Teheránske náboženské autority napriek teologickým rozdielom uznali sýrskych alavitov za šiitov už v 70. rokoch, aby sa priblížili k Asadovcom. Podobne sa označenie „šiiti“ prenieslo aj na húsíov, hoci ide o sektu zajdíja, ktorá je od šiitizmu odlišná približne tak ako sunnizmus.

Využívanie šiitizmu na geopolitické účely však už dávno zlyhalo.

Bašár Asad sa odčlenil tým, že zostal neutrálny voči Gaze, obmedzil operácie IRGC a toleroval izraelské útoky na iránske aktíva v Sýrii, pričom svoje záujmy zamieril na štáty Perzského zálivu. Po jeho zvrhnutí oslabený „šiitský polmesiac“ (Irak, Sýria a Libanon) úplne zanikol a pripravil Irán o pozemný most k Hizballáhu.

Na druhej strane, v posledných rokoch Irán normalizoval vzťahy s hlavnou sunnitskou veľmocou v regióne, so Saudskou Arábiou. Súperi obnovili diplomatické vzťahy v roku 2023 prostredníctvom dohody, ktorú sprostredkovala Čína. V skutočnosti kráčajú paralelnými cestami: tak ako iránsky zjednotený „šiitský“ front stratil Asada, Muhammad bin Salmán sa snaží zbaviť svoju krajinu závislosti od salafistických zástupných skupín. Saudská Arábia mala navyše dôvod uprednostňovať regionálnu rovnováhu, ktorá zahŕňa Irán, pretože v jeho neprítomnosti by sa monarchia ocitla v podradenom postavení voči Izraelu (a možno aj Turecku).

Avšak vzhľadom na množstvo investícií, ktoré Washington prisľúbil po nedávnej účasti prezidenta Donalda Trumpa na samite v Perzskom zálive, je pravdepodobné, že Saudská Arábia v nadchádzajúcej vojne podporí USA a Izrael.

V skupine je sila

Táto vojna by umožnila iránskym militantným skupinám rozpútať vojnu na viacerých frontoch, hoci ich kapacitu je ťažké určiť, keďže odhady o počte vojakov sa výrazne líšia:

Prvým je Hizballáh, hybridná organizácia s politickými a vojenskými krídlami. Má zastúpenie v libanonskom parlamente a je hlboko zakorenená v miestnej spoločnosti. Jeho polovojenská zložka má bohaté skúsenosti s asymetrickými konfliktmi a využíva moderné drony. Táto skupina však bola počas roka 2024 vážne oslabená po izraelských útokoch, ktoré si vyžiadali životy jej veliteľov. Napriek tomu by Hizballáh mohol v širšom konflikte rozpútať boj na severnom fronte pomocou dronov a rakiet dlhého doletu.

Húsíovia v Jemene kontrolujú kľúčové územie vrátane prístavov a preukázali svoju schopnosť narušiť medzinárodný obchod v Červenom mori. Od roku 2012, odkedy ich Irán zásobuje cez „vzdušný most“ do Hudajdy, môžu odpaľovať rakety a bezpilotné lietadlá zamerané na Izrael a komerčnú námornú dopravu. V prípade rozsiahlejšej vojny by húsíovia mohli tieto útoky zintenzívniť a prinútiť tak medzinárodné námorníctvo zasiahnuť.

Iracké PMF napokon prijali zodpovednosť za útoky dronov na mesto Haifa a v prípade vypuknutia konfliktu by mohli ohroziť americké základne v Iraku a Sýrii a dokonca zaútočiť na Izrael, hoci ich odolnosť pri trvalých protiúderoch zostáva neistá.

Všetky tri proxy skupiny boli v posledných rokoch oslabené izraelskými alebo americkými leteckými útokmi a sú závislé od iránskej podpory. Finančné napätie v Teheráne, ktoré navyše umocňujú sankcie, ju však neumožňuje v plnej výške.

Po vypuknutí vojny by Izrael čelil viacerým frontom, musel by rátať s ubúdajúcimi zdrojmi a zároveň by potreboval komplexnú stratégiu, ako túto situáciu zvládnuť. Okrem toho by pretrvávajúce údery húsíov v Červenom mori a iránska kontrola nad Hormuzským prielivom mali celosvetové hospodárske dôsledky vrátanie rastu cien ropy.

Tieto skupiny by však neboli schopné dlhodobo odolávať intenzívnym útokom. Výsledkom by pravdepodobne bol zdĺhavý konflikt v celom regióne s precedensom v amerických okupáciách Iraku a Afganistanu.

Krátkodobé víťazstvo, dlhodobý konflikt

Iránska „široká koalícia“ proxy skupín by mohla rozpútať útoky na viacerých frontoch, no vzhľadom na jej oslabený stav a krehké zásobovacie reťazce nie je schopná viesť dlhodobé rozsiahle operácie. Preto by bol pre ňu výhodnejší dlhotrvajúci, no menej intenzívny konflikt.

Izraelská ekonomika by medzitým zaznamenala pokles, šance na dlhodobú diplomatickú stabilitu v regióne by sa zmenšili, svetový obchod by trpel v dôsledku prerušenej lodnej dopravy a vyšších cien ropy a Spojené štáty by museli čeliť ďalšiemu vyčerpaniu z vojny.

Výsledkom by bol neutíchajúci asymetrický konflikt, pričom región by sa pravdepodobne začal prikláňať k zahraničnej politike Pekingu, ktorá pôsobí stabilnejšie – na úkor Spojených štátov.

Izraelská hegemónia bude mať teda svoje obdobie, pričom ju budú na diplomatickej aj vojenskej úrovni podporovať Spojené štáty americké. Pôjde však len o krátky záblesk.  

Zhrnutie

Iránska zahraničná politika „širokej koalície“ spájajúca rôzne šiitské a dokonca aj sunnitské skupiny pod takzvanou osou odporu umožnila Teheránu rozšíriť svoj vplyv po celom Blízkom východe. Avšak táto stratégia má svoje limity. Náboženské hranice sa začínajú stierať a kľúčové spojenectvá rozpadávať. Ak by vypukla vojna s Izraelom a USA, iránske militantné skupiny by mohli rozpútať vojnu na viacerých frontoch, ohrozujúc stabilitu regiónu a globálny obchod. Ekonomické obmedzenia však znamenajú, že Teherán nie je schopný viesť rozsiahlu vojenskú operáciu. Pravdepodobnejším scenárom je zdĺhavý, menej intenzívny konflikt, ktorý destabilizuje región, naruší ropné trasy a ponechá Izrael na vrchole, no uväznený v krehkej a dočasnej politickej nadvláde.