Ropa, ženy a potenciál skutočného bohatstva

Ropa priniesla Blízkemu východu blahobyt, ale aj nebezpečenstvo. Od rozsiahlych ropných polí Saudskej Arábie až po bojiská v Iraku a Iráne sa ropné bohatstvo stalo zdrojom bezprecedentnej prosperity, no zároveň aj pretrvávajúcich konfliktov a geopolitického napätia.

Zatiaľ čo lesklé mrakodrapy Dubaja a veľkolepé bohatstvo katarských vládcov priťahujú pozornosť celého sveta, krajiny ako Jemen a Sýria upadajú do chudoby a spoliehajú sa len na zlomky príjmov z ropy. Výkyvy cien ropy negatívne ovplyvňujú vyhliadky na rast, destabilizujú štátne rozpočty a zvyšujú nezamestnanosť, v dôsledku čoho sa prehlbuje sociálne napätie. Miera nezamestnanosti na úrovni 20 až 30 percent v Iraku a približne 15 percent medzi mladými v Saudskej Arábii poukazuje na zraniteľnosť tohto regiónu.

Značný rozdiel v bohatstve, ktorý vzniká v dôsledku ropy, ešte viac prehlbuje sociálnu nerovnosť. Elity žijú v luxuse a sú izolované od ekonomickej neistoty, zatiaľ čo nižšie sociálno-ekonomické vrstvy a susedné štáty zápasia s pretrvávajúcou nestabilitou. K problémom regiónu prispieva aj makroekonomická nerovnováha, ako napríklad vysoká inflácia – v Iráne presiahla v roku 2023 hranicu 40 percent –, nestabilita inštitúcií a chronické deficity v platobnej bilancii, čo ešte viac komplikuje dosiahnutie trvalej prosperity.

Konflikt a hospodárske úpadky

Ekonomická situácia na Blízkom východe však nie je formovaná iba ropou. Na hospodársky rozvoj majú ničivý vplyv aj regionálne konflikty. Od roku 2011 Sýria stratila viac ako 80 percent svojho HDP a stala sa silne závislou od humanitárnej pomoci a čierneho trhu. Vojna a nestabilita znižujú prílev kľúčových zahraničných investícií, zvyšujú verejný dlh v dôsledku obrovských nákladov na obnovu a základné zdroje vyčlenené na rozvoj presúvajú na vojenské výdavky. Tento proces výrazne spomaľuje hospodársky rast a vyvoláva rozsiahlu neistotu.

Napríklad Saudská Arábia vynakladá viac ako osem percent svojho HDP na obranu, čo obmedzuje jej schopnosť diverzifikovať ekonomiku prostredníctvom ambicióznych iniciatív, ako je napríklad Vízia 2030. Izrael, hoci je ekonomicky silný vďaka rozvinutému technologickému a inovačnému sektoru, tiež čelí značným nákladom, ktoré sú spôsobené rôznymi konfliktmi. Iba v roku 2024 vyčlenil približne 100 miliárd šekelov (približne 27 miliárd amerických dolárov) na vojenské výdavky, čo zvýšilo jeho verejný dlh zo 61,3 percenta HDP v roku 2023 na odhadovaných 67 percent v roku 2025.

Závislosť od ropy a pretrvávajúce regionálne konflikty preto predstavujú obrovské hospodárske a bezpečnostné výzvy. Stabilita je naďalej neistá, najmä ak chýbajú komplexné reformy na diverzifikáciu ekonomík a rozšírenie prístupu k pracovným príležitostiam.

Dokážu sny pretrvať pri cene ropy 60 dolárov?

Blízky východ sa vyznačuje výraznou koncentráciou príjmov z uhľovodíkov. Krajiny v rámci Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive (GCC) – Kuvajt, Saudská Arábia, Katar, Spojené arabské emiráty, Bahrajn a Omán – majú nielen rovnakú ekonomickú závislosť od ťažby ropy a plynu, ale aj spoločný politický systém: monarchiu. Tento systém zabezpečuje, že obrovské bohatstvo pochádzajúce z ropy zostáva pevne v rukách privilegovanej elity.

Ekonomiky týchto krajín sú naďalej postavené na rope. V Saudskej Arábii tvorí ropa približne 40 až 45 percent HDP a ešte väčší podiel má na štátnych príjmoch. Katar je obzvlášť závislý, príjmy z ropy tvorili v roku 2024 viac ako 82 percent štátneho rozpočtu. Takáto závislosť robí Katar zraniteľným, najmä ak náklady na produkciu ropy budú naďalej rásť alebo ak ceny výrazne klesnú.

