Leto sa nieslo v znamení roľníckych prác, predovšetkým žatvy. Tá sa začínala v jednotlivých častiach Slovenska v rôznych termínoch, no už na sviatok svätej Margity (13. júla) sa vravievalo: „Svätá Margita, vodí žencov do žita.“
Všetky poľné práce sa začínali modlitbou a prosbou o Božiu pomoc a požehnanie roľníkovej práce. Pokosené obilie ženy po hrstiach zväzovali do snopov povrieslami ukrútenými z ražnej slamy. Zo snopov sa robili kríže, mandlíky či panáky, na ktorých malo obilie preschnúť, kým sa začne zvážať do stodôl.
Na konci žatvy ženy uplietli dožinkový veniec, do ktorého vplietali všetky druhy zožatého obilia, poľné kvety a stužky. Odovzdali ho gazdovi a vo vinšoch mu ženci a žnice zaželali, aby bol toľko rokov zdravý, koľko je vo venci trávy, aby mal toľko pekných detí, koľko je vo venci kvietia, a toľko meríc obilia, koľko je vo venci obilných zŕn.
Veniec dominoval na dožinkových slávnostiach. Na nich sa konala tanečná zábava a pohostenie žencov. Dožinkové vence sa zvykli zavesiť aj na každú stodolu ako znak, že na tomto gazdovstve je už žatva ukončená. Obilie sa po žatve navozilo do stodôl, kde sa mlátilo.
Najstarší spôsob mlatby bol vydupávanie zŕn z obilných klasov dobytkom. Do stredu stodoly na rovnú doštenú podlahu nazývanú ľudovo „bojisko“ sa zastokol dlhý rovný kôl, oň sa uviazalo hoviadko, ktorému sa pod kopytá dali plné klasy. Ako hoviadko chodilo okolo kola kopytami, vydupávalo z klasov obilné zrná.