Vydavateľ Martin Saidler: Štandard sa bude orientovať na fakty, nie na ideológiu

A neskôr ako tínedžer?

To som sa už zaujímal o politiku a bolo veľmi zaujímavé vidieť, ako to funguje tam a ako u nás v Rakúsku. Ja som vo všetkom taký typický západniar, či už ide o moju výchovu, politický pohľad alebo skepticizmus voči komunizmu. My sme vyrástli vo Viedni v Rakúsku, respektíve v západnej zóne – dalo by sa vtedy povedať –, ale vidieť druhú stranu nám veľmi pomáhalo. Tiež som mal členov rodiny, ktorí mali problém s komunistickým režimom. Napríklad môj strýko robil vo fabrike na zbrane, a tak nemal povolené stretnúť sa s mojou mamou. Keď sme k nim prišli na návštevu, samozrejme, že sme sa stretli, len nás sledovala ŠtB. Všímal som si teda aj toto.

V dospelosti som si už viac všímal, ako ten režim fungoval, aj som sa viac politicky angažoval. Dvom rodinám som pomáhal utekať z Československa cez Mikulov, nemal som vtedy ani 20 rokov, bolo to zhruba dva roky pred revolúciou.

A ako je to s vašou slovenčinou?

Keď sme boli doma u mojej babky a môjho dedka v Trenčíne, všetci sme sa rozprávali po slovensky. Dnes, ako počujete, mám veľmi tvrdý prízvuk, keď rozprávam, a robím veľa gramatických chýb. Počul som však, že ešte ako dieťa som rozprával bez prízvuku. Neviem si to ani predstaviť (smiech), ale vraj to bolo tak. Vo Viedni sme fungovali ako typická rakúsko-uhorská rodina. Doma sa s nami mama rozprávala iba po nemecky. Keď sme však prišli do Československa, už to bolo po slovensky. Rozumiem aj po česky. Keď som mal po dvadsiatke a začínal podnikať, mal som vďaka tomu jednu veľkú výhodu – rozumel som po česky a po slovensky som vedel aj rozprávať. Navyše málokto v mojom veku poznal Československo tak dobre ako ja. A preto som aj začínal robiť obchody v bývalom Československu.

Čím sa momentálne zaoberá vaša rodinná firma Saidler & Co? V akej oblasti podnikáte a čo sú hlavné zdroje vašich príjmov?

Rodinnú firmu som prebral od otca, keď som bol veľmi mladý. Bola tesne pred bankrotom. V tom období firma pôsobila v textilnej oblasti, čo bolo odvetvie, ktorému sa koncom minulého storočia nedarilo. To, čo sa ešte dalo, som predal a dostal za to okolo 100-tisíc šilingov. Z toho som potom za viac než 30 rokov vybudoval našu súčasnú firmu Saidler & Co. Dnes je to švajčiarska investičná banka, po anglicky to voláme merchant bank, pretože je rozdiel medzi investičnou bankou a merchant bank. To znamená, že používame viac nášho kapitálu. Viac-menej som z tých 100-tisíc šilingov vybudoval jednu z európsky zaujímavých investičných spoločností. Investujeme do firiem, kupujeme ich a financujeme. No jadro všetkého, čo robíme, je náš výskum. Už 30 rokov robíme geopolitický a makroekonomický výskum pre všetky naše investície.

Ako ste sa k tomu dopracovali?

S tými 100-tisíc šilingmi som išiel do Nemecka, tam som vybudoval dve-tri internetové spoločnosti, ktoré sa neskôr stali lídrami na európskom trhu. Tie firmy som potom predal a tých 100-tisíc šilingov sa mi neskôr rozmnožilo na 25 miliónov švajčiarskych frankov. Z tých som potom vybudoval firmu Saidler & Co, ktorú v súčasnosti máme. To bolo v roku 1998. A tak sa mi podarilo transformovať starú firmu, 13 generácií pôsobiacu v textilnej oblasti na finančnú oblasť. Preto to aj voláme po anglicky from merchant to finance, teda z obchodníkov sme sa stali bankármi. A to sa udialo za 38 rokov.

