pomaly akoby sme nerozlišovali medzi ním reálnym a medzi jeho výpoveďou, ktorú ohlasujú ním stvorené postavy.

Tak sa pomyselne presúva z človeka obyčajného, fyzického, do stavu človeka odkazujúceho, referenčného, do pozície akejsi slovenskej legendy, ktorá má oveľa vyššiu autoritu, ako niektoré pseudoautority z bežného života, aké len chcete – nielen umelecké ale aj sociálne či politické. Jeho legenda môže mať vyššiu silu – a naozaj aj má – ako hocikto iný, aj keď posadený na nejakú vysokú stoličku v nejakom správnom úrade, ktorému však chýba dôvera verejnosti.