Hroziaca vojna medzi USA, Izraelom a Iránom a jej nemalé dôsledky

Aj prezident, ktorý sa dostal k moci najmä vďaka tomu, že odmietal americké vojenské zásahy v zahraničí, čo nedávno znovu zdôraznil v Rijáde, sa teraz môže ocitnúť v situácii, v ktorej ho udalosti zatiahnu do novej vojny podobnej tej v Iraku. Alebo dokonca do niečoho oveľa horšieho.

Nasledujúce týždne môžu rozhodnúť o tom, či sa história skutočne zopakuje.

„Pýtali ste sa, či ma [Netanjahu] donúti ísť, akoby som šiel proti svojej vôli. Nie, možno pôjdem veľmi ochotne, ak sa nám nepodarí dosiahnuť dohodu. Ak dohodu neuzavrieme, budem stáť na čele skupiny,“ povedal Trump novinárovi v apríli.

Teraz sa zdá, že šanca na dosiahnutie dohody s Iránom je už takmer nulová.

Po piatich kolách rokovaní sprostredkovaných Ománom Irán signalizoval odmietnutie najnovšieho amerického mierového plánu, ktorý zahŕňa ukončenie celého programu obohacovania uránu, a zároveň odkázal na nezmenený postoj Washingtonu k sankciám. Teheránski vyjednávači označili americký návrh za „úplne jednostranný“ a „neprijateľný“.

Čo je ešte horšie, tento diplomatický krach prichádza v čase, keď sa objavujú správy, že Izrael plánuje útok.

Teherán čelí neriešiteľnej dileme

V porovnaní s Iránom Izrael v roku 2024 výrazne zvýšil svoje už aj tak nadpriemerné vojenské výdavky, a to pravdepodobne s ohľadom na možný regionálny konflikt.

Irán sa medzitým sústredil najmä na svoj jadrový program.

Jeho lídri sa snažia o krehkú, možno až nemožnú rovnováhu: udržať jadrovú infraštruktúru na civilné použitie, ktorá sa čo najviac približuje k hranici obohacovania uránu na zbrojné účely, no bez toho, aby ju prekročila. To pre Irán predstavuje spôsob, ako odstrašiť nepriateľov a byť pripravený na prípadné zhoršenie situácie, ale bez toho, aby to priamo vyprovokovalo vojenský zásah iných krajín.

Zdá sa, že Irán síce nevyvolá apokalypsu, no svojich jadrových ambícií sa tak ľahko nevzdá.

Napriek izraelským kybernetickým útokom a atentátom nedávno Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) informovala o prudkom náraste zásob obohateného uránu v Iráne a tvrdí, že krajina vykonáva nezverejnené jadrové aktivity. Tieto tvrdenia Teherán odmieta. Deje sa tak aj napriek tomu, že skupina E3 (Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko) hrozí obnovením prísnych sankcií do augusta 2025, ak diplomacia zlyhá. Sankcie však v minulosti nepriniesli želaný výsledok, zato alternatíva v podobe priamych vojenských úderov by len posilnila pocit Iránu, že je obliehaný, a tým by ho ešte viac motivovala k zrýchleniu obohacovania uránu.

Strategický úder Izraela

Mohli by ďalšie izraelské útoky zabrániť Iránu v takomto postupe? Áno, ale len dočasne. Iránske jadrové zariadenia nie sú ľahkým cieľom, keďže sú z veľkej časti pod zemou a sú roztrúsené po celej krajine.

Samozrejme, to neznamená, že jednostranný izraelský útok je vylúčený alebo že by nemal žiadny strategický význam. Existujú dôkazy o prípravách na takúto akciu, podobnú predchádzajúcim preventívnym úderom proti irackému Osiraku v roku 1981 a sýrskemu Dajr az-Zauru v roku 2007.