Prečo ste sa rozhodli investovať do médií, obzvlášť, keď nie sú práve najziskovejší sektor?

Po prvé, pôvodne som študoval žurnalistiku a politológiu na univerzite vo Viedni. Nedokončil som to, pretože som mal vtedy jeden startup, čo relatívne dobre fungoval, ale vždy som mal blízko k týmto témam. A vďaka internetu sa otvorili možnosti vstúpiť do mediálnej oblasti bez príliš vysokých investícií. V 90. rokoch až do roku 2008 som bol typický investor, ktorý investoval hlavne do internetových spoločností, a to najmä v technologickej oblasti. Kľúčová vec, prečo sme sa však v konečnom dôsledku rozhodli ísť do sveta médií, je, ako som už spomínal, to jadro v našej investičnej spoločnosti, ktorým je geopolitický a makroekonomický výskum, po anglicky research. Teda logicky to, čo denne robíme, je blízko k nejakému denníku, médiu, ktoré tiež informuje ľudí o politike, ekonomike a iných témach.

Verejným vystúpeniam ste sa doteraz vyhýbali, aj keď vo vlastníckych štruktúrach Štandardu ste od jeho založenia. Prečo ste sa rozhodli práve v tomto období poskytnúť rozhovor?

Mám na to dva dôvody. Prvý je, že každá firma má nejakého majiteľa. Naša rodinná firma je už vyše roka väčšinovým majiteľom Štandardu. A myslím si, že aj čitateľom je potrebné povedať, kto za médiom stojí. Predtým bol pán Núñez ten, ktorý dal nejaký rozhovor, keď bol potrebný. Keď sme sa stali hlavným majiteľom my, vzniklo určité vákuum. Aj preto je profesionálne nutné, aby som vysvetlil, čo je spoločnosť Saidler & Co.

Druhý dôvod je, že podľa môjho názoru Štandard nejakou formou dospieva. Z hľadiska ľudského veku má nejakých 18 až 21 rokov. Zatiaľ sme ešte ďaleko od naplnenia všetkých našich cieľov, ale sme dostatočne stabilní, a myslím si, že sme už pomerne dobrý a profesionálne funkčný podnik, ktorý má viac ako 60 zamestnancov. Firma je v takom stave, že máme nejaký základ, takže už môžem rozprávať o budúcnosti.

Možno to chápať tak, že ak bude záujem aj z iných médií, ste ochotný im poskytnúť rozhovor?

Vždy som bol ochotný, no v posledných rokoch som dával menej rozhovorov. Len, samozrejme, nech to nie je v každom médiu. Malo by ísť o relevantné médiá na trhu.

Koľko peňazí ste už investovali do Štandardu?

Ku koncu mája sme iba z našej strany investovali viac než 6,5 milióna eur. Táto suma je už na slovenské mediálne podmienky signifikantná. Do konca tohto roka by to mohlo byť zhruba osem miliónov eur. Azda aj na základe týchto investícií sa dá konštatovať, že Štandard pre mňa nie je iba nejaký test „fungujeme/nefungujeme“.

Áno, boli tu aj špekulácie typu, či pre vás Štandard nie je iba jeden z viacerých startupov, do ktorých ste investovali, a tie buď vyjdú, alebo nie.

Je to pre nás dlhodobý projekt a ako hlavní majitelia sa mu venujeme s tými možnosťami, ktoré máme. Štandard je pre nás integrálna súčasť našich aktivít na Slovensku.

V počiatkoch založenia Štandardu bol väčšinovým vlastníkom Peter Núñez, minulý rok prevzal majoritu váš rodinný podnik. Ako ste sa s Petrom Núñezom spoznali?

