Spojenectvo sankcionovaných krajín

Začiatkom decembra 2024 sa režim Bašára Asada definitívne rozpadol. Po trinástich rokoch občianskej vojny padol Damask do rúk koalície opozičných síl, ktoré diskrétne podporovala Ankara a posilnili prebehlíci zvnútra režimu. Pre Moskvu a Teherán bola strata Asada zdrvujúcou ranou nielen zo strategického, ale aj zo symbolického hľadiska.

Pre Rusko bol Asad ústredným pilierom jeho vojenskej prítomnosti v Levante, pričom námorná základňa v Tartuse a letecká základňa Hmímím predstavovali oporné body na demonštráciu jeho moci v Stredozemí. Pre Irán zas slúžila Sýria ako kritický pozemný most k Hizballáhu v Libanone a ako východiskový bod v takzvanej osi odporu. Hoci mali Moskva a Teherán odlišné vízie pre povojnovú Sýriu, obe strany boli hlboko zainteresované v zachovaní Asadovho režimu. Jeho pád ich na chvíľu spojil v nepríjemnej situácii a prinútil ich prehodnotiť svoje regionálne stratégie.

Dve mocnosti v defenzíve

Obe krajiny sa teraz nachádzajú pod obrovským tlakom. Irán, kedysi rastúci regionálny hegemón, sleduje, ako jeho vplyv upadá. Sýria je stratená, Izrael posilňuje svoje pozície, Libanon sa nedá ovládať a Jemen ostáva nákladným a neriešiteľným problémom. Monarchie v Perzskom zálive sa navyše stávajú čoraz sebavedomejšími. Napriek tomu, že Čína v roku 2023 sprostredkovala zmier medzi Rijádom a Teheránom, skutočný regionálny vplyv si Irán zatiaľ nezabezpečil.

Rusko je výrazne vyťažené. Vojna na Ukrajine trvá už štyri roky, západné sankcie sú čoraz prísnejšie a boje sa menia na vyčerpávajúce a zdĺhavé. Pád Asada znamená pre Moskvu stratu dôležitého oporného bodu na Blízkom východe práve v čase, keď má menej možností na presadzovanie svojej moci vo svete.

Zmluva pre náročné časy

Výsledkom je užšie spojenectvo. Dňa 17. januára 2025 podpísali Irán a Rusko v Moskve komplexné 20-ročné strategické partnerstvo. Zmluva, ktorá má 47 článkov, je mimoriadne rozsiahla. Tretina textu je venovaná vojenskej a bezpečnostnej spolupráci: zaväzuje obe strany k vzájomnému neútočeniu, spoločnému úsiliu v oblasti spravodajských informácií, spoločným vojenským cvičeniam a technologickej spolupráci. Ruské a iránske bezpečnostné agentúry majú vytvoriť trvalý mechanizmus koordinácie.

Dohoda sa vzťahuje aj na hospodárske záležitosti. Zaväzuje obe krajiny obchádzať západné finančné systémy prostredníctvom bilaterálnych platieb v rialoch a rubľoch a prehĺbiť obchod v rámci Eurázijskej hospodárskej únie, do ktorej Irán získal voľný obchodný prístup v máji 2025. Clá na ruský vývoz do Iránu klesli zo 16,7 percenta na 5,2 percenta, čo ruským vývozcom potenciálne ušetrí viac ako 300 miliónov dolárov ročne.

Výslovne sa zakotvila aj energetická spolupráca: Gazprom a Národná iránska ropná spoločnosť v roku 2022 podpísali memorandá o porozumení v hodnote 40 miliárd dolárov a pokračujú rokovania o tom, že Rusko bude Iránu ročne dodávať 55 miliárd kubických metrov plynu.

Hĺbka partnerstva sa zatiaľ neodrazila v číslach: obchod dosiahol len štyri miliardy dolárov v roku 2023 a 4,7 miliardy dolárov v roku 2024, hoci ruská obchodná komora očakáva desaťnásobný nárast v nasledujúcich rokoch.

Drony, rakety a spoločné operačné priestory

Z vojenského hľadiska je zblíženie už viditeľné. Od polovice roka 2022 Irán dodáva Rusku kamikadze drony Šáhid-131 a Šáhid-136. Tieto bezpilotné lietadlá, ktoré Rusko premenovalo a začalo vyrábať na základe licencie vo svojich závodoch, sa stali základným prvkom ruských útokov na ukrajinskú energetickú infraštruktúru. V roku 2024 sa dodávky údajne rozšírili o drony Mohadžir-6 a balistické rakety krátkeho doletu, ako sú Fatíh-110 a Zolfaghar. Na oplátku Rusko pomáha Iránu s technológiou sledovacích satelitov a integráciou protivzdušnej obrany.

Spolupráca sa neobmedzuje iba na Európu. V Líbyi sa iránske drony a munícia objavili na východných bojiskách, kde pôsobí Líbyjská národná armáda (LNA) pod vedením Chalífu Haftara, ktorá je taktiež podporovaná Moskvou. Aj keď úloha Iránu zostáva nejasná, to, že sa jeho zbrane objavujú v oblastiach, o ktoré sa zaujíma Rusko, naznačuje ochotu zapojiť sa do takých strategických plánov, v ktorých sa obe strany snažia oslabiť sily podporované Západom.

Z ekonomického hľadiska sa tieto dva národy môžu javiť ako prirodzení rivali. Oba sú vývozcami fosílnych palív, ktorí sa snažia získať globálne trhy, najmä v Ázii. Konkurencia je však utlmená. Iránska energetická infraštruktúra je nedostatočne rozvinutá a stále pod prísnymi sankciami, preto predstavuje pre ruské trhy len malú hrozbu. Namiesto toho sa obe strany zamerali na logistické a obchodné koridory. Medzinárodný severojužný dopravný koridor (INSTC), ktorý spája Rusko s Indickým oceánom cez Irán, sa aktívne rozvíja ako alternatíva k námorným trasám, ktorým dominuje Západ.

Atómy a aliancie

Jadrová otázka je ešte zložitejšia. Rusko oficiálne uznáva právo Iránu využívať jadrovú energiu na mierové účely a pomáha mu pri výstavbe a rozširovaní jadrovej elektrárne v Búšehri. Postavilo sa proti rezolúciám Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) pod vedením Západu, ktoré kritizovali iránske aktivity v oblasti obohacovania uránu. Tým Moskva diplomaticky chránila Teherán, no zároveň nepodporovala vyzbrojovanie Iránu jadrovými zbraňami. V súkromí sa Rusko obáva jadrovo vyzbrojeného Iránu, ale vidí väčší úžitok v riadení tohto programu ako v konfrontácii s ním.

Táto bilaterálna blízkosť zároveň prispieva k širšiemu trojstrannému zblíženiu. Rusko a Irán spolu s Čínou vytvorili čoraz viditeľnejší blok, ktorý spochybňuje americkú nadvládu. Trojica usporiadala spoločné námorné cvičenia v Ománskom zálive, koordinovala diplomatické vyhlásenia v Organizácii Spojených národov a diskutovala o alternatívnych finančných systémoch k sieti SWIFT. Pekingom sprostredkované zmierenie medzi Rijádom a Teheránom v roku 2023 poslúžilo ako ukážka ambícií tohto zoskupenia v oblasti "mäkkej sily".

Hoci Rusko a Irán utrpeli regionálne neúspechy a ich toľko ospevované ekonomické väzby zostávajú skôr túžbou ako realitou vzhľadom na nekompatibilitu dvoch vývozcov fosílnych palív, Irán zostáva centrom protizápadných mocností. Os Rusko – Peking už dávno dokázala, že tak ako spoločné záujmy, aj spoločný nepriateľ môže spojiť hoci i nepravdepodobných partnerov.

Zhrnutie

Pre Moskvu a Teherán sa pád režimu Asada stal katalyzátorom. Spojené sankciami, vojnou a zníženým vplyvom si tieto dva režimy vytvorili strategické puto, ktoré je dnes silnejšie ako kedykoľvek predtým. Hoci regionálna situácia zostáva nestabilná, Rusko podporované Čínou postupne odbúrava izoláciu Iránu a poskytuje mu strategické možnosti. Hospodárske nezhody medzi obomi štátmi síce predstavujú určité limity, no nebránia spolupráci tvárou v tvár vonkajším hrozbám. Dvadsaťročná dohoda naznačuje, že hoci Rusko a Irán môžu byť oslabené, prispôsobujú sa. Prechádzajú od taktických úvah k dlhodobej strategickej podpore.