Friedrich Merz vyvolal svojím výrokom vo verejnoprávnej televízii WDR veľké pobúrenie najmä naprieč politickým spektrom na Slovensku. Nemecký kancelár totiž kritizoval prístup Slovenska a Maďarska, ktoré využili právo veta na blokovanie rozhodnutí EÚ pri spoločnom postupe proti Ruskej federácii v oblasti ukladania sankcií.
Nemecký kancelár v televízii otvorene povedal, že „nemôžeme dopustiť, aby rozhodnutia celej EÚ záviseli od nejakej malej menšiny“, a dodal, že ak nedôjde zo strany dotknutých štátov k „správnemu hlasovaniu“, „je tu ešte vždy možnosť odobratia európskych prostriedkov“.
Napriek neprípustnému vyhláseniu nemeckého kancelára o potláčaní politických práv členského štátu sa v Slovenskej republike našli osobnosti, ktoré sa mu ospravedlnili za ostré reakcie slovenských politikov za výroky o pozastavení eurofondov.
Právna realita nemeckých hrozieb
Predstaviteľ Nemecka tak verejnosti predostrel nový typ politiky Únie, založenej na trestaní menšiny, ktorá má na rôzne témy iný názor. Ak Únia nedokáže členské štáty presvedčiť o hlasovaní argumentmi alebo inými výhodami, suverénne krajiny sa jednoducho majú podriadiť názoru väčšiny, lebo väčšie krajiny si to tak želajú.
Neuposlúchnutie má znamenať trest v podobe odobratia eurofondov či dokonca práva veta, pretože „menšina nemá blokovať progres väčšiny“.
Ako politický výrok môže dané tvrdenie obstáť, no z hľadiska právnej roviny sú podobné zastrašovania o zastavení európskych prostriedkov pre členské štáty za „nesprávne“ hlasovanie iba v rovine zbožných želaní.
Z hľadiska práva EÚ totiž neexistuje žiadna norma, ktorá by niečo podobné umožňovala.
Členskej krajine, ktorá porušuje pravidlá v špecifickej oblasti, skutočne môže hroziť právne konanie zo strany Bruselu. No vynútenie si hlasovania určitým spôsobom zo strany členského štátu rozhodne nepatrí medzi podmienky, pre ktoré by mohlo byť začaté takéto konanie.
Zastavenie eurofondov má svoje pravidlá
EÚ môže pozastaviť alebo znížiť eurofondy len za konkrétnych podmienok, ako napríklad porušenie zásad právneho štátu (čl. 2 Zmluvy o EÚ), existencia závažných nedostatkov v systémoch riadenia a kontroly fondov, nedodržiavanie záväzkov v oblasti rozpočtu (napríklad chybné vykazovanie výdavkov) alebo neplnenie špecifických podmienok programov financovaných z eurofondov (napríklad nesplnenie cieľov programov).
Ak členský štát závažne zlyháva pri správnom riadení eurofondov (napríklad neplní podmienky vykonávania, nesprávne prideľovanie, nesplnenie auditov) alebo neplní podmienky tematických cieľov či špecifických podmienok programov financovaných eurofondmi, prípadne porušuje zásady právneho štátu, môže EÚ iniciovať právne konanie.
Európska komisia v takom prípade identifikuje problémy (na základe auditov, kontrol, správ OLAF alebo iných inštitúcií), začne dialóg s členským štátom, zašle formálne oznámenie s výhradami a vyzve ho na nápravu. Ak členský štát neprijme opravné kroky, Komisia môže navrhnúť pozastavenie platieb alebo odobratie prostriedkov. Pri porušení zásad právneho štátu rozhoduje o konečnom opatrení Rada EÚ kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie a nasleduje pozastavenie platieb alebo zníženie súm v súlade s rozhodnutím.
Sankcie za porušovanie zásad právneho štátu
V minulosti už došlo zo strany EÚ k pozastaveniu eurofondov, a to pri krajinách ako Maďarsko a Poľsko. V roku 2022 EÚ pozastavila časť eurofondov pre Maďarsko pre opakované porušovanie zásad právneho štátu najmä v oblasti nezávislosti súdnictva, obmedzovania slobody médií a problematického nakladania s verejnými financiami, ako aj pre neochotu zosúladiť maďarské zákony so základnými hodnotami Únie.