Ešte predtým než vznikol Štandard, mal pán Núñez nápad, že chce založiť konzervatívny denník. Vtedy som ho nepoznal, no povedal mi o ňom primátor Trenčína Richard Rybníček. Petra Núñeza mi opísal ako solídneho a seriózneho človeka, ktorý hľadá investora pre nejaký projekt. A to bola pre mňa záruka. Počas následnej videokonferencie mi pán Núñez predstavil projekt. Zároveň ma informoval, že má šéfredaktora Jaroslava Danišku, ktorý má dvoch-troch ľudí, čo by do toho išli spoločne s ním. V priebehu hodiny sme si ujasnili podmienky a dohodli sme sa na poskytnutí kapitálu.

O niečo neskôr som pána Núñeza spoznal aj osobne a ten obchod sme uzavreli oficiálne. A potom vznikal Štandard. To znamená, že ja som bol v tomto projekte od začiatku, len som sa v ňom priamo a aktívne neangažoval. Bol som iba v kontakte s pánom Núñezom a, samozrejme, som sa osobne zoznámil aj s pánom Daniškom. A takto to celé vzniklo - vďaka Richardovi Rybníčkovi.

V januári ste sa so šéfredaktorom Jaroslavom Daniškom pracovne rozišli. Následne s ním odišla určitá časť novinárov, a to najmä z komentátorskej skupiny. Svoje stanovisko ste vysvetlili v krátkom článku. Čitatelia nám však vytýkali, že to nebolo dostatočne odkomunikované. Čo bol hlavný dôvod vášho rozhodnutia?

Bez pána Danišku by Štandard nebol úspešný a ani bez pána Núñeza. A bez nás by to takisto nefungovalo. Problém, pre ktorý som pána Danišku požiadal, aby odišiel ako šéfredaktor – a bola to iniciatíva z mojej strany –, bol, že som bol nespokojný s riadením firmy. A riadenie firmy nie je iba obsah, je to oveľa viac. Pán Daniška, ako aj komentátori, ktorí odišli, ako je Dag Daniš, Vladimír Palko či Peter Števkov, sú výborní žurnalisti. Výborní. Slovensko potrebuje takých ľudí. Bez týchto osôb by konzervatívny pohľad nebol reprezentovaný na Slovensku tak, ako je. A to myslím doslova.

Na druhej strane je veľmi ťažké, aby okrem toho, že je niekto veľmi dobrý komentátor, vedel aj profesionálne riadiť redakciu. Osobne som pánovi Daniškovi povedal aj to, že jeho budúcnosť je viac v komentátorskej oblasti, kde patrí z môjho pohľadu s Dagom Danišom i ďalšími určite k tým najlepším na Slovensku, ale že ako šéfredaktor už nemôže fungovať. Keď som požiadal pána Danišku o ukončenie spolupráce, očakával som, že aj niektorí ďalší komentátori budú podávať výpovede. Ako kamaráti a kolegovia tvorili jednu skupinu. Takúto solidaritu považujem za peknú vec, hoci pokiaľ ide o biznis, vidím v tom aj určitú naivitu. My sme si zasa uvedomovali, že potrebujeme nový manažérsky tím, ktorý bude firmu riadiť inak. A to bolo pre nás kľúčové.

Onedlho bude časť spomínaných ľudí pod vedením pána Danišku začínať nový projekt a ja im prajem všetko dobré. Bude to zrejme nejaký komentátorský či blogerský projekt, ktorý si podľa mňa môže získať tak do päťtisíc abonentov. Dnešný čitateľ však potrebuje viac. Potrebuje analytické články podložené faktami, fantastické fotky, medzinárodné agentúry, články o technológiách a tak ďalej. My chceme byť médium európskeho formátu.

Venujme sa teraz skôr budúcnosti a víziám. Dosiaľ sa Štandard obsahovo profiloval viac ako názorové médium. Vaša predstava je, aby to bol viac analytický denník, ktorý bude prinášať články založené predovšetkým na faktoch, na argumentácii.