Pointa? Podobne ako útok na iránsky konzulát v Sýrii v apríli 2024 alebo atentát na Ismáíla Haníju z Hamasu v Teheráne počas inaugurácie prezidenta Pezeškjána v júli 2024, aj útok na Irán by mal za cieľ zapáliť rozbušku: vyprovokovať iránsku odvetu, ktorá by donútila USA zapojiť sa. A zapojenie americkej armády je v skutočnosti jedinou cestou k eliminácii iránskeho jadrového programu.

Takýto výsledok skutočne nie je vylúčený. Ako prisľúbil iránsky minister obrany Azíz Násirzádeh: „Ak túto vojnu začnú Spojené štáty alebo sionistický režim, Irán sa zameria na ich záujmy, základne a sily.“ Podobne aj bývalý minister zahraničných vecí Abbás Arakčí varoval pred „ničivou a nekompromisnou odpoveďou“ na akýkoľvek útok.

Amerika a jej posledná vojna

Ak vezmeme do úvahy, že vojna v Iraku nakoniec stála USA približne tri bilióny dolárov, väčšie rozmery a schopnosti Iránu naznačujú, že podobný konflikt by pre Ameriku znamenal ochromujúce finančné bremeno. Irán, ktorého populácia predstavuje približne 88 miliónov obyvateľov, čo je takmer dvojnásobok oproti Iraku v roku 2003, spolu s vyspelejšou armádou a najväčším arzenálom balistických rakiet v regióne znamená obrovskú prekážku. Navyše Islamské revolučné gardy (IRGC) a ich sieť spojencov sa špecializujú na asymetrické taktiky, čo by z akéhokoľvek konfliktu urobilo zdĺhavý a nákladný boj už od samého začiatku.

Hoci zmena režimu by nebola pre Trumpa primárnym cieľom, realita je taká, že iránske jadrové kapacity sa nedajú vyradiť len leteckými útokmi. Vyžadovalo by si to oveľa rozsiahlejší zásah.

Natanz, približne 320 kilometrov južne od Teheránu, kombinuje nadzemné a podzemné zariadenia, zatiaľ čo Fordo neďaleko mesta Kumm je zakopaný v hĺbke až 80 metrov pod zemou. Obrana zariadenia Fordo je taká silná, že odolá takmer všetkému. Poškodiť ju dokážu len tie najsilnejšie bomby na ničenie bunkrov, ako napríklad americká Massive Ordnance Penetrator (MOP). A aj v takom prípade by bol pravdepodobne potrebný rozsiahly útok, aby sa toto jadrové zariadenie celkom vyradilo z prevádzky. Ten by zahŕňal nálety, kybernetické útoky a predovšetkým nasadenie špeciálnych jednotiek.

Okrem toho, pokiaľ nedôjde k zmene režimu, bude každé vyradenie jadrových kapacít len dočasné, pretože vojenské útoky len posilnia odhodlanie Teheránu budovať vlastnú vojenskú silu na ochranu pred ďalšími útokmi.

Hoci by sa Amerika aj zdržala nasadenia rozsiahlych pozemných síl, ak jej útoky na jadrovú infraštruktúru budú dostatočne silné na to, aby ju poškodili, budú zároveň dostatočne silné na to, aby prinútili Teherán siahnuť po jednej z jeho hlavných zbraní: blokáde.

Obchodné riadiace centrum

Vysoké náklady takéhoto konfliktu by boli nielen regionálne, ale aj globálne. Hormuzský prieliv a Červené more patria medzi najdôležitejšie námorné strategické body na svete. Cez tieto oblasti prechádza približne štvrtina svetového námorného obchodu s ropou a skvapalneným zemným plynom (LNG). Červené more, ktoré ústi do Suezského prieplavu, zabezpečuje približne 10 až 12 percent celosvetového námorného obchodu vrátane ropnej a kontajnerovej dopravy. Blokáda ktorejkoľvek z týchto ciest by donútila lode plaviť sa okolo Afriky, čo by predĺžilo čas plavby o niekoľko týždňov a výrazne zvýšilo náklady na prepravu. Ako dokázali húsíovia počas svojich útokov dronmi v Červenom mori, môže to mať obrovský vplyv najmä na odvetvia, ktoré fungujú na princípe just-in-time.

Ak by sa Irán pokúsil o blokádu Hormuzského prielivu, vývoz ropy a plynu od hlavných producentov v oblasti Perzského zálivu by mohol byť vážne obmedzený. Príklady z histórie, ako ropné embargo z roku 1973, naznačujú, že by to vyvolalo celosvetovú infláciu cien palív. Situáciu komplikuje skutočnosť, že sieť iránskych spriaznených skupín by mohla otvoriť ďalšie fronty a ohroziť námorné koridory vo východnom Stredozemí a ropovody v Perzskom zálive.

Jednoducho povedané, tento konflikt by sa rýchlo vymkol spod kontroly. Namiesto sústredenia sa na útoky na iránske jadrové zariadenia by sa zrazu stala hlavnou prioritou ochrana námorných ciest. To by znamenalo, že prostriedky a pozornosť, ktoré mali slúžiť na pôvodný cieľ, by sa museli presunúť inam.

Mohli by tieto blokády vydržať? Možno nie. Húsíovia síce dokázali, že sú schopní fungovať aj pod obrovským tlakom, no počas uplynulého roka čelili intenzívnemu bombardovaniu. Americké a spojenecké námorníctva by nakoniec mohli odraziť iránske námorné sily Islamských revolučných gárd.

Napriek tomu by aj krátkodobé narušenia mali vážne dôsledky. Izrael by čelil vyšším nákladom na dopravu a oneskoreným dovozom, čo by zhoršilo jeho ekonomické problémy. Súčasne by Washington čelil silnému domácemu a medzinárodnému tlaku na ukončenie konfliktu. V USA - ani medzi podporovateľmi hnutia MAGA - nie je chuť zapojiť sa do ďalšej zahraničnej vojny, najmä keď ceny energií rastú. Kritické hlasy ako Tucker Carlson a Marjorie Taylorová Greeneová sa už teraz ozývajú a otvorene vyjadrujú nesúhlas, čím využívajú hlbokú únavu z vojny.

Celosvetovo by ekonomické dôsledky vojny rozdelili Washington a jeho spojencov, čo by len potvrdilo názor, že USA sú v zásade destabilizujúcou silou. Platí to aj pre štáty Perzského zálivu, ktorým Trumpova vláda veľa sľúbila, ale ktoré by zároveň mohli veľa stratiť. Vojna s Iránom, ktorá by nasledovala po zavedení ciel z „dňa oslobodenia“, by bola v kontraste so stabilným postojom Číny, ktorá uprednostňuje obchod a nezapája sa do vnútorných záležitostí iných krajín. Samozrejme, že by to poškodilo aj čínsky projekt Novej hodvábnej cesty, ale dlhodobo by to upevnilo obraz Číny ako bezpečnej krajiny.

Vojna s Iránom by v konečnom dôsledku mohla stáť USA ich postavenie svetovej veľmoci.

Zhrnutie

Napätie medzi Iránom, Izraelom a USA sa stupňuje a smeruje ku konfliktu: USA trvajú na tom, že Irán musí zastaviť akékoľvek obohacovanie uránu, no diplomacia zlyhala. Naznačené prípravy Izraela na jednostranný útok môžu znamenať bezprostredné riziko vypuknutia ozbrojeného konfliktu, do ktorého by boli vtiahnuté aj USA. Irán a jeho spojenci by v reakcii pravdepodobne zaútočili na kľúčové námorné trasy svetového obchodu, ako je Hormuzský prieliv a Červené more. Dlhotrvajúce vojnové konflikty so zapojením spojencov, obrovské finančné náklady vojny, vážny dosah na medzinárodný obchod a samotná únava Američanov z vojny – to všetko by mohlo znamenať koniec celosvetovej nadvlády USA.