V roku 2021 Európska komisia zablokovala schválenie plánu obnovy a odolnosti Poľska (asi 36 miliárd eur) pre porušenie zásad právneho štátu. Išlo najmä o kontroverzné reformy justície a ohrozenie nezávislosti súdov.
Informácie o možnom zastavení eurofondov Slovensku v súvislosti s porušovaním zásad právneho štátu priniesla v roku 2024 agentúra Bloomberg. Tieto kroky údajne Únia spustila po tom, ako súčasná vládna moc zrušila Úrad špeciálnej prokuratúry či NAKA. Tieto informácie sa ukázali ako nepravdivé a podobné kroky poprela aj samotná Komisia.
Politické rozhodnutie nemožno trestať
Odobratie eurofondov nie je svojvoľné a musí byť postavené na konkrétnom porušení pravidiel EÚ a riadnom administratívnom postupe (vrátane možnosti obhajoby štátu) a rozhodnutí Komisie alebo Rady s presným právnym základom.
Právna cesta, ako pozastaviť alebo odobrať eurofondy krajine iba preto, že členský štát nesúhlasí so sankciami proti Rusku, neexistuje.
Medzi krajinami EÚ síce platí zásada lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 ZEÚ), ktorá zaväzuje členské štáty k spolupráci, ale hlasovanie o sankciách voči Rusku je politické rozhodnutie, ktoré nespadá pod túto zásadu. Daná zásada zároveň hovorí o tom, že členské štáty sa vzájomne rešpektujú, čo platí aj o politickom postoji pri zásadných otázkach.
Nemožno teda legálne podmieňovať čerpanie eurofondov politickými rozhodnutiami v inej oblasti, než na akú sú určené. Vyhlásenie kancelára Merza tak ostáva iba politickým vyjadrením, ktoré nemá právnu záväznosť v systéme prideľovania eurofondov.
Ak by EÚ skutočne pozastavila alebo odobrala členskému štátu eurofondy iba z tohto dôvodu, bolo by to porušením právnych predpisov EÚ, najmä zásady právnej istoty a zákazu diskriminácie medzi členskými štátmi.
Platí rovnosť a suverenita členských štátov
Európska únia nie je založená po vzore federálneho zoskupenia, v rámci ktorého členské štáty musia bezpodmienečne plniť príkazy federálnej vlády. Ide o zoskupenie suverénnych štátov jedinečného druhu, ktoré bolo vybudované najmä na obchodnej spolupráci, ktorá mala garantovať mier v Európe.
Samotná Zmluva o fungovaní EÚ vo svojich úvodných ustanoveniach hovorí o tom, že Únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred zmluvami, ako aj ich národnú identitu, ktorá je obsiahnutá v ich základných politických a ústavných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv.
Uvedené teda explicitne vylučuje podmieňovanie čerpania eurofondov výmenou za vynútené politické rozhodnutia, prípadne neprípustný nátlak väčších krajín na krajiny menšie. V zmysle zmluvy sú si všetky krajiny rovné.
Zmluva o fungovaní EÚ, ako aj Zmluva o EÚ pritom garantujú členskému štátu právo veta v určitých oblastiach, v ktorých je na prijatie rozhodnutí potrebný súhlas všetkých členských štátov. Toto právo sa uplatňuje najmä v oblastiach, ktoré členské štáty považujú za citlivé, ako je spoločná zahraničná a bezpečnostná politika.
V týchto oblastiach môžu členské štáty uplatniť právo veta, čo znamená, že akýkoľvek členský štát môže zablokovať prijatie rozhodnutia, s ktorým nesúhlasí. Nesúhlas – veto – je teda nielen právom, ale aj vyjadrením politického postoja členského štátu k danej problematike.
Vyjadrenie svojho politického postoja prostredníctvom hlasovania v dôležitých otázkach na pôde EÚ je vyjadrením suverenity členského štátu.
Vyhlásenie Merza je podkopaním základných hodnôt EÚ
Každý občan si podobnú situáciu vie predstaviť na príklade, keby v hlasovaní vo voľbách musel dať svoj hlas konkrétnej politickej strane, inak by prišiel o sociálne dávky. Hlasovanie iným spôsobom by sa totiž nepáčilo vládnucemu režimu a ten by si takto poistil svoje záujmy.
V takom prípade nemožno ani len náznakom hovoriť o slobodných či demokratických voľbách. V prípade vyhrážok Nemecka bez právneho základu možno vidieť, ako na menšie krajiny nazerajú silnejší hráči - nemajú čo prekážať v ceste, keď sa veľké krajiny nejako rozhodnú.