Presne tak. Našich čitateľov chceme osloviť najmä analytickými článkami, ktoré sú postavené na tvrdých faktoch. Samozrejme, že budeme mať aj názory, bez nich to nejde. Ibaže každý deň, 24 hodín, sedemkrát za týždeň čítať iba názory je naozaj málo. O tom som tiež diskutoval s pánom Daniškom, že komentáre treba viac podložiť faktami a používať menej soft argumentov. To je jedna vec, kam sa chceme dostať. A druhý cieľ je dosiahnuť v čítanosti číslo 2 na slovenskom trhu, nie číslo 1.

Prečo nie číslo 1?

Pretože to bude denník Sme. Teraz nechám bokom bulvárne médiá. Bulvár má tiež svoj dôvod na existenciu, ibaže to nie je náš záujem. Prečo číslo 2? Pretože nebudeme pokrývať šport a lifestylu sa budeme venovať len okrajovo, a tak už nemáme ani teoretickú šancu dostať sa na číslo 1. Ale na číslo 2 máme a chceme ho. Predpokladám, že z médií, s ktorými sa chceme porovnávať, bude číslo 1 denník Sme, potom denník Štandard a potom niekde Denník N, Pravda a všetky iné. Toto je naším cieľom. Teraz máme okolo 500-tisíc unikátnych čitateľov, Denník N má okolo 1,1 milióna, čo znamená, že plus-mínus už máme 50 percent.

Domnievam sa, že my máme lepšiu vlastnícku štruktúru. Keďže máme vo firme väčšinu, veľmi rýchlo sa medzi sebou dohodneme. To znamená, že u nás sú rýchlejšie procesy. Navyše máme lepšiu medzinárodnú sieť. Vďaka našej investičnej banke máme takú sieť, ktorá nám umožňuje prístup do vysokej politiky či ekonomiky. Máme dosah na ľudí vďaka nášmu jadrovému biznisu.

Čo si pod tým má čitateľ predstaviť?

Budeme sa napríklad snažiť, aby sme získali prístup priamo k predstaviteľom európskych vlád a prinášali exkluzívne rozhovory. Ďalšia vec, ktorú považujem za kľúčovú, je, že poskytneme zahraničných korešpondentov. A to vďaka našej sesterskej spoločnosti Statement, ktorá v súčasnosti štartuje svoju činnosť. Ako som už spomínal, zaujímajú nás fakty, nie ideológia. My nechceme mať nič spoločné s ideológiou – či už ľavou, alebo pravou. Dôležité sú iba fakty. Presne tak ako pre našu investičnú banku – aj tam ideme podľa faktov.

Povedali ste, že sa nebudeme riadiť žiadnou ideológiou, ale faktami v prípade všetkých vecí, ktoré sa dejú. Znamená to určitý odklon od konzervatívnej orientácie Štandardu alebo ako si to máme vysvetliť?

Dám vám trochu obšírnejšiu odpoveď, lebo je to kľúčová otázka. Po prvé, my sme rímskokatolícka rodina. Ja mám banku, ktorá sa živí väčšinou v anglicky hovoriacom svete – Londýn, New York, tam sú aj partneri našej banky. Až 70 percent z nich patrí k židovskému náboženstvu. Napríklad v Bratislave kedysi pôsobil veľmi známy rabín Chatam Sófer. Poznám pána Isaaca Shapiru, člena jeho rodiny. Tento ortodoxný žid je jeden z mojich najbližších kamarátov. Dôvod, prečo to spomínam, je, že my sme veľmi pragmatickí. My nie sme pri našich rozhodnutiach ideologicky orientovaní.

A ešte jeden príklad. Izraelský štát má jeden obrovský projekt, ktorý štartovala nadácia rodiny Rotschildovcov a izraelská vláda. Pred rokmi sa rozhodli postaviť novú národnú knižnicu. Zafinancovalo ju 20 rodín z celého sveta, okrem Rotschildovcov ešte ďalších 19. Devätnásť z nich sú židovské rodiny, všetky väčšinou z finančnej brandže. Napríklad Stephen Schwarzman, ktorý je majiteľom Blackstonu, jednej z najväčších investičných spoločností na svete. Jediná rodina, ktorej členovia nie sú židia, sme my – Saidlerovci. My jediní sme rímski katolíci.

A presne tu vidieť náš pragmatizmus. Prečo sme projekt spolufinancovali? Pretože táto knižnica má jeden obrovský zaujímavý archív od Franza Kafku a Stefana Zweiga. Ide o české, viedenské, teda rakúsko-uhorské kultúrne bohatstvo. A rodina Rotschildovcov nás do toho pozvala. Celý projekt stál 350 miliónov dolárov. Väčšina týchto ľudí, z ktorých niektorí sú aj spolumajitelia denníka Sme, presne vie, že ja som majiteľ Štandardu. A chcem, aby podobný pragmatizmus mali aj naše noviny. Štandard má byť orientovaný na fakty. Ako som už spomínal, ako pre rímskeho katolíka existujú pre mňa stále iba dve pohlavia – muž a žena. Všetko ostatné je hlúposť. A okrem iného, tých 19 židovských rodín to tiež vidí takto (smiech). Len sa na to musíme pozrieť pragmaticky.

Takže ako je to napokon s tým konzervativizmom nášho denníka?

Musíme byť otvorení, analyticky o tom písať. Preto odpoveď na vašu otázku je, že Štandard bude konzervatívne médium. Bez diskusie. Ibaže orientované na fakty, a nie na ideológiu. Pokúsime sa čitateľom povedať fakty a oni si musia vytvárať svoj názor. Preto budeme mať menej komentárov. Nech rozmýšľajú a komentujú čitatelia.

Jedným zo základných pilierov, na ktorých Štandard stojí, je deklarácia o nezávislosti. V praxi to znamená, že nie sme závislí od žiadnych štátnych či pološtátnych organizácií, nemáme prepojenie na politické strany a mimovládne organizácie. Štandard je financovaný výlučne z interných zdrojov, predaja predplatného, prípadne komerčnej reklamy. Tým sa zrejme výrazne odlišuje od slovenských médií.

Toto je možno ešte podstatnejšie ako to, že sa budeme orientovať iba na fakty, a nie na ideológiu. Keď som investoval do Štandardu, mal som dve kľúčové podmienky, ktoré som deklaroval pánovi Núñezovi. Ani jeden človek z redakcie, ani jeden z majiteľov sa nemôže politicky angažovať, v tom som si vyžiadal absolútnu neutralitu. V praxi to znamená, že keď zistíme, že je niekto politicky angažovaný, musíme ho požiadať, aby sa s nami rozišiel. Či je to redaktor, alebo spolumajiteľ.

Druhá vec je nezávislosť. Tá znamená, že nezoberieme ani jeden cent od organizácie, ktorá je priamo alebo nepriamo financovaná zo štátu, od politickej strany či od mimovládnej organizácie. A tých ponúk sme už mali dostatok. My neberieme nič. Keby sme zistili takýto príjem v účtovníctve, my tie peniaze vrátime a človek z firmy by mal problém. Zatiaľ sa to nestalo. Nemyslím si, že na Slovensku existuje jediné médium, ktoré môže povedať, že nezoberie ponúknutú banerovú reklamu zo spomínaných inštitúcií či firiem. Pre nás to znamená, že pokiaľ nebudeme ziskoví, musíme to nahradiť vlastným kapitálom. Aj tak si však za tým stojíme, čo zaručujem, kým budem hlavným majiteľom. Neakceptujeme ani dobrovoľné príspevky či dary. Keď chcete, aby sme na tom boli finančne dobre, kúpte si predplatné Štandardu. Toto je pre nás kľúčová vec.

Často hovoríte o potrebe podchytenia talentovaných ľudí.