Výkyvy cien ropy priamo ovplyvňujú aj hospodárske výsledky regiónu. Po tom, ako v roku 2023 ekonomiky krajín v rámci GCC prakticky stagnovali na úrovni len 0,4 percenta, v roku 2024 zaznamenali mierne oživenie (1,9 percenta), ktoré bolo spôsobené predovšetkým priaznivými cenami ropy, a nie štrukturálnymi hospodárskymi reformami.

Od začiatku roka 2025 však ceny ropy klesli o viac ako 11 percent, čo brzdí ďalší hospodársky rozvoj a vedie k rastu štátneho dlhu. Hoci je úroveň dlhu zvyčajne nízka, v rámci krajín GCC sa výrazne líši. Dlh Kuvajtu predstavuje iba 7,1 percenta HDP, zatiaľ čo vysoká zadlženosť Bahrajnu, dosahujúca až 134 percent HDP, je výraznou regionálnou anomáliou.

Výhľad cien ropy do budúcnosti zostáva pesimistický z viacerých dôvodov. Zvlášť znepokojivá je stratégia Donalda Trumpa „vŕtaj, bejby, vŕtaj“, ktorá smeruje k cene ropy približne 60 amerických dolárov za barel, čo arabským lídrom spôsobuje značné obavy. Zároveň hrozí, že Trumpove protekcionistické clá spôsobia spomalenie globálneho hospodárskeho rastu, čo by malo za následok zníženie svetového dopytu po energii a pokles cien. Okrem toho geopolitické stratégie, ktoré sa snažia využiť ropu ako nástroj na vyvíjanie tlaku na Rusko, prinútili členov Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (OPEC) zvýšiť ťažbu, čo znížilo ceny a zosilnilo ekonomický tlak na ruských producentov ropy.

Ďalším spoločným znakom krajín Perzského zálivu je ich veľká závislosť od zahraničnej pracovnej sily, ktorá je nevyhnutná na udržanie ich ekonomík. V Katare tvoria migranti viac ako 88 percent pracovnej sily, zatiaľ čo v Ománe, kde je ich podiel najnižší, je to približne 40 percent. Okrem bežných problémov, akými sú zlé pracovné podmienky a nedostatočná ochrana pracovníkov, ktoré migranti často znášajú v snahe získať lepší zárobok, región čelí aj ďalšej komplikácii: závislosti od dočasnej pracovnej sily bez hlbokej sociálnej integrácie.

Vybudovanie udržateľného súkromného sektora, ktorý by bol schopný oslobodiť región od závislosti od ropných dotácií, si vyžaduje viac než len dovoz pracovnej sily. Kľúčovým krokom je podpora miestnych podnikateľov, ktorí sú motivovaní patriotizmom alebo dlhodobými záväzkami a sú ochotní investovať do budúcnosti, v ktorej chcú žiť oni aj ich rodiny. Bez takejto vízie hrozí, že súkromný sektor zostane len ilúziou na púšti príjmov z ropy.

Ako sa krajiny Perzského zálivu vyrovnajú s dlhším obdobím nižších cien ropy? Dlhodobý pokles cien by mohol spomaliť alebo úplne zastaviť ambiciózne plány na diverzifikáciu ekonomiky. Spojené arabské emiráty dosiahli významný pokrok: zatiaľ čo Abú Zabí zostáva závislé od ropy, Dubaj úspešne diverzifikoval svoju ekonomiku smerom k obchodu, cestovnému ruchu a finančným službám, čím znížil svoju závislosť od ropy na iba 10 percent HDP. Vzhľadom na rozdielnu úroveň záväzkov a schopností však nie je isté, či sa podobným spôsobom dokáže diverzifikovať celý Arabský polostrov.

Ropa ako pasca pre blahobyt

Na rozdiel od bohatých monarchií GCC čelia Irak a Irán jedinečným výzvam. Vojny a sankcie obmedzili ich ropný potenciál, ale ropa zostáva naďalej základom ich ekonomík. Irak, ktorý denne vyťaží približne 4,1 milióna barelov, je príkladom znepokojujúceho paradoxu: bohaté príjmy z ropy znižujú motiváciu uskutočniť potrebné hospodárske reformy.

