Hoci do parlamentných volieb v Rusku zostávajú už iba necelé dva mesiace, vládna moc i opozícia akoby sa ocitli v slepej uličke. Každá z nich z vlastných dôvodov. Pandémia pritom zohráva špeciálnu úlohu.
Rusko zovrela tretia vlna pandémie. Chorobnosť a úmrtnosť na covid skoro každý deň láme nové rekordy. Vláda by mala urgentne konať a robiť niečo mimoriadne, ale v rozpakoch zastala a bezmocne iba sleduje udalosti.
Problém je, že Rusi masívne odmietajú uplatňovanie protiepidemických zákrokov. Nebúria sa, neorganizujú protesty, ale jednoducho ignorujú nariadenia orgánov. Nosia rúška len formálne, na brade, aby si nenarušili dýchanie. Nedodržiavajú žiadne odstupy. Nie každé verejné miesto ponúka dezinfekciu rúk. A tak možno pokračovať.
Naozaj zlé je to v prípade očkovania – väčšina obyvateľstva ho ani neplánuje. Hoci Sputnik V asi nie je v ničom horší ako západné a čínske vakcíny a novoobjavený KoviVak môže byť azda bezpečnejší ako ostatné, ľudia vidia v očkovaní neopodstatnené riziko a boja sa ho viac ako samej choroby.
Za normálnych okolností by sa úrady snažili tento trend zvrátiť prísnejším trestaním neposlušných občanov. V tom majú veľké skúsenosti. Keby sme neboli na prahu volieb, už by sme určite počuli o rozhodných aktivitách orgánov. Ale v realite sa odohráva niečo divné.
Pandémia ide bokom, dôležitejšie sú voľby
Niektorí vysokopostavení úradníci vyhlasujú povinnú vakcináciu. Iní, nemenej vysokopostavení, im to vyvracajú. Niektorí žiadajú urgentný lockdown, iní tvrdia, že ten nie je ani v pláne. Avizované obmedzenia týkajúce sa návštev reštaurácií už dvakrát posunuli na neskoršie termíny, a to, opakujem, na vrchole pandémie.
Vyzerá to tak, že orgány sa niečoho obávajú. Ale vlastne čoho alebo koho? Politická opozícia je úspešne potlačená. Ako sme už konštatovali, osoby neprijateľné pre moc zbavili možnosti kandidovať vo voľbách. Zdalo by sa, že úspechu vládnych síl už nemôže nič brániť.
Avšak pandémia zázračne rozvrátila celú situáciu. Faktom je, že najvzdelanejšia časť verejnosti – tradičný prameň opozičných nálad – vedome podporuje aj propaguje očkovanie a iné proticovidové opatrenia. V tomto sa stala spojencom moci. A početní covid-disidenti a antivaxeri patria do takzvanej Putinskej väčšiny, ktorá je základom stability režimu.
Čo to? Ruská moc musí ísť po prvý raz spolu so svojimi oponentmi proti vlastnému elektorátu. Ak sa voliči po nadmernom tlaku naštvú, ktovie, ako sa vyjadria vo voľbách. Nevypukne masové protestné hlasovanie, čo bude schopné ohroziť kremeľské plány?
Nerozhodnosť orgánov sa odvíja odtiaľto. Jednotné Rusko – strana moci, ako ju nazývajú, pretože nedeleguje svojich členov do vládnych orgánov, ale, naopak, je zložená z tých, ktorí už sú pri moci – musí uskutočniť volebnú kampaň v podmienkach, keď je situácia zlá a ďalej sa zhoršuje. No nemôže ponúkať radikálne zákroky, pretože voliči ju obvinia.
Možno si myslíte, že takáto situácia je prospešná pre liberálnu opozíciu. Ale nie je to tak. Tá si nedovolí kritizovať reštriktívne obmedzenia a očkovanie, pretože sama na nich trvá. A preto nebude pre voličov o nič lepšia ako moc.
Okrem toho má dosť vnútorných problémov. Alexej Navaľnyj je vo väzbe, jeho organizácia je prakticky zničená. Iné rozptýlené skupiny oponentov Kremľa majú len malú šancu, aby zozbierali podpisy (čo je povinné pre mimoparlamentné strany) a potom ich pripustili k voľbám. Vyzerá to tak, že jedinou reálne opozičnou stranou na hlasovacích lístkoch bude Jabloko.
Javlinskij je stále tu, ale mimo hry
Jabloko založili začiatkom 90. rokov Grigorij Javlinskij, Jurij Boldyrev a Vladimír Lukin (poslední dvaja ju neskôr opustili) a jej názov zložili zo začiatočných písmen priezvisk zakladateľov. Strana bola dosť populárna, najmä vo veľkých mestách a dostala sa do parlamentu. Avšak po roku 2007 už nemá vlastných poslancov v štátnej Dume, má iba reprezentantov v niektorých regionálnych zastupiteľstvách.