Ekonomický postih za hlasovanie, ako to navrhuje kancelár Merz, je podkopaním základných hodnôt, na ktorých je Únia postavená. Demokracia a vlastné politické nastavenie štátu majú ísť zrejme bokom, keď je potrebné zatlačiť na neposlušnú menšinu. A to dokonca bez právneho základu.
V minulosti sa už pritom objavili podobné snahy postihovať krajiny za ich nesúhlas s väčšinovým názorom krajín EÚ.
Merz opakom Merkelovej
Občania si možno ešte spomenú na prípady, keď Slovensko spolu s inými krajinami V4 odmietalo povinné prerozdeľovanie nelegálnych migrantov, za čo nemecký minister vnútra Thomas de Maiziére v televízii ZDF hrozil pozastavením eurofondov [s týmto návrhom prišiel vtedajší šéf Komisie Jean-Claude Juncker, pozn. red.]. Nakoniec k tomu nedošlo a ani povinné kvóty neprešli. Proti návrhu svojho vlastného ministra sa postavila kancelárka Angela Merkelová so zdôvodnením, že "hrozby nie sú správnou cestou k dohode". Demokracia a právny štát ešte fungovali.
Fungovať by mali podľa platného právneho stavu aj dnes.
Zastavenie alebo obmedzenie fondov v minulosti vždy súviselo s porušovaním zásad právneho štátu, korupciou či administratívnymi chybami – nie s politickými názormi štátu na zahraničné témy.
Súčasný nemecký kancelár môže v zásade hovoriť akékoľvek politické výroky, no u politika jeho postavenia by mali odrážať aspoň minimum právnej reality.
Strašenie verejnosti bez právneho základu
Dnes sa to minimálne pri jeho nedávnom výroku nedeje. Napriek tomu už časť médií a politikov začala vytvárať rôzne fámy a konšpirácie o tom, ako Slovenská republika príde o eurofondy vinou „nesprávneho“ postoja tejto vlády.
Zástupca šéfredaktorky denníka Sme Jakub Filo to za túto časť spoločnosti zhrnul slovami, že „Fico sa správa ako spurné dieťa, ktoré nie je ochotné dodržiavať pravidlá, ku ktorým sme sa zaviazali. Aj EÚ má právo povedať, že keď vy (Slovenská republika) porušujete pravidlá a hodnoty a robíte všetko preto, aby ste pomáhali nášmu nepriateľovi – Rusku –, tak nechceme, aby ste požívali výhody tohto priestoru“.
Rovnako nezmyselné argumenty predostrel dnes už politik, v minulosti vysoký vojenský funkcionár NATO Pavel Macko. Aj podľa Macka je Robert Fico „malé decko“ a dokonca dodal, že „nemeckí občania sa môžu slobodne rozhodnúť, že toto (postoje SR v oblasti zahraničnej politiky EÚ) nebudú sponzorovať“.
Nikto z týchto ľudí však nedodal, aké pravidlá vlastne Slovensko porušilo a ako by k pozastaveniu eurofondov za neželané hlasovanie malo dôjsť. Rovnako pri daných argumentoch nikto z komentujúcich nepredstavil žiadne konkrétnosti, iba akési abstraktné a nejasné vidiny postihu.
Ľudia s týmto názorom zrejme zabúdajú, že všetky procesy na úrovni EÚ nevyplývajú z akejsi ochoty iných štátov konať, ale z konkrétnych zmluvných záväzkov, ktoré nemožno porušiť len preto, že niektorá strana nie je spokojná s politikou iného členského štátu.
Zmluvy sú platné a je nutné ich dodržiavať. To je základná zásada celého právneho systému. Idea o akejsi potrebe "podriadenia sa" názorom iných, väčších štátov zo strachu pred ekonomickými sankciami je iba zavádzaním verejnosti.
Podobne ako pri konšpirácii o vystúpení Slovenskej republiky z EÚ vyšumí aj toto strašenie verejnosti bez objektívneho základu v momente, keď sa témou stane iný kontroverzný výrok. Pamätné ostanú iba výkriky neznalosti verejne činných osôb.
Každá krajina má právo na vlastný názor pretavený do jej hlasovania a nemôže byť za to legálne nijako postihovaná. Opak vyžadujú iba tí, ktorí si chcú presadiť svoje „správne videnie sveta“ totalitnými praktikami.