Iracká vláda čelí náročnej úlohe ekonomicky integrovať obyvateľstvo, ktoré si zvyklo žiť v podmienkach dlhodobého konfliktu. Rozhodla sa využiť príjmy z ropy na vytvorenie pracovných miest vo verejnom sektore, čo viedlo k výraznému deficitu v rozpočte vo výške 49 miliárd amerických dolárov a k vytvoreniu viac ako 600-tisíc pracovných miest. Hoci je tento prístup prospešný pre sociálnu integráciu, nafúkol neefektívny verejný sektor, ktorý je príliš závislý od kolísavých príjmov z ropy. Dlhodobý pokles cien ropy by mohol vážne ohroziť schopnosť Iraku udržať si takúto úroveň zamestnanosti.

Ekonomické príležitosti mimo ropného sektora a štátneho zamestnania zostávajú obmedzené. Poľnohospodárstvo prispieva k HDP len mierne, pričom hlavným vývozným artiklom sú ďatle. Priemyselné odvetvia, ako napríklad výroba cementu v Sulajmáníji, sa zameriavajú prevažne na domáci trh a nevykazujú výrazný exportný potenciál.

Cesta k sebestačnosti napriek sankciám

Ekonomická situácia v Iráne sa výrazne líši, pretože ju formujú predovšetkým medzinárodné sankcie, najmä zo strany Spojených štátov. Napriek týmto obmedzeniam si Irán udržiava dennú produkciu ropy medzi 1,3 a 1,4 milióna barelov, pričom ju tajne vyváža prevažne do Číny.

Dlhodobé sankcie, ktoré pretrvávajú od roku 1979, prinútili Irán usilovať sa o väčšiu sebestačnosť. Neropné sektory tvoria v súčasnosti 80 až 85 percent HDP, pričom poľnohospodárstvo (najmä vývoz pistácií) prispieva ročne viac ako jednou miliardou dolárov. Výrobný priemysel, reprezentovaný napríklad automobilkou Iran Khodro, ktorá vyrába 500-tisíc vozidiel ročne, uspokojuje značný domáci dopyt.

Irán má silné zázemie v matematike, pričom vďaka nemu podporuje inovácie vrátane finančného systému, ktorý umožňuje obchádzať obmedzený prístup k medzinárodným bankovým sieťam, ako je SWIFT. Technologický pokrok – najmä výroba dronov – posilňuje geopolitické postavenie Iránu, a to aj napriek hospodárskym ťažkostiam, ktoré charakterizuje inflácia dosahujúca 38,9 percenta v apríli 2025, a pretrvávajúcim geopolitickým hrozbám.

Skryté ekonomické bohatstvo

Ekonomiky uvedené vyššie zdieľajú ambíciu prispôsobiť sa budúcnosti, v ktorej význam ropy postupne klesá. Napriek tomu ich aktivity zostávajú stereotypné – ide najmä o investície do cestovného ruchu alebo rozširovanie zamestnanosti v štátnom sektore. Kritickým nedostatkom je absencia prostredia podporujúceho nezávislé podnikanie v súkromnom sektore, ktoré by bolo oslobodené od štátnych dotácií a príjmov z ropy.

Ďalším významným problémom je nízka miera inovácií, ktorá sa často spolieha na dovoz pracovnej sily zo zahraničia. Zamestnanosť žien zostáva obzvlášť nízka – päť percent v Jemene, 11 percent v Iraku, 15 percent v Iráne a 36 percent v Saudskej Arábii –, čo poukazuje na značne nevyužitý potenciál rastu.

Skutočné bohatstvo regiónu sa teda nemusí skrývať pod pieskom. Možno spočíva v prekonaní patriarchálnych pravidiel spoločnosti.

Zhrnutie

Ropa financuje sny a konflikty na Blízkom východe, pomáha budovať mestá ako Dubaj a zároveň ničí vojnou skúšané štáty ako Irak. Závislosť regiónu od uhľovodíkov však bráni reformám, upevňuje privilégiá elít a spája národné prežitie s nestabilitou globálnych trhov. Saudská Arábia a Katar naďalej stavujú na vízie financované z ropných príjmov, zatiaľ čo nezamestnanosť v krajinách prudko rastie. Irak premieňa petrodoláre na verejné mzdy namiesto toho, aby ich investoval do rozvoju priemyslu. Irán inovuje napriek sankciám, no zostáva izolovaný a sužovaný infláciou. Navyše v celom regióne sa dostatočne nevyužíva ženská pracovná sila a súkromné podnikanie.