S výnimkou dvoch malých business jetov od Dassaultu sa trojmotorové lietadlá už nejaký ten piatok nevyrábajú a v prevádzke ostávajú len posledné desiatky kusov výhradne v cargo či špecializovaných úlohách.
Pritom na konci 70. rokov minulého storočia v USA prevažovali trijety nad dvojomotorovými strojmi v pomere 2 : 1. Vyše dvadsať rokov dominovali trojmotorové stroje diaľkovým letom. Na oblohe sa objavili náhle a rovnako náhle z nej odišli. Nemohli za to nehody, ale súperenie regulácií a ekonomík.
V roku 1953 zaviedol americký Úrad pre reguláciu leteckej prevádzky (FAA) „pravidlo 60 minút“. Lietadlá s dvoma motormi smeli lietať len po takých trasách, aby mali najbližšie letisko vzdialené vždy maximálne hodinu letu. Toto bezpečnostné pravidlo sa postupne stalo medzinárodným štandardom a výrazne obmedzilo využitie dvojmotorových strojov a de facto zastavilo vývoj ich diaľkových verzií.
No štvormotorové lietadlá ako Boeing 707 alebo DC-8 mali vyššiu relatívnu spotrebu a výrobcovia intenzívne hľadali cestu k nižším nákladom. Riešenie prišlo začiatkom 60. rokov vďaka jednoduchej matematike – tri motory je viac ako dva, ale menej ako štyri. V roku 1964 začali lietať Boeing 727 a Hawker Trident, v roku 1968 Tupolev 154 a v rokoch 1971 a 1972 prišli DC-10 a Lockheed L-1011 s kapacitou až do 400 pasažierov. Trojmotorové lietadlá ovládli oblohu.