Štandard dnes v rámci printových médií ponúka svojim ľuďom kvalitné podmienky i nadštandardné príjmy. Prečo? Lebo chceme kvalitu a mienime k nám dotiahnuť tých najlepších redaktorov. A je jedno, či niekto príde z ľavicového, pravicového alebo z elektronického média. Dáme ľuďom možnosť, ktorú inde nemajú. A to najmä preto, že sme medzinárodná investičná banka, ktorá má pobočky, ktorá má sieť. Naši ľudia môžu mať časom aj medzinárodné uplatnenie a nielen v tom, že budú môcť písať pre naše sesterské médium Statement.

Okrem toho máme dnes mnoho mladých ľudí aj na manažérskych pozíciách. So všetkými talentovanými ľuďmi sa veľmi radi porozprávame a dáme im možnosť u nás pracovať. Toto je tiež jeden z hlavných cieľov Štandardu.

V akom časovom horizonte by ste chceli dosiahnuť svoje podnikateľské ciele?

Náš cieľ je, že chceme mať zhruba o dva roky vyrovnané hospodárenie. A rovnako o dva roky chceme v počte unikátnych čitateľov dosiahnuť pozíciu číslo 2 na trhu. To sú ekonomické ciele. Čo sa týka obsahu, chcem pomáhať dostať do Štandardu nové talenty, aby sme mohli napríklad skvalitniť sekciu technológií a aby sme dostali prístup k exkluzívnemu obsahu, napríklad v rámci medzinárodnej politiky. To je ten mix, ktorý si predstavujem.

V apríli ste predstavili vznik sesterského média pod názvom Statement. Prečo ste sa rozhodli založiť takýto denník? Aká je cieľová skupina tohto globálneho média?

Štandard je časťou vydavateľstva Statement Media. A v rámci Statement Media máme sesterský projekt denníka Štandard – Statement.com. Je to projekt, ktorý sa orientuje na medzinárodné publikum. Chceme mu poskytnúť veľkú časť know-how spomínaného výskumu, ktorý robíme v rámci našej investičnej banky. Statement bude denník o politike, ekonomike a technológiách, čiže bude pokrývať veľmi podobné témy ako denník Štandard. Len sa bude orientovať na anglicky hovoriace publikum. Ako jeden cieľ vidíme čitateľov v Londýne, New Yorku, Singapure a Hongkongu, pričom chceme dosiahnuť hranicu nejakých 10-tisíc čitateľov.

Nie je to teda médium pre široké masy, orientuje sa viac-menej na elitnú vrstvu. Už teraz registrujeme záujem od niektorých členov vlády, napríklad v Izraeli či Nemecku, rovnako aj od predstaviteľov Európskej únie či Spojených štátov. A týmto ľuďom poskytneme prístup a informácie, ktoré nedostanú cez normálny denník. Pracujú tam žurnalisti z anglicky hovoriacich krajín, Francúzska, Talianska, Nemecka či z Ázie.

Dostane sa časom k článkom zo Statementu aj čitateľ Štandardu?

Štandard môže z tejto spolupráce časom veľmi prosperovať, pretože bude mať prístup k všetkým zdrojom, ktoré sú tam. Sú to vyslovene zdroje, ku ktorým má prístup máloktoré súčasné médium a väčšinou vychádzajú z výskumu našich analytikov. Výskum našej investičnej banky je pre nás absolútne kľúčový. My dnes napríklad okrem našich investícií vieme poradiť aj európskym vládam a medzinárodným organizáciám, keď majú geopolitické výzvy, ktoré nevedia riešiť. Máme na to vytvorenú veľmi zaujímavú sieť kontaktov.

Napríklad sme jeden z najväčších finančných investorov v Global Leadership Foundation (GLF). Je to organizácia, ktorú založil bývalý prezident Juhoafrickej republiky Frederik de Klerk [zomrel v roku 2021, pozn. red.], ktorý dostal spoločne s Nelsonom Mandelom Nobelovu cenu za mier. De Klerk založil organizáciu, v ktorej sú organizovaní bývalí členovia vlád, nesmú však už byť aktívni, a oni radia vládam, ktoré sú konfrontované s existujúcimi problémami. Sú tam napríklad bývalí premiéri Kanady a Nového Zélandu, niekdajší kancelár Rakúska či bývalý šéf NATO. Viac než 50 medzinárodných činiteľov z celého sveta.

Ako som už spomínal, spoločne s Nadáciou Billa a Melindy Gatesovcov, Bloomberg Philanthropies či British Petroleum sme jedným z najväčších investorov danej organizácie. Sme jediný investor, ktorý sedí v dozornej rade GLF. Všetci členovia organizácie čítajú náš výskum. Exkluzívne. A tento výskum bude aj časťou projektu Statement. Spoločne s predstaviteľmi GLF aj za pomoci nášho výskumu radíme napríklad vládam v Strednej Amerike, v Kolumbii, ak sú v problémoch. Možno máme politicky iný názor ako Nadácia Billa a Melindy Gatesovcov, Bloomberg Philanthropies alebo British Petroleum, ale aj tam platí pragmatická diskusia, pohľad na základe faktov.

A toto poskytneme rôznym vládam, môžeme napríklad aj slovenskej, respektíve keď má niekto nejaký problém spojiť sa s medzinárodnými organizáciami alebo sa chce rozprávať s predstaviteľmi Goldman Sachs, Blackstone či predstaviteľmi rôznych vlád, môžeme to dohodnúť v priebehu pár dní.

V minulosti o vás slovenské a české médiá nepísali vždy prívetivo. Vraj podľa nich niektorí tunajší a českí podnikatelia nehodnotili spoluprácu s vami ako veľmi dobrú. Môžete to vysvetliť?

Neviem, či poznáte nejaké médium, ktoré píše pozitívne o podnikateľoch. Pokiaľ nie sú úspešní, sú zlatí a milí a veľmi talentovaní, a v momente, ako sú úspešní, sa o nich píše negatívne. Všeobecne je to taký fenomén. Preto to, či o mne píšu dobre alebo nie, nie je až také podstatné. Myslím si však, že by sa mali držať faktov.

Poviem fakt: vytvorili sme 15-tisíc pracovných miest po celej Českej a Slovenskej republike. Napríklad v spoločnosti Invia.cz sme mali kedysi majoritu. Málokedy som o tom rozprával. Autovia bola tiež naša spoločnosť, ako aj Autobazár a tak ďalej, dokopy je toho veľa. Väčšina tých firiem aj dnes existuje, možno sa len inak volajú. A to rozprávam iba o Česku a Slovensku. Dokopy celý objem trhovej hodnoty bol viac ako jedna miliarda eur. A to nie sú názory nejakých bývalých zamestnancov, ktorým sme možno dali výpoveď, to sú fakty.

Kto od vás kupoval tieto firmy?

Napríklad Daily Mail UK kúpil od nás firmy, CME, ktorá vlastní TV Nova, kúpila od nás firmu. Tiež Deutsche Telekom či Axel Springer. Tie spoločnosti potom expandovali do Maďarska, ako Daily Mail, alebo do Poľska. Veľmi sa o nás nepísalo, ale sem-tam nejakí ľudia povedali, že nie sme takí dobrí, lebo sme niečo nesplnili. Fakt však je 15-tisíc pracovných miest a viac ako miliarda eur hodnoty.

Už ste prezradili, že máte veľmi blízky vzťah k Slovensku. Aké je vaše najobľúbenejšie miesto, kam sa rád vraciate?

Trenčín. Máme tam kúpené aj nehnuteľnosti, tie teraz rekonštruujeme. Som tam zhruba raz za mesiac, teraz z dôvodu rekonštrukcie aj častejšie. Mám to tam veľmi rád. Poznám, samozrejme, aj Bratislavu, ale v Trenčíne sa predsa len cítim trošku ako doma. Je to veľmi pekné mesto a budúci rok bude Európskym hlavným mestom kultúry. Aj v tejto súvislosti prajem primátorovi Rybníčkovi veľa úspechov pri realizácii jeho projektov.