Javlinskij si medzitým aspoň čiastočné uchránil autoritu. Teraz sa snaží oživiť stranu a aktívne ju pripravuje na voľby. Ale už jeho prvé kroky spôsobili v opozičných kruhoch škandál. Odsúdil politiku Navaľného, ktorý je teraz akousi svätou kravou opozície, a odmietol zaradiť jeho priaznivcov na kandidátku Jabloka. Navyše vyhlásil, že nechce, aby podporovatelia Navaľného hlasovali za túto stranu.
Takže žiadny opozičný blok okolo Jabloka zjavne nevznikne. Javlinskij bol okamžite obvinený zo zrady a zo sprisahania s Kremľom. Povráva sa, že mu sľúbili návrat jeho strany do parlamentu, ak nebude kolaborovať s Navaľným a jeho spojencami.
Kedysi som osobne poznal Javlinského, aj s ním komunikoval v prvej zostave Dumy. Bol som vtedy nezávislý poslanec, jednotlivec, ale dosť medializovaný. Raz som sa ho opýtal, či by bolo vhodné, aby som sa pripojil k jeho frakcii. Odpovedal: „Máte svoju povesť a treba dobre zvážiť, či nám tá vyhovuje.“ Pamätám si, urazilo ma to – predtým som naivne dúfal, že moja povesť nie je až taká zlá. Teraz sa na základe vlastnej skúsenosti nečudujem, že odmietol prijať ľudí schopných jeho stranu výrazne posilniť.
Javlinskij je podľa mňa nekompromisná osobnosť, s ktorou sa vždy dalo len ťažko na niečom dohodnúť. A nepredstavujem si, v akej situácii by šiel proti vlastným zásadám – už určite nie pre miesto v parlamente. Nikdy by nepovedal ako Henrich Navarrský: „Paríž stojí za omšu.“ Ako ekonóm je liberál, ako politik je dôsledný demokrat. Tu vidím koreň odmietnutia Navaľného, ktorého úprimne považuje za nacionalistu inklinujúceho k autoritárstvu.
Nechápem ani to, načo by mal Kremeľ lákať Javlinského a niečo mu sľubovať. Orgány máju neobmedzené možnosti kedykoľvek vylúčiť z volieb akéhokoľvek kandidáta a nepotrebujú na to jeho pomoc. Neviem, kto vo vláde, a hlavne načo, by si potreboval skomplikovať život zapojením ďalšej parlamentnej strany, okrem všetkého nelojálnej a nevypočítateľnej.
Takže neverím zázračnému obnoveniu Jabloka a jeho prítomnosti v Dume. Hlučný škandál okolo Javlinského je v podstate periférna udalosť, dôležitá azda iba pre marginálne opozičné skupiny, ktoré sa ocitli v slepej uličke politického procesu.
Hrozí scenár slepej uličky
Existuje však takzvaná systémová opozícia reprezentovaná v parlamente – komunisti, liberálni demokrati a Spravodlivé Rusko (surogát sociálnej demokracie). Obyčajne používa dosť radikálnu rétoriku, no v realite oponuje vláde iba v drobných otázkach. Dá sa na ňu hľadieť ako na pseudoopozíciu vytvorenú na simuláciu demokracie, ktorú bezprostredne riadi Kremeľ.
Môže sa stať, že práve tieto strany, v ktorých aspoň časť občanov slabo sa orientujúcich v politike ešte vidí alternatívu k existujúcej moci, zožnú najväčšie výhody z rozptylu liberálov a z váhania provládnych síl. Už boli prípady, keď protestné hlasovanie naberalo formu neočakávanej masovej podpory, napríklad liberálno-demokratickej strany, na ktorej čele je škandalózne známy excentrický populista Vladimir Žirinovskij.
Prečo by to malo trápiť Kremeľ? Poslanci systémovej opozície v Dume vždy podporujú vládne návrhy. Ale v poslednom čase došlo aj ku konfliktom. Najznámejší z nich, spojený so zatknutím chabarovského guvernéra nominovaného liberálnimi demokratmi, rozpútal mnohomesačné masívne protesty na Ďalekom východe.
Keby uvedené strany naozaj dostali vo voľbách väčšinu miest v Dume, ich správanie by sa, pravdepodobne, výrazne zmenilo. Kremeľ asi nemôže uveriť v plnú lojalitu svojich partnerov. Na pozadí nízkej popularity Jednotného Ruska, na ktorú upozorňujú sociológovia, vyzerá byť tento scenár pre moc tiež slepou uličkou.
Dnes nemajú vládni politici obvyklú istotu z výsledku volieb. Ako sa im podarí kanalizovať nevyhnutnú nespokojnosť občanov? Jedna z možností je nesnažiť sa prebudiť voličov, nepodnecovať ich na hlasovanie. Ignorancia politiky je prirodzená reakcia tých, ktorí sú s ňou nespokojní. Ruské zákony napokon ani neprepisujú účasť väčšiny voličov v hlasovaní. Ako tvrdia zlé jazyky, čím viac ľudí zostane doma, tým ľahšie bude volebným komisiám dosiahnuť žiadaný výsledok.
Dnešný pomalý priebeh predvolebnej kampane dovoľuje niektorým analytikom predpokladať, že sa využije presne tento scenár. Ak sa tak stane, hrozí uviaznutie v slepej uličke a nemožnosť dostať sa z nej von.