Irán sa javil ako regionálny líder šiitského sveta s narastajúcou mocou. Sýria, Libanon, Irak a Jemen tvorili niečo, čo mnohí v Rijáde vnímali ako polmesiac iránskeho vplyvu. V Bahrajne vládla sunnitská monarchia nad šiitskou väčšinou. V samotnej Saudskej Arábii zasa nepokojné šiitské obyvateľstvo obývalo východné provincie bohaté na ropu. Tieto zlomové línie, ktoré boli latentné po celé desaťročia, nadobudli väčšiu naliehavosť, keď Irán začal prejavovať svoju moc.
Protivníci Iránu odpovedali rovnako. Saudská Arábia ako posledná sunnitská arabská veľmoc vnímala existenčnú hrozbu. Keď húsíovia, spojenci Teheránu v Jemene, v roku 2019 uskutočnili raketový útok na ropné zariadenia Abkajk a Churajs, čím zo dňa na deň znížili produkciu ropy v kráľovstve na polovicu, prejavila sa zraniteľnosť saudskoarabského petroštátu.
Štáty Perzského zálivu sa zjednocujú
Je iróniou, že hrozba iránskej nadvlády sa ukázala ako katalyzátor regionálnej diplomacie. Abrahámske dohody z roku 2020, ktoré normalizovali vzťahy medzi Izraelom, Spojenými arabskými emirátmi a Bahrajnom, boli do značnej miery poháňané spoločnou nevraživosťou voči Teheránu. V nasledujúcich rokoch sa často hovorilo o možnom zblížení Saudskej Arábie a Izraela. Keby sa tento akt zrealizoval, vznikol by silný protiiránsky blok.
Aj v tomto prípade sa však udalosti vyvinuli tak, aby prekazili iránske ambície. Útoky Hamasu zo 7. októbra 2023 a následné vojenské operácie Izraela mali pre Teherán paradoxné dôsledky.
Izrael podnikol kroky v Sýrii a proti libanonskému Hizballáhu, čím oslabil pozíciu Iránu. Tento asertívny postoj Izraela však môže byť sebazničujúci. Kým kedysi nadväzoval vzťahy so štátmi Perzského zálivu na základe spoločných obáv z Iránu, teraz riskuje izoláciu v regióne. V podstate by sa Izrael mohol ocitnúť v podobnej situácii ako Irán, ktorý je už teraz dosť izolovaný.
Turecké ambície, izraelské dilemy
Aj Ankara skomplikovala Izraelu strategické úvahy. Krajina, ktorá bývala spoľahlivým spojencom židovského štátu, sa pod vedením Recepa Tayyipa Erdoğana od tejto línie odklonila a narušila tak dovtedajšiu rovnováhu. Turecké vpády do severnej Sýrie a podpora islamistických frakcií, ako napríklad Haját Tahrír aš-Šám (HTS), nástupca Frontu an-Nusra, sú čiastočne motivované snahou potlačiť kurdskú autonómiu. Odrážajú však aj širšie neoosmanské ambície. Ahmad Šara, vodca HTS, teraz pôsobí ako dočasný prezident Sýrie.
Pre Izrael nie je prijateľné, aby bola Sýria ovplyvňovaná Tureckom. Predstava Damasku podriadeného Ankare je preň rovnako neprijateľná ako Sýria ovládaná Iránom. Izraelské vojenské intervencie a opatrné diplomatické kontakty s novou sýrskou vládou preto odzrkadľujú dvojitú stratégiu: obmedziť vplyv Ankary a zároveň si ponechať manévrovací priestor pre prípad, že by došlo k zhoršeniu vzťahov.
Strategické problémy Teheránu
Irán sa tak ocitá v nejednoznačnej pozícii. Jeho sen o súvislom oblúku šiitských spojencov, ktorý by sa tiahol od Teheránu až po Stredozemné more, sa rozpadol. Sýria už nie je poslušným vazalom, akým bývala v minulosti. Libanon balansuje na pokraji kolapsu, Irak sa zmieta medzi znepriatelenými frakciami a Jemen sa ocitol v patovej situácii.
Paradoxne sú to však práve formálni súperi Iránu – Turecko a Izrael –, ktorí sa čoraz viac ocitajú pod tlakom, sú diplomaticky oslabení a nedôveryhodní v očiach regiónu. To, čo sa spočiatku javilo ako príležitosť využiť mocenské vákuum v Sýrii, sa napokon obrátilo na príťaž.
Saudská Arábia sa medzitým javí ako rozvážnejší a schopnejší aktér. Vďaka strategickým partnerstvám, najmä so susedmi v Perzskom zálive, a svojej úlohe samozvaného „garanta stability“ sa stáva najdôveryhodnejšou sunnitskou protiváhou Iránu. Pre Teherán to môže predstavovať prekážku, ale zároveň aj možnú príležitosť.
V roku 2023 pomohol Peking sprostredkovať zblíženie medzi Rijádom a Teheránom – iniciatívu, ktorá vychádzala skôr zo spoločných záujmov než z dobrej vôle. Cieľom bolo zabrániť možnej novej vojne za účasti amerických a izraelských síl.
Zhrnutie
Americká invázia do Iraku v roku 2003 rozbila pentarchiu Blízkeho východu, zloženú z Iraku, Iránu, Turecka, Saudskej Arábie a Izraela, a zredukovala ju na tetrarchiu. Zvyšné štyri mocnosti sa odvtedy snažia vyplniť vákuum v koridore medzi Sýriou a Irakom. Postup Teheránu sa nielenže zastavil, je dokonca na ústupe. Rastúce ambície Turecka a Izraela však môžu paradoxne podporiť obnovenie porozumenia medzi historickými nepriateľmi: Saudskou Arábiou a Iránom. V regióne, v ktorom sa nepriateľ nepriateľa rýchlo stáva priateľom, sa spojenectvá menia – najmä ak sú zamerané na obmedzenie vonkajšieho vplyvu. Otázkou každého dňa je preto nové usporiadanie síl, nie konečné vyriešenie konfliktov.
