Začiatkom decembra 2024 sa režim Bašára Asada definitívne rozpadol. Po trinástich rokoch občianskej vojny padol Damask do rúk koalície opozičných síl, ktoré diskrétne podporovala Ankara a posilnili prebehlíci zvnútra režimu. Pre Moskvu a Teherán bola strata Asada zdrvujúcou ranou nielen zo strategického, ale aj zo symbolického hľadiska.

Pre Rusko bol Asad ústredným pilierom jeho vojenskej prítomnosti v Levante, pričom námorná základňa v Tartuse a letecká základňa Hmímím predstavovali oporné body na demonštráciu jeho moci v Stredozemí. Pre Irán zas slúžila Sýria ako kritický pozemný most k Hizballáhu v Libanone a ako východiskový bod v takzvanej osi odporu. Hoci mali Moskva a Teherán odlišné vízie pre povojnovú Sýriu, obe strany boli hlboko zainteresované v zachovaní Asadovho režimu. Jeho pád ich na chvíľu spojil v nepríjemnej situácii a prinútil ich prehodnotiť svoje regionálne stratégie.

Dve mocnosti v defenzíve

Obe krajiny sa teraz nachádzajú pod obrovským tlakom. Irán, kedysi rastúci regionálny hegemón, sleduje, ako jeho vplyv upadá. Sýria je stratená, Izrael posilňuje svoje pozície, Libanon sa nedá ovládať a Jemen ostáva nákladným a neriešiteľným problémom. Monarchie v Perzskom zálive sa navyše stávajú čoraz sebavedomejšími. Napriek tomu, že Čína v roku 2023 sprostredkovala zmier medzi Rijádom a Teheránom, skutočný regionálny vplyv si Irán zatiaľ nezabezpečil.

Rusko je výrazne vyťažené. Vojna na Ukrajine trvá už štyri roky, západné sankcie sú čoraz prísnejšie a boje sa menia na vyčerpávajúce a zdĺhavé. Pád Asada znamená pre Moskvu stratu dôležitého oporného bodu na Blízkom východe práve v čase, keď má menej možností na presadzovanie svojej moci vo